Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
18.kapitola
Peľové
zrnká
S nosom prilepeným o okennú tablu
presklenej bývalej, asi renesančnej, kto sa v tomto zámkovom eklekticizme
zbúchanom desiatkami generácií má vyznať, arkády, snažila sa dovidieť na dno
záhrady, kde práve štáb imitoval mravenisko. Nezdalo sa jej, že by boli akokoľvek
skoordinovaní. To už ona sama mala prácu ako tak zosúladenú s motívom smerujúcim
k jasnému a jedinému cieľu: nenadrieť sa vo dne ako kôň, mať úsporný systém
a veľa, veľa prestávok, aby...noc je taká krátka.
Tentokrát tu oxidovala beztrestne, lebo aj Henry
chcel konečne vidieť hlavnú hrdinku, ktorá odmietla prebývať tu na zámku a vyhovorila
sa nejaký ďalší filmový projekt, tak jej natáčací sumár sa musel vtrepať do
dnešného dňa. Akurát do dnešného! A celého, ako sa ráno dozvedela.
„Dones, odnes, prines, priprav, sprav, sprac...“,
sa nepotentujte, aj ja mám len dve ruky! Prekrúcala očami už nielen nad Henryho
lakonickými pokynmi, ale na nervy jej liezol celý štáb s tými cholerickými,
čo sa priečili jej pracovnej morálke. Akoby nemali dosť vlastných asistentiek,
kvôli jej uniforme ju považovali za dievča na všetko. To by sa bolo bývalo ušlo
len privilegovaným. Pri-vi-le-go-va-né-mu! Úprimnosť nadovšetko.
Ale stačilo iba zopárkrát povylievať kávu,
rozmočiť čajom sušienky a vyrochniť v prachu nesený kus garderóby a mala
pokoj. Bola síce za trapku a nemožnú, ale plat jej išiel z iného zdroja,
tak prečo neefektívne mrhať vzácnymi silami.
Skusmo pozrela bokom, či starý Henry ešte
stále pozorne žmúri na afektovanú princezničku, zatiaľ v civile, v tričku
s jednorožcom a vypasovaných rifliach, s obrími nátačkami na
hlave, ale nebolo ho tam.
- Henry?! – skúsila nenápadne a prekrútila
očami. Blížil sa čas obeda, bude už iste v kuchyni a ona sa spotí ako
dvere na chlieve, kým pripraví celé stolovanie pre túto tlupu.
Znechutene si ešte raz obzrela štíhlu bloncku,
ktorej sa snažili nastajlovať hnedovlasú parochňu tak, aby pôsobila prirodzene.
Márne. Rozčuľovala sa právom.
„Aha, ON!“ Stojí bokom, mrví si niečo v prstoch
a napája sa kávou v papierovom kelímku. Hnus. A takú by mu vedela
pripraviť...
Akurát tak „vechťovicu“, či ako jej to nedávno
odkázal ten odľud po Henrym, keď sa snažila vyhovieť jeho imaginárnym chúťkam
na sladké a predviesť svoje McDonaldové pirátstvo, akurát ten obrázok na
kávovej pene trochu nevyšiel...Mala to byť trojruža. Dobre, vezeralo to ako zdochnutý
trojhlavý nosorožec, ale mohol byť aspoň diplomat... „Vechťovica!“ Pch! Dlabať na neho.
Dosiahla voľný prístup do knižnice, trošku ho
potrápi, porobí sa sprostou, aby jej pomohol. Nie! Aby za ňu rovno vypracoval
seminárku a vráti mu to všetko aj s úrokmi.
„Šak
je len sladký.“ Bože, keby bol šteňa uplantuje ho, že by zaspal aj dolu čumákom
v Gastonovej teniske. A to je, že aký level!
Nie, on zíza na zámok. Ahaho, aký architektúromil!
No, to iste. Len blbá závisť, že niekto toto všetko dostane do kolísky a on
sa ešte nadrie vo filmovom priemysle, kým svojej žene umožní aspoň kúsok z takéhoto
luxusu. Aspoň načierno. Medové týždne.
Sťažka povzdychla a prilepila dlaň o sklo,
akoby sa ho chcela dotknúť. Zmizol jej pod ňou celý.
- Je krásna, všetka česť, ale ani vy nie ste koporost, drahá. – zašumelo jej za drdolom na
adresu rukami rozhadzujúcej hviezdy seriálu dolu na trávniku a ponáhľalo sa
to chodbou ďalej, len protiprúdom vzduchu nadutú košeľu bolo vidno.
- Čo? „Kopo“...čo?! – vyprskla dotknuto. Po prvé netušila k čomu ju to prirovnal a po druhé ju to aj tak urážalo! Už z princípu, z ktorých úst to zas vyšlo.
Otočilo sa to a usmialo sa. To. Ten.
- Neriešte to. Ak vstrebete „prekliatych básnikov“ a budete
mať ešte záujem, rád vás oboznámim so staroslovanskou etymológiou a jej špecifikami
na vyjadrenie nepôvabnej, doslova škaredej až odpudzujúcej stvory, ktorej
sa každý radšej vyhne. – zmraštil tvár a pri napodobňovaní sa obratne nahrbil.
Zato ona sa urazene vystrela.
- Viete čo, radšej si vždy zahryznite do toho
sprostého, drzého, jedovatého jazyka! Nikto na vaše komenty aj tak nie je zvedavý!
Hlavne nie ja! Aj toto ste študovali ako „pandant“ k nudnému právu? – zatiahla
sarkasticky, s rukami zastoknutými vbok a pôsobila smiešne, lebo tradičná
metlička v ruke, jej vytvorila za zadkom pipich, čo sa podobal slepačiemu
chvostu. Aj sa s ňou tak triasol.
Radšej svoju trúfalú slepačiu víziu neokomentoval, hoci prvé, čo ho napadlo, bolo zaloviť vo vrecku a hodiť jej k nohám hrsť žltých gombíkov, čo zavčas rána nazbieral v knižnici, keď si bol vziať dnešný študijný materiál, aby sa pred žiačkou poobede neblamoval. Ako zrno kure. Nie to by si nedovolil. Ale
dovolil si aspoň upresniť svoj životopis.
- K nudnej filozofii, drahá. Môj nadstavbový
obľúbený univerzitný semester. – zvrtol sa,
aby sa ovládol a nepokúsil sa spacifikovať jej detinský jed nejakým
mládeži neprístupným, respektíve - neprípustným spôsobom, hoci chuť mal nenormálnu. Na akýkoľvek spôsob...
Už len
pár hodín. Na ktorého šľaka, vlastne šiel týmto krídlom?! Je na najlepšej ceste pokaziť všetko skôr, ako
sa to vôbec začne. Nadával si v duchu a mykalo mu kútikmi úst. Preč,
vypadnúť. Nenechať sa vyprovokovať.
- Vy furt musíte mať posledné slovo? –
neodpustila si.
Zas sa zvrtol, nadvihol ramená, spustil, ale
do jazyka mal zatnuté. Len si poťukal na hodinky a ukázal jej päťku z prstov
okolo dlane. Pobozkal si ich končeky a poslal jej vzdušný bozk, skôr, ako
za ním prievan zatreskol dvere.
- ...sa môžem na neho akurát tak, viete
čo...?! - nahla sa dopredu vyštengrovaná už nadobro, že si k nej dovoľuje
takéto familiárne gestá.
Nečakala, že sa dvere zas pootvoria, prestrčí
sa hlava.
- Viem. Z okna dívať! – zmizol, aby ju
nenapadlo hodiť po ňom svoju chocholovú metličku.
Napadlo ju to.
S hrôzou spozorovala, ako je väčšina
hláv dolu vyvrátená smerom k oknám chodby, za ktorými vrieska. Neboli plastové.
Neboli zvukotesné.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára