RUMBELLE - Peľové zrnká... 10. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera  

10.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Bolesť otláčanej bedrovej kosti ju začínala preberať zo spánku. Koberec predsa len nie je ktovie aké podložie, aj keď sa ženské telo môže hrdiť nejakou tou vrstvičkou tuku, čo by mala eliminovať poškodenia. U nej, žiaľ, alebo, chvalabohu, sa skôr na odhalenej kosti zjavili ostré odtlačky chlpov perzského koberca. Nijaký tuk, nijaká eliminácia.

  - Šuchocem asi priveľmi hlasno, však? – ozvalo sa kdesi spredu. – Prepáčte mi to. Nemohol som spať. Nové miesto, nová posteľ. A aj chýbal v nej ktosi...- nedopovedal, len žmurkol a zastokával akúsi knižku do poličky, vyťahujúc zas inú, vedľa nej.

   Rozospato sa nadvihla na rukách a skôr, ako sa zúfalá rozhľadela cez sieť karpín, čo zostali po nočnom súboji oka s make-upom, ktorý nebolo času zotrieť, kde to vôbec je, jej spoločník narýchlo nevedel kam z  konopí, lebo jej vykrútená, z koberca sa zviechavajúca silueta v niečom predsa len pripomínala Boticelliho Venušu rodiacu sa z morskej peny. Len tej peny a ešte vlasov, čo by ju zahalili, bolo akosi primálo.

  O-o-ou...spozorovala to aj sama, že  vstávať hore zadkom bol ten najnerozumnejší nápad, aký doteraz mala.

  V rýchlosti len schmatla veľkú knihu a pricapila si ju o hruď, namiesto niečoho, čo by ju aspoň trochu zakrylo. Koberec bol priťažký. Záves detto.

  - Nič som nevidel...keby sa niekto pýtal.  – dotkol sa dvoma prstami pier a dvihol ich na znak prísahy. – Ani o vašom kempovaní v knižnici nepoviem domácemu ani slovko. Asi je na ňu viac ako zaťažený. Eddy vravel, že sa s  ním nedá ohľadom tejto vzácnosti hovoriť. Dokonca, čo znie takmer nevierohodne... Najviac sa rozčúlil, keď ho prosili, aby aspoň v noci smelo prebehnúť pár natáčacích behov tu, v knižnici, keď už cez deň je pre nás tabu. Zrušil ich ako malé decká. Režiséra aj s produkčným. Skoro ho angažovali za ten výstup. Asi to nemáte ani vy ľahké, keď... - premeral si ju s úľubou s tou obrovskou knižkou prilepenou na hrudi  a doplnil do hodnotenia slúžtičky ďalšie malé, nie bezvýznamné, plus: štúdiachtivá. - Fakt, ani slovko! - opäť prisahal, alebo si len potreboval obliznúť pst a prevrátiť stránku v knihe. - Jedine to moje, ako vám závidím... zbožňujem knihy. Ale nemám na ne čas. Pri tej kope scenárov, žiaľ, na krásnu beletriu budem myslieť asi až na dôchodku. Už si to viem predstaviť. Keď už pre filmové spoločnosti nebudem taký zaujímavý...S prekrásnou manželkou a deťmi kdesi na Barbadosse... – ješitne sa sám pochválil, stále sa usmieval a sledoval po očku, ako sa snaží ujsť a nevie ako na to, aby nepôsobila totálne trápne a jej útek skôr kontraproduktívne k situácii, že je sama, v jednej izbe, v pyžamku, s hviezdou a...chce nebyť?

  Schamrávala knihu, blok, ceruzu, papier, čo z knihy vypadol strčila nazad, aby zas vypadol.

  Ohol sa preň v tom istom momente a uhol skôr, ako mu vlastnou hlavou v roztržitosti rozbila tú jeho. Na toto bola profesionál.

  - Ahá, prepáčte, zabudol som, aká ste nebezpečná...slečna. Alebo pani? – podával jej z primeranej, pre svoje zdravie, diaľky papier.

  Zahabkala rozrušená, aj ho zabudla strčiť, odkiaľ vypadol. Pred policou zaváhala zas. Ak sa dvihne na špičky, aby vrátila knihu späť, bude jej neplánovaný ranný striptíz pokračovať.

  Našťastie pochopil a gentlemansky podal pomocnú ruku, ale počkal si, kým ustúpi do patričnej vzdialenosti, kam ju pohybom ruky negalantne zahnal.

  Zamrzelo ju to.

  - Ďakujem...a  som slečna. – natiahla pery, ale úsmev to nebol, aj keď tam, do upresnenia stavu, skryla obraz seba - ako budúcej barbadosskej pani manželky.– Musím prášiť...sa obliecť. Henry bude naštvaný, ak sa omeškám. Dnes máme veľa raňajok...a ták... Dovi...dovidenia, pán Carlyle. Rada som vás zas stretla...– vyjachtala premýšľajúc, či nebude lepšie, ak bude cúvať, lebo zozadu jej pyžamo, no...je už na pol ceste k spodnému prádlu.

  V noci je to jedno, ale už je deň! Ako len tu mohla zaspať?! Ako?...došľaka...to tou nenormálnou robotou. Na čo sa to dala?!

 - Potešenie na mojej strane...- neodolal a žmurkol zas, aby videl, či sa začervená.

  Ako dobre mu padol dnešný malý ranný flirtík. Dnes ho už nevytočí ani tá rozmaznaná malá koala, čo stále mrnčí a nevie si zapamätať jednu jedinú posratú repliku z dialógu. Ešteže to jej nemožné koktanie, o ktorom si novinári začínajú domýšľať, že je sladké, zakomponovali do profilu postavy. A to ho s ňou čaká niekoľko natáčacích dní. Kto len vyberal komparz do seriálu?!  A koľko behá po svete a v noci po knižniciach vhodnejších kandidátok na hlavné úlohy.

  Takže už vie, ako sa odreaguje. Rozčíta túto „krásnu beletriu...“

  Sondovať, znenápadnená leda tak skrčením ramien, okolie prebúdzajúceho sa zámku a prešmykovať sa popri stenách do svojej izby, nebolo zas také náročné, ako sa obávala. Predsavzala si, že nikoho nestretne a tých pár neznámych ksichtov, zrejme zo štábu, čo drzo snorili po chodbách, ale skôr hľadali kávomaty, na mince s minimálnou hodnotou, než sa kochali artefaktami s tou historickou, sa aj tak  tvárilo, že je súčasťou inventáru. Odignorovala ich rovnako, ako oni ju. Aj keď s chichotom. Len na ich strane.

  Pohádzala všetko na posteľ, zahádzala rovnošatou, strhla z háčika na dverách kúpeľky župan, aby zas vytrielila ku skrini po čisté prádlo...Pošomrúc si, vďaka svojej prepieracej hnilobe, ako je ho zas málo.

  Pravidelný ranný rýchlochaos, bez ohľadu na to, či sa spí v knižnici, či v posteli.

  Sprcha z nej zmyla nánosy noci, aj keď červené čmuhy po výčnelkoch tela ešte chvíľu zostanú pripomínať jej prazvláštnu formu  „štúdia“.

  Nacápala na seba akési mlieko z narodenín, dúfala, že aspoň tohtoročných, aj keď s vkusom kamošky Emmy nebola vôbec stotožnená, aj zmraštila nozdry znechutená identifikovaním čerešne a vanilky. Osviežovač do interiéru kamióna má lepšie parfémovanie... keby to nebolo od kamošky, obviní ju zo zámerného poškodzovania jej šancí u opačného pohlavia.

  „Stál tam on a možno chcel byť mojím snom...“ spustila sa jej v mozgu popová odrhovačka a videoklip s ním. On – Robert, jeho výsosť, osobne... „stál s nesmelým pohľadom...“

   Tak všetko možné, ale nesmelý teda nebol. Síce ani nadržaný ako stepná koza, to zas nie, aj keď...neverí, že by si dal rukáv odtrhnúť, keby...filozofovala namyslene, prevracajúc tie svoje na rovnošate slúžky. Hnus! Skúsi sa s Henrym vážne pozhovárať, hoci si vie dokonale predstaviť jeho skrkvaný ksicht, keď spomenie bavlnené tričko alebo top. Spomenúť môže.

  Pod vrstvami, ktoré zmenili rozloženie z 2D postele na 3D na hnátoch jej voňavého – nechutne, tela sa objavili dôkazy dnešnej noci.

  No, aspoň niečo potrebné do diplomovky už našla, veľa toho zatiaľ nie je. A toto...je čo? Mrkla v chvate, lebo ručičky, figu! Hodiny nad čelom jej postele nemali nijaké ručičky! Jasné! Typický čierny humor šľachticov...slúžka nemá myslieť na čas, má byť k dispozícii vo dne, v noci...fuj. Stredoveké zdieranie. A nechutne sexuálne podfarbené...domýšľala si sebaisto. Už vtedy jestvoval ten oný harašment na pracovisku...či ako sa tomu nadáva. Ani mozog ešte zrejme nepozapájal všetky potrebné kontakty na dnešné fungovanie.

  V rýchlosti roztvárala papier. Úhľadné písmo. Papier  nový. A...

...vieš načúvať šepotu kníh,

keď nežne praskáš škrupinu obalu

a tajne sa ponúkaš  jadrom.

...začuješ aj môj šepot?

Tak príď.

Ja ti ponúkam  to svoje.

Srdce.

  A...mozog spustil reštart a potom replay a prehrávanie stále dookola.

  „Jasné...to mi podstrčil ON, kým som tam chrnela na koberci, aby som si myslela, že nie, ale isto iste to bol ON! Musí to byť iba ON...“ dopísalo vyhľadávanie.

  - Robert! ...a chce sa so mnou stretnúť! Zas!... On ma asi ...!  – dosadla na posteľ a vykrivila ústa.

   Krúžková väzba bloku nebola práve najpohodlnejšia, ale aj keby dosadla na dikobraza, usmieva sa rovnako. Sladko dementne.

domiceli