Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
17.kapitola
Peľové
zrnká
Keby sa bol prizrel v niektorom z chodbových
zrkadiel, asi by ho obraz nepotešil. Zranená tvár pôsobila vierohodnejšie
zamračená, ako pretapetovaná priblblým úsmevom, ktorý odtekal cez sako, ležérne
prehodené cez rameno a nechával takmer tanečné kroky vpečatené do koberca.
Keby nebola noc, má za to, že by si
začal i pískať. A just si začne.
Naakumulovanie šokov dnešnej noci jej
začínalo pomaly, ale iste kompletne a komplexne zoskratovávať systém
sebaovládania sa, ktorý bol beztak už pár dní pošramotený s rizikom, že príde v najbližšom čase celkom o licenciu. Najlepšie v nejakom bare.
Bolo toho na ňu skrátka
priveľa. Existencializmus priameho prenosu. Pristihla sa pri tom, ako sa pokúša, po predieraní sa vlasmi, rozopnúť
si gombíky vzadu na šatách. Akoby už bola vo svojej izbe.
Lenže stála ešte stále na tom istom mieste,
na balkóne vyvierajúcom z knižnice. V tichu, vo svetle reflektora a s
prvými štyrmi úspešne rozopnutými miniatúrnymi gombičkami na krku.
„To fakt mi
je tak horúco?!“ zhrozila sa sama seba a nechajúc chrbát spola odhalený,
nohy vykročili, akoby tiež samé od seba, nedopované nejakou konkrétnou mozgovou
činnosťou vedúcou jej budúce činy.
Ale aspoň prvý charitatívny čin bol dakus logický, keď pozorne
zatvorila, podvedome chrániac vzácne knižničné artefakty...pokúšala sa zatvoriť staré francúzske okno na knižnici. Čo nešlo
podobrotky, dotlačila zadkom...kľučka, zrejme ješitne urazená použitím nepatričného násilia, to však videla inak a pri pokuse obvinenej sa
odlepiť, zachytila sa jej o visiaci, mierne poodopínaný kúsok šiat a...
Knižnicou sa rozprskli desiatky drobných
žltých gombíkov katapultovaných z jemnej látky, čo nepočítala s kľučkami
na francúzskych oknách.
Dívala sa na drobné zrnká a pery, zrejme ošialené, dvihli sa do úsmevu.
Ráno to pozbiera...
Gombíky možno budú ako črepy.
Prinesú väčšie šťastie?
Žlté svetlo v kúpeľni roztápalo čiastočky
pary polepené o zrkadlo. Keď sa v jeho
strede trochu viac vyčasilo, zboku si pozorne obzeral svoju tvár.
- Tak Robert Carlyle?! Uznávam...silná šálka
čaju. Priveľmi charizmatický ako sok. Super. Aj tak neznášam ľahké víťazstvá. –
zaboril hlavu do uteráka a po chvíli, keď zas na seba vykukol, strapatejší
a s rozmokvanou chrastou pri nose, zamračil sa na obraz. – Prekliati básnici?!
Prekliati predkovia! – vyfľochol na margo genetiky, čo mu vyrysovala tieto črty tváre
a odšmaril osušku za seba, nech si aj stuchne.
Zas zabudla zatvoriť okno a zhasnúť na
chodbičke. Zas má izbu plnú kadejakej lietajúcej a bzučiacej hávede,
ktorej sa zas, bude zbavovať najmenej hodinu. Žiadne: Nech brouka žííít...!
Spacifikovala rozkokošených lietavcov a spokojná
sediac na okraji postele mdlo sa dívala na spúšť domykávajúcich sa krídel,
žďurchala do nich koncom metly. Iba chvíľu. Iritovalo ju byť príčinou konca aj
ako náplasť na ten vlastný to bolo ničotné. Zmietla všetko na lopatku a vyšmarila
von oknom, dávajúc pozor, aby neprivábila nových imigrantov.
Pricapila krídlo okenice a uťahaná oprela
sa odhaleným chrbtom o chladivú stenu skla. Za prispávajúcimi očami videla
zas reprízu celého trapasu... Pravdepodobne to na najbližšie dni zakúpili
všetky jej súkromné vysielacie stanice.
Nenamáhal sa zažínať nočnú lampu, čochvíľa
bude aj tak ráno. Rannú lampu...
Pretiahol na seba vrchnú pokrývku lôžka a strčiac
ruky pod hlavu, testoval, ako dlho vydrží zamrazovanie, akousi chladivou
žbrndou natretého, podpažia chladnúcim vzduchom zvonka. Nos nesklamal a parfém
čochvíľa ignoroval, aj tak ľutujúc dnešnú sprchu. Ktovie. Možno by mu na rukách
zostalo niečo jej peľových zrniek vône.
„Sako!“ Mala ho na ramenách, cez pažu...
Neťažilo sa mu vyvliecť sa z postele a s nádejou
sa pohnúť k vysokému kreslu, kde ho prevesil.
Nielen nádej vyprchala...
- To by musela používať rovnako kvalitné
parfumy ako ja. – skonštatoval mierne povýšenecky, ale sklamane, pozorne ho
narovnávajúc na opierke stoličky, uhládzajúc ho nežne, letmo, akoby v ňom stále
boli mäkké, oblé plecia...márne sa domáhajúc pamäte, aby mu prezradila aspoň
jednu jedinú ingredienciu jej vône. Ako to, že si žiadnu nepamätá!...
Ovocie? Kvety?...nič. Nijaké odobrenie.
Možno zajtrajšok...
...mu prinesie väčšie šťastie.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára