Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
21.kapitola
Peľové
zrnká
Keď vás zobudí zimnica, pričom tme vonku sa ešte ani nesníva, že by ju mal nahradiť nejaký vyblednutý deň, je to horšie ako
budík. Nie, nie je. Budík je väčšia pliaga. Bez debaty.
Pristihla sa pri tom,
ako si ťahá prikrývku nad uši, ale odhaľované nohy ostro protestujú, zahajujú
útok na hlavnú podpaplónovú pevnosť, vytvárajúc s ostatným telom obrie klbo. Ako malá, pchala do klbka vlny na štrikovanie
prst, pod krycím názvom: cesta do stredu zeme s nádejou, že kdesi v epicentre
musí byť nejaké prekvapenie. Ako v kindervajci. Nebolo. Ani teraz ju veľmi
neprekvapilo, keď vo vnútri svojho
vlastného obrieho paplónového zámotku neobjavila vysnívané teplo.
Telo sa svojsky bránilo horúčke. V ústach
už začali vymeriavať cintorín, ale zrejme narazili na nejaké pozostatky toho
minulého, pachuť, čo sa jej občas podarila ozaj sťažka prehltnúť, bola príšerná.
Voda z točky v kúpeľni alebo
nekonečná cesta do kuchyne? Navrhol zlyhávajúci zdravý rozum varianty. Skúsila prvú možnosť, ale úžitkovou vodou
vyplavovaný cintorín bol ešte odpornejší, ako pôvodný.
„Čaj. Med. Citrón...“ ordinovala si. Vykutrala
zo skrine obrí sveter, z kúpeľne zvesila župan a namiesto stále
mokrej erárnej deky, nacapila na to všetko nadôvažok aj deku z postele.
Chodba ju prepleskla chladom, ale bolo jej to
fuk. Kuchyňa je za rohom.
- Vždy som túžil raňajkovať so stohom
ďateliny...- privítal ju hlas, len čo šťukla vypínačom, vtrepala sa ledva-ledva cez úzke bočné dvere a chcela sa vrhnúť na
rýchlovarnú kanvicu.
Iba kývla rukou, ako odháňame dotieravý hmyz.
Zaťapkala polepeným jazykom o podnebie, ale zachytiac pohľadom pariaci sa
nápoj na stole, vyštartovala po ňom a bez ohľadu na pôvodného majiteľa sa ho zmocnila a vypila ho
na dúšok. Až potom sa rozkašľala, namiesto poďakovania.
-
Grog, drahá. - vystrelil zo svojej stoličky, hrkol jej jednu po chrbte, aby ju prestala asi zabehnutá tekutina omínať, ale cez mnohé vrstvy ho zrejme ani nezasiahol. - Viac rumu ako čaju, priznávam. – gavaliersky jej podsunul stoličku, aby konečne dolu gágorom stečený nápoj stihlo telo patrične vychutnať prv, než ju samo zloží.
Tekutiny jej tentokrát vyliezali ozaj zo všadiaľ.
- Môžem ...si...objednať...ešte jeden? Prosím. – zašemotila a hlbšie sa
zaryla do vrstiev svojho čudného outfitu.
Zhovievavo pokrútil hlavou a premerajúc si
ju až k bosým pätám, rozhodol sa nebyť viac hnusný a trochu sa
premôcť.
Chvíľu čosi majstroval pri drese, ale pred
očami sa jej zahmlievalo, alebo zasoplievalo, netušila, len tie hlúpe viečka sa
lepili a lepili tak, že natrčenú šálku takmer ani nelokalizovala, keď sa
ju pokúsila uchopiť oboma rukami naraz.
- Páli to. Buďte opatrná, lebo... –
Neskoro. Odtiahla hlavu. Ostentatívne ňou
mávajúc do strán s ústami vykrútenými znechutením.
- Volám to blivajz, podľa môjho nemeckého
priateľa ešte zo študentských čias, čo ma to naučil pripravovať. Mám to
odskúšané, vždy zaberie. Ale recept je rodinným tajomstvom, tak sa ma naň
nepýtajte. – snažil sa vrátiť jej šálku do rúk, a nasmerovať ju k ústam, hoci
sa vehementne bránila jej útokom na vlastné pery.
Márne. Bol neoblomný. Srkla si ešte
zopárkrát, aby jej dal pokoj.
- Hádam mi nechcete povedať, že máte aj pár
semestrov medicíny?! – zatiahla cynicky a prižmúrila na neho slabo
fungujúce oči.
Napriek
hendikepu si všimla, že je stále v tom istom, čo mal na sebe, keď ju
vliekol chodbami do svojej kúpeľne. Ach, jeho bombastická kúpeľňa. Kiež by ho
napadlo ju ešte raz pozvať...
Zasmial sa a prikývol, vytrčiac palec z päste, čo mohlo znamenať lajk, aj jeden semester medicíny. Bolo jej to fuk. V každom prípade to nebola odpoveď na jej sen... Na jej túžbu vymočiť sa v tej obrej, iste aj perličkovým kúpeľom opatrenej vani. Tak aj medicína. Fajn, už väčším blbom si pri ňom ani pripadať nemôže. To jej jedno až tak nebolo.
Prekrútila očami, ale nechtiac aj celým
telom a takmer ju to stálo stabilitu, lebo si neuvedomila, že cez stoličku
sedí zboku a za ňou ju opierka neistí. Istil ju on.
- Ak vás nájdem pod tými handrami, odprevadím
vás do izby. – skúsil ju postaviť.
- Do svojej? – spýtala sa takmer s nádejou,
až ním trhlo od prekvapenia.
Ale zobudil sa veľmi rýchlo, neveriac jej,
že šlo o úprimnosť a nie len
ďalší podnet k hádke. Tak tú dnes v noci už nedopustí. Aj keď si bude
musieť stokrát zahryznúť do jazyka, pri jej drzých poznámkach na svoju adresu.
- Zabudnite. Je tam nejaká zlá geopatogénna
zóna, ktorá vo vás behom pár sekúnd vyvoláva neadekvátne reakcie a v stave frustrácie sa so mnou len
vyvaďujete. Skúsime to s vašou vlastnou izbičkou. Nádejám sa, že v nej
mi dáte svätý pokoj. – ani nevedela ako, zhodil z nej všetky vrstvy a podoprel
ju pod pažou, aby sa mu nevyšmykla. Teraz cítil. Bola horúca. Už nezdravo.
Chcela sa vytrhnúť, ale neodporúčala si to.
- ...si píšte, že dám! ...aj geopatogénny, aj
svätý. „Svätý“? Počujte, dúfam, že teológiu ste neštudovali?! Aj keď... keď sa
tak nad tým zamyslím...vo vašom veku a stále slobodný...? Došľaka, že vy
dodržiavate celibát?! A furt tie čierne košele, už len ten biely štvorček,
ten golierik kňažský, vám chýba... – odtiahla sa, ďobajúc si názorne do krku, ale
držal ju prisilno, nemala veľmi kam ani ďaleko.
Jej konšpiračné teórie ho zamrzeli a chvíľu
sa nezmohol na odpoveď, kým ju našiel a zas drsnú.
- A je to tu! Ja som to predpokladal!
Negatívne pôsobenie zóny sa rozšírilo už aj na kuchyňu. Rýchlo, uprchnime. Zachráň
sa, kto môžeš! Možno ešte máme nejakú šancu...Je vaša izba dostatočne ďaleko
odtiaľto?! – snažil sa odľahčiť situáciu, ale ledva mu to šlo cez zuby, radšej
ju potiahol smerom k dverám. – A apropó...z teológie mám najradšej,
keď žena leží na lopatkách a prijíma telo pánovo. Až po Amen, drahá...-
zatiahol rozšafne, prv, než zuby našli jazyk, ako im prísne prikázal učiniť a zaťali nemilosrdne doň.
- ...že vám nie je hanba, robiť si posmech z takých
vážnych vecí. – zašepkala, lebo nápoje zas vyprchali a v ústach mala
sucho.
Znelo to úprimne.
Oľutoval svoje slová, ale pochopil, že trochu
neskoro. Vypovedané slovo a vystrelený šíp už ani Boh nezastaví...aké príhodné
a zas teologicky podfarbené. Ale nebude sa jej ospravedlňovať. Pohliadol
bokom a sledoval s ľútosťou, ako sa ledva vedľa neho ťahá, odovzdaná,
pokorná a bez energie, čo mu vždy zdvíhala adrenalín.
Zastlať ju bezmocnú a takmer bezvládnu
do postele nebol problém, ale začínalo ju drhnúť a zas skrúcať od zimnice.
„Blivajz“ zrejme bude slabou náplasťou. Ani jeho semester medicíny sa nejako nechytal.
Ešte raz skontroloval, či je dobre zakrytá a venujúc
jej zdržanlivý úsmev, ktorý už aj tak nevnímala, vykrádal sa ticho z izby.
- Au, pane...počul som buchot...šiel som
skontrolovať...- vrazil do rozospatého, práve prišliapnutého Henryho.
- Dobre, že si tu. Idem zavolať doktora
Hoppera, musí sa prísť na ňu pozrieť. Ráno ju nebuď do práce a navar jej...veď
ty už vieš čo. O ostatné sa už potom postarám sám...– roztržito zadával
príkazy a ponáhľal sa k sebe, vstrebať jej pokojný, doteraz nezažitý
obraz a nájsť číslo na lekára.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára