RUMBELLE - Peľové zrnká... 23. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

23.kapitola

  Peľové zrnká

   

       S nedôverou prijímal zložený lístok od Henryho. Obával sa, že bude rozlúčkový. O to väčší úsmev mu vyčaril jeho príkry obsah:

                         Kytica zvädla, prosím si ďalšiu. Značka: MRCINA hľadá ALBATROSa.

  - Tak predsa nemá v tej kučeravej hlavičke celkom vyzametané.  – zamrmlal si uznanlivo nad jej šifrou popod nos a Henry tým svojím zmraštil, pozorujúc, ako rýchlo vstal a vyštartoval ku kilometrom políc v knižnici, kde práve trávil popoludie, aby jej ulahodil. 

  Aj keď on by albartosy hľadal najskôr v ZOO a kvôli mrcinám by sa ozaj neunúval do kafilérky za mesto. Ani pre ňu nie! Zbláznila sa! To z tej ľadovej, nakazenej vody v rybníku...

  Čítal totiž drzo jej odkaz, ale klasické, len základné vzdelanie mu prinieslo všetko možné, len pochopenie pre komunikáciu týchto dvoch zatiaľ nie. Veď si doteraz nepovedali jedno jediné pekné slovo. A on sa ešte rehoce nad „mrcinou“. A čo ak je ňou v jej ponímaní on sám?! To sa ho ani trochu nedotklo? To ho neuráža?!...strachoval sa za svojho pána, ale ten mal iné starosti. Skúmavo  lustroval police s literatúrou, hľadajúc tú správnu beletriu.

- Henry, môžeš, prosím, zaniesť a vložiť toto do príručného baru v kuchyni medzi fľašky? – podával mu útlu knižku s názvom Alkoholy.

- Pane, je vám dobre? – s úzkosťou pozrel bokom, obávajúc sa o duševné zdravie svojho mecenáša viac, ako o to Belle, o ktorom už tiež začínal radikálne pochybovať.

- Lepšie mi už dávno nebolo, drahý. – položil mu obe ruky na plecia a stisol. – A slečne Belle odkáž, že mám chuť na grog, nech mi ho láskavo pripraví. –

- To, ale môžem aj ja sám...- skúsil starec.

- Nie, nemôžeš! – zvýšil hlas, ale žmurkol a rozvalil sa späť do kresla, nenamáhajúc sa už ďalej čítať, len ruky založil za hlavu, natiahol nohy pod stôl a zatvoril oči.

  Až ju vystrelilo z postele, keď sa Henry vrátil do jej vyhriatej izbičky a žiadal, lebo pán si žiada, aby šla pánovi pripraviť obľúbený grog.

  - On nemá Boha pri sebe? Mňa, chorú ženu, sotva v započatej rekonvalescencii ide nútiť ho obsluhovať?! – zavyla zhrozene. -  Teda už som všeličo videla: koňa grcať, hada pľuť, lietadlo po zábradlí cúvať, ale takého odľuda, ako ten tvoj pániček, to fakt svet nezažil! – jedovala sa, naháňajúc papuču zakopnutú pod posteľ, ale odhodlaná byť vďačná a poslušná, lebo skúška sa blížila a v práci na seminárke nemá ešte ani škrt. Bez neho si neporadí. – Grobian jeden, papľuh nevychovaný...- hľadala podstatné mená a k nim adjektíva a šlo jej to celkom fajn. Henry sa už viac červenať nevedel.

  Robiť poštára medzi týmito dvoma je vskutku nevďačná úloha. Veď tí, keby mali spolu žiť, tak vymrú nielen po meči a po praslici, ale definitívne okamžite ešte v hradnej kaplnke, v prvých troch minútach od „Áno“, lebo by ju prinajlepšom obesil na závoji a ona jeho prekľala  opätkom lodičky za malichernosť, že jeden z nich mal prvé slovo a druhý posledné a chceli to naopak. Áno. A šlo by len o to blbé prvé  „Áno!“

  - Slečna Belle, zachovajte pokoj, myslite na svoj zdravotný stav...- skúšal ju upokojiť, zámerne jej vykal, hoci boli sami a vtedy to nerobieval, ale  správal sa k nej familiárnejšie, priam otcovsky mentorsky. Teraz zvolil teatrálne vykanie, hodné "dámy", aby si mohla prezliecť blúzku, čo sa pokúšala pozapínať a nešlo jej to, pretože si ju v jede dávala vyvrátenú naruby.

  - To on mal myslieť na moje zdravie! Ale šak ja mu ten grog osladím! – zastrájala sa.

  - Prepáčte, ale do grogu sa cukor nepridáva...- zavolal ešte do rachotu pribuchnutých dvier, istý si, že už ho neregistruje.

  Mrmlala ešte zakopnúc o prah v kuchyni, naraziac do stola, aj vylomiac si necht na bare. Popridávali sa k nej štrngotajúce fľaše so svojím hašterivým komentom jej nervózneho preberania sa medzi nimi, medzi litrami, polliterkami i sedemdeckami všemožných kvalitných nápojov, kým sa snažila medzi etiketami objaviť rum.

  Objavila však čosi iné. Opatrne vytiahla knižku zaseknutú medzi dve fľaše.

  - G.Apollinaire: Alkoholy...- vyšeptla a všetko jej razom došlo. Knižka sa roztriasla v dlani.

  - V Alkoholoch je veľa obrazov neskorého leta, jesene, bývalých lások, blúdení, tieňov a znovuzrodenia... – ticho jej odprednášaval slová vyčítané z mnohých recenzií a interpretácií zbieročky, čo znamenala prelom v literatúre.

 Povzdychla. Natočila sa trochu k nemu a smutne pozrela.

  Pochopil. Jeho malý žartík sa jej dotkol a zas sa cíti trápne, prípadne ponížená, lebo si myslí, že si vypočul všetky tie vulgarizmy na svoju adresu. Veru...vypočul. A pripadali mu tak zvláštne druhoplnánovo nežne, až sa tomu sám začudoval.

  - Prepáč...- sklopil oči, vidiac sa v oboch hladinách grogov, ktoré už vopred sám pripravil.

  Riskol jej jeden ponúknuť.

  Prijala.

 - Tú skúšku musím urobiť. – vylúdila trochu smutný úškľabok. - A je mi jedno, koľkokrát ma ešte do toho času znemožníte a rozplačete bezmocnosťou, zabavíte sa na môj účet, či si len vystrelíte...fakt, fakt je mi to fuk. Len...mi prosím, pomôžte, aby som otca zas nesklamala. Prosím... – ťukla svojou šálkou do jeho, akoby pečatila prípitok a neváhala vyhľadať jeho zreničky, či v nich nájde odobrenie svojej prosby.

  Bol by sa prefackal, ale vedel, že nemá zmysel jej vysvetľovať, že to, z čoho ho obviňuje, nemal nikdy v pláne, ani v úmysle, len...len to tak vždy vypálilo! Došľaka!

  Radšej sa rozhovoril zas o Alkoholoch, aj keď trochu vzdialených od Prekliatych básnikov, predsa s podobnými osudmi slov i ľudí, tak paralelnými s nimi i s ním.

  Počúvala s otvorenými ústami, lebo sa nesnažil poučovať, on akoby rozprával sám o sebe, o svojom vlastnom živote... citoval svoj osobný lyrický cestopis, občas odcitujúc i konkrétne verše, dokonca spamäti, v ktorých sám, osobne fyzicky prítomný prechádzal z jednej témy na druhú, vravel o svojich zážitkoch z ciest, spomínal na miesta, ktoré navštívil, na ľudí, ktorých stretal, pobýval s nimi alebo iba tak mlčky, nahlas o tom rozprávajúc sledoval, ako sa zhromažďujú v jeho vlastnom živote a zas vytesňujú z pamäti, aby sa spravilo miesto len pre jednu...jedinú...ktorá sa stále neobjavovala.
  Netušila ani, čo je ešte torzom obsahu knižky a čo už koža jeho vlastného života prinesaná na trh, rozprestretá pred ňou na kuchynskom stole, medzi prázdnymi šálkami od nápoja a plným vnútrom túžby...

  Grog ich zohrieval a topil ľadový múr, čo tak vehementne medzi sebou stavali z iných slov, až sa po vyše hodine ocitli jeden pred druhým, ničím nechránení, nahí, aj keď komplet oblečení, čo tam po vyvrátenej blúzke... a bolo im ľúto, že celé to Apollinairove Pásmo malo kdesi koniec...

  - A teraz mi vy porozprávajte o svojich „Prekliatych básnikoch.“ Chcem počuť naozaj všetko. – oprel sa a zopäl ruky, ako spovedník a ona nevedela, či z nej chce ťahať život, či naozaj overiť, že Kvety zla vstrebala, pochopila a skúšku dá ľavou zadnou.

  Ani nevedela, kde začala a ako ľahko sa jej život šifroval s básňami...

  Oľutoval, keď zakašľala a musel ju rázne poslať späť do izby, aby eliminoval vlastnú zodpovednosť za jej zdravie. Tak dobre sa to váľalo na rybník a kráľovské ľalie...

  Oľutovala, že sa aj tentokrát neprezliekla do „stohu ďateliny“. Nemusela kašľať. Nemusel ju zas vyhadzovať.

  S hrôzou si však mrknúc na svoj odev uvedomila, že má blúzku naopak. Nezaváhala a so sebe vlastným mrmlaním rázne porozopínala gombíky, vyzliekajúc si ju, zároveň ju prevrátila a zas navliekla na paže a pozorne začínala zapínať, nevšimnúc si, že vo dverách stojí zhrozený Henry, ktorý zachytil len nové obliekanie a zapínanie blúzy a pred neho si doplnil akciu...o akej sa mu ani nesnívalo. Dobre, tak snívalo! Myslel na to od začiatku, keď spoznal gurážnu Belle. A vduchu ju spáril so svojím opusteným zatrpknutým zamestnávateľom.
   Ale v kuchyni? Na stole? Za bieleho dňa...sťažka prehltol...závisť.
   A navyše: žijú!

domiceli