Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
20.kapitola
Peľové
zrnká
Chlad v medzidverí ju parádne
prepleskol. Kým ešte vonku ako tak dotlievalo suché, takmer letné počasie, v útrobách
zámku sa na ňu okamžite vrhla krutá zima. A zgustla si. Rybničné slávnosti
sa vrátili v plnej poľnej a dali o sebe vedieť paľbou jedovatých
ihličiek, čo sa jej zabodávali do každej bunky kože. Stále mokré vlasy sa
napili po vode ľadového vzduchu a svojou presýtenosťou všetkým možným
studeným dávali ju do pozoru vo forme triašky, z ktorej sa dvíhala husia
koža. Navyše tempo, akým ju ťahal, zdvíhalo protiprúdy prerážaného vzduchu a ten
tiež nebol dvakrát tropický.
- To ma musíte vliecť ako zdutú kozu? Kam to vlastne so mnou letíte? - mrnčala medzi
prskaním a zatarasovaním hlienov pod nosom, lebo ich nebolo kde otrieť.
- Do teplých krajín...- zahryzol si do
jazyka, skôr, ako vyslovil „trdlo“ prípadne cynicky „drahá“, nevediac sa
narýchlo rozhodnúť, čím ju slovne počastuje.
Radšej zmĺkla, aby si v drkotaní zubov bolestivo
netrafila jazyk. Sú dnu, jej izbička je blízko. Figu. Jej izbička je opačným
koncom.
Až keď
ju pretiahol obrími dverami svojho apartmánu a ťahal ďalej niekoľkými
ďalšími, pokým sa pred nimi neotvorili posledné a za nimi obrovská kúpeľňa
pochopila, že dnes sa asi nebude ohrievať v miniatúrnej vaničke svojho
sprchového kúta, ale v mega vani, v horúcom bublinkovom kúpeli možno
aj so službami all inclusive. Stuhnuté telo sa potešilo, stuhnutý mozog mu
jednu vrazil.
- ...si nemyslite, že sa budem čvachtať vo
vašej luxusnej vani, lebo mi to láskavo dovolíte! To by bolo trápne a maximálne
nevhodné! – postavila sa na odpor skôr, ako ju ponúkol. – A ak si myslíte,
že si ma získate nejakým huňavým bielym župančekom, ako vo filmoch, a ja potom
nadšená skončím vo vašej mäkkej posteli zahádzaná hodvábnymi návliečkami, tak
to si rovno vyhoďte z hlavy! – dodala podráždene.
Až teraz jej pustil ruku a preložil tie
svoje na hrudi, ležérne sa oprúc o veraje.
- „Čvachtať“ sa v mojom luxusnom
rybníčku som vám tiež nedovolil, a predsa vaša drzá tvrdohlavosť dosiahla
svoje a stojíte tu uzimená, mokrá ako žaba, za nos vás už drží
prechladnutie a nejaká tá vyrážka tiež nenechá na seba dlho čakať, to si
buďte istá! A ja som si zas istý, že by ste sa veľmi rada ponorili do môjho horúceho kúpeľa,
prijali môj čierny župan, lebo biely je nepraktický a tie sople, čo vám už
trčia z nosa by na ňom ako vzorka nepôsobili veľmi vábne. A návliečky
mám saténové, sú chladivé a ja ich uprednostňujem. – vyratúval so
sarkastickým úsmevom na perách, kým šťukol nenápadne vypínačom a pomyselná
záhrada kráľovny Mab sa jej rozprestrela v celej najmenej dvadsaťpäť
metrov štvorcových rozsiahlej nádhere.
Aby v okamihu bola zas ponorená do tmy,
keď šťukol vypínačom po druhýkrát a vystrnadil ju pred dvere, drsne ich
zatresknúc.
- Teraz ráčte opustiť tieto priestory a radím
vám, vopchajte sa aspoň na pol hodinu do vane vo svojej izbe, inak za výsledok
neručím. - potriasol hlavou, ledva sa ovládajúc.
- V mojej izbe je iba sprchový kút. –
opravila ho.
- A nebodaj čakáte, že vás poľutujem?
- už vystrelil, ako sa patrí, až sa najbližšie postavené vázy začali obávať o biedne životy. - Prípadne svoj malý „luxus“ ponúknem znova?! Zabudnite, drahá! Už ani v Taliansku
sa dvakrát neponúka. – ukázal na vchodové dvere. Východové dvere.
Pochopila. Prepískla. Ale nemusel byť na ňu
až taký hnusný. Nadhodila prevlhnutú deku na pleciach, tvrdohlavo dvihla
červenajúci sa už nos a nechávajúc za sebou ešte stále mokré stopy kvapiek
vykráčala z jeho izby.
Ešteže necúvala, ako vždy. Dala si malé
bezvýznamné plus.
Cesta zámkom jej pripadala nekonečná. Tak tu
by pokojne mohli natáčať nie Krásku a zviera, ale rovno Snehovú kráľovnú!
Preblesklo jej hlavou.
Prvých pár krokov ešte náročky spomaľovala,
dúfajúc, že si to rozmyslí a zavolá ju späť do...bože, to bola kúpeľňa. Už
obklad pôsobil tak horúco ako púšť...
Predstava tepla jej zrýchlila krok, ale do
krídla pre služobníctvo sa ledva už dovliekla. Ani si nevšimla, ako zo škáročky
dvier obďaleč zíza na ňu štvoro očí.
- Ako vidím, ste boli rázny a nekompromisný,
pane. – skonštatoval Henry, potichu zatvárajúc dvere, pohľadom hľadajúc svojho nadriadeného,
teraz už pohodlne usadeného na stoličke pri stole, aby sa vydýchal zo šprintu tajnou
chodbou a bol tu skôr ako ona a videl jej poníženie do konca.
- Nemala ma dráždiť. – ďobal prstom do
vyšívaného obrusa, strieľajúc všetky richelieu dierky nanovo.
Henry sa neodvážil nič doložiť, hoci ho hneď
napadla paralela, že títo dvaja sú od začiatku v stave na seba skočiť a... ruvať
sa dokrvi. A každé ich stretnutie tak aj dopadne. Že by sa bol predsa len
zmýlil, keď sa mu zazdalo, že patria k sebe? Od začiatku?...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára