RUMBELLE - Šepot trávy... 2. kapitola

       Rumbelle

2.      kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

  

   Nikde ho nevidela. Pred domom kopa narúbaného dreva, vchodové dvere dokorán. Slušne zaklopkala, vošla, dívala sa dookola, ale izba jej odpovedala iba svojím potemnelým tichom, pokojom, takým melancholickým, oproti rozvibrovanému lesu, cez ktorý teraz vyše hodiny sem šla. Zhlboka sa nadýchla tej ponurej atmosféry a očami pohládzajúc jednotlivé artefakty zapisovala si ich do pamäte...zrazu zhrozená, koľko ich v nej už má...

     

   Izba bola stále prehriata a chrbát zabalený zimomravo v pyžame nejavil známky prebúdzania sa... Pomaly neveriacky nadvihla prikrývku. On bol fakt v pyžame! Pripadala si pri ňom akosi zvláštne improvizovane. Tak zvláštne, úplne nahá, dokrčená, strapatá, bez make-upu, v masívnej posteli s obrovskými vyrezávanými čelami v barokovom štýle, v návliečkach, síce úplne snehobielych, ale dizajnovo, ako z muzeálnych zbierok.

  Fajn motív na trochu gýčový dobový obraz. Hýbala iba očami, aby majiteľa tohto depozitného skladu, čo zrejme vykúpil výpredaj rekvizít národného divadla náhodou nezobudila a zachytiac naivný pohľad dreveného bucľatého anjelika vo vzore na čele postele, už sa fakt zhrozila nevkusu scény aj spálne.

  Vyšuchla sa, čo najopatrnejšie a v šere sa obzerala po nejakom prijateľnom zvršku. Vo dverách poodchýlenej kúpeľne ležal na zemi jeho župan. Satén...Nie, čistý hodváb!

  Mala za to, že už muža, s ktorým nejaký ten čas zdieľa lože, pozná, ale o prekvapenia tu stále nebola núdza. Popravde, doteraz ju zaujímalo len tých pár metrov štvorcových s perinami, ale život nie je len o...ako by to vyjadrila, aby to nevyznelo dehonestujúco, vulgárne ani sprosto nízko?!

  Zamyslí sa nad tým neskôr. Teraz má hlad.

  - Vitaj, dievčatko... a čože máš v tom košíčku? – zašepkal jej ťahovo hlas do ucha, kým nedočkavé ruky z nej simultánne sťahovali batoh.

  Pod ním pola úplne mokrá, ale to sa už neodvážil zisťovať dotykmi. Stačili mu zimomriavky, čo pocítil, keď jej zaboril prsty pod popruhy vaku, aby ho mohol z nej zvliecť. Opatrne zvliecť. Nežne zvliecť...

  A to mohol byť rád, že nevypenila a nešvacla mu jednu za to, ako ju vyľakal.

  - V košíčku mám ďalšiu kapitolu a mobil s číslom do miestnej pizzérie, kebabu aj N2 s hamburgermi na počkanie. – vrhla sa na svoj ruksak.

  Len dúfa, že si nepečie chleba sám z vlastnoručne dopestovaných plodín niekde vzadu na záhrade a má doma aspoň normálnu kávu. Zo supermarketu. Ten sypaný čaj včera bol tiež podozrivý...Sypaný...s názvom „Nič si z toho nerob...“ Asi si vygúgli, čo za ingrediencie obsahuje. Alebo sa mu rovno pohrabe v kredenci a nájde z neho obal.

  Pousmiala sa. Vrátila župan podlahe. Ľahúčko ju pohladil, prevaliac sa ešte tlakom protivzduchu v niekoľkých zvlneniach, kým stíchol a splynul s pokojom rannej spálne.

  Cestou pozbierala svoje veci a navliekala si ich na seba v poradí, v akom jej prišli pod ruku. Na spodné prádlo sa  len zamračila a narvala ho vrecka bundy.

  Otočiť zväzkom kľúčov nevydalo bezbolestne, ale dom neodpovedal, tak zmizla za dverami.

  Sychravé ráno zaštípalo ju na tvári. Chýbal podkladový krém, make-up, aj štruktúra pleti dostala včera v noci zabrať od jeho strniska...Prešli ňou zimomriavky a na chvíľu oľutovala, že z teplej postele vôbec vyšla.

  Ale hlad je hlad.

  - Ďakujem, dnes už som zvracal...- prekrútil očami nad ponukou.

 

  - Nebodaj nám pán profesor podľahol nejakej pliage?! ...keď si na nákupy donáškovú službu objednal? – ozvalo sa spoza plota.

  „Ja ti dám „pliagu“, ty stará morka!“ zalapala po vyrazenom dychu Belle s papierovým vreckom plným  ešte teplých žemlí.

  - Veru podľahol... Trikrát, pani susedka, chudáčik! Predpísali... mu... ticho, teplo, tekutinu aj tíšenie bolesti...- vykladala, prežúvajúc medzi to jednu z raňajkových cerálnych, odporne zdravých žemlí.

  - Jáááj... a vy ste to živočíšne teplo, však, slečinka?! – zaprela sa suseda o latky plota aj do Belle.

  - Ale čoby! Ja som tá „pliaga“! Idem ho doraziť! – otvorila si zadkom dvere a zadkom ich aj pribuchla, nedbajúc na to, že „chudáčika podľahnutého“ môže prebudiť.

   - Ideme na čerstvý vzduch, ten vám zaiste urobí dobre. A ja vám urobím dobre... nie, nie, nie...nebojte sa, len  kým si prečítate moju najnovšiu kapitolu, pomôžem vám s tou tonou dreva. – tlačila ho von dverami.

   - Nemôžeš mi radšej pomôcť s tým škvŕkaním v žalúdku? – skrútil sa skoro do klba.

  - Pribrala som toto leto dve kilá. Vyzerám ako mastodont. Pijem len bylinkové čaje. ...vlastne ani tie už nie! – obišla ho a s radosťou rovnajúcou sa počtu predpokladaných spálených kalórií sa pustila do fyzickej práce.

  Nemôže.

  Z kuchyne sa ozývalo cinkanie lyžičky o šálku.

 - Ak sa budeš snažiť nanútiť mi ten včerajší čaj s prímesou marišky, ďakujem, pri živote som už dosť! – stopla jeho nadšenie, že ju zas vidí, zhmotnené v širokánskom úsmeve.

  Znehybnel, zvážnel, preložil si jej výčitku a s natrčeným prstom a dvoma kolmými vráskami cez čelo vyrazil oproti kredencu, šmátrajúc cestou po čomsi vedľa mikrovlnky. 

  Na pokrčenom vrecku so zvyškami čajových omrviniek, miniatúrnymi písmenkami stálo presne to, čo práve počul, medzi zoznamom ďalších, zvláštne znejúcich bylín. Okuliare mu našťastie ostrý nos udržal pred vypleštenými očami.

  Bella stojaca s rukami vbok prísne prikyvovala.

-          Nedáš si čaj? – zakričal bez toho, aby dvihol oči z archov papierov.

  Odpoveď nečakal. Ale dostal. Polenom do kolena, lebo lono netrafila.

  -  Prečo sa mi zdá, že toto tu celé... je len divadielko?- neveriacky pozrela zboku.

  - Myslíš historizujúci štýl mojej vily? - strkal čaj späť do útrob kredenca a okuliare za mikrovlnku.

   - Hej, pripomína kulisy.- zmraštila nos. – Pochopila by som, keby na to lákaš zlatokopky, pán Gold. – zatiahla ironicky, ale myslela to smrteľne vážne. – Ale ja sa svojej ilúzie o tvojej dokonalosti a nepoškvrnenosti v tejto oblasti nemienim vzdať! – vyznelo skôr bojazlivo, ako logicky po dedukcii a vyslovila to nahlas. Hmmm...

  Bola sladká. Váhal, na ktorej strune bude pokračovať v brnkaní, aby sa nedotkol príliš jej precitlivelého romantického naladenia.

   - Fakt som netušil, čo je to zač... – zvrtol na čaj, ale vidiac ju zase rozvášnenú a nekoordinovane náruživú ešte pred pár hodinami, prehodnotil ofukovanie. - ...ale, už chápem, tak to preto boli všetky tie baby, ktoré som kedy ním ponúkol, bez zábran...- potriasol poloprázdnym vrecúškom a pateticky sa chytil za hruď. Kajúcne. Skoro.

  Nedívala sa práve zhovievavo. A tuším zatiahla spodnú peru.

  Zaradiť spiatočku.

  - Ten čaj vybalil ešte Neal z batohu, keď sa sem nasťahoval. Ako príspevok na chod domácnosti. Čaj, rozmrvené sušienky, vybitú laserovú baterku z detských multivitamínov a nejaké ponožky...Mohol som predpokladať, že to nebude s kostolným riadom. Najmä tie tri ponožky mi boli podozrivé. Na jednej bol totiž  ježko a utekal za kaktusom a kričal: otéééc!... – ospravedlňoval sa, škrabkajúc sa v začínajúcom strnisku. 

  Jedla ho pohľadom. Žrala.

    Poťukal si ceruzou po čele.

    - To by ste ho museli poznať. – obhajovala, ale tušila, že skôr sama pred sebou.

  Napočudovanie, nemienila svoju utopickú predstavu o jeho dokonalosti vôbec vzdať. Naložila do náručia ďalšie a ďalšie poleno, a keď ju za nimi nebolo vidno, našla odvahu.

  - Vyzerá to tak, že...že ma nebral celkom vážne.  ...a môj vek, mu síce nevadil, veď viete kde, lenže pri vzájomnej komunikácii, bože to znie blbo...- pohla sa s nákladom opatrne k podstienke a rovnako opatrne vyberala slová. – ...on ma ale neponižoval, nerobil si zo mňa posmech. Mal skrátka navrch a patrilo to k nemu...ten sarkazmus a strúhanie žartíkov a dvojzmyselnosti... – zosypala polená pod nohy a hneď, ako sa k prvému ohla, zospodu na neho pozrela, vytasiac rozvíreným pilinám všetky zuby. – V tomto ste obaja rovnakí! –

  - Dospelí musia hrať niekoľko rolí, ktoré im nie vždy vyhovujú...  – usmial sa tiež.

  Nepochodil.

  Nepochopila.

  Narovnala sa a pristúpila k nemu.

  - Takže aj vy máte pocit, že ja patrím medzi tie dievčatá, čo ich prirovnávajú k jablkám? Ešte ani nedozreli, ale červík v nich už bol?! – zatiahla nepríjemne.

  - To si vypotila ty, srdiečko. – poťukal jej drzo ceruzkou po pracke na opasku, až ostentatívne cúvla.

  - A ja som si naivne myslela, že mám šťastie. Zriedkavo sa stáva, že človek nájde niekoho, kto sa k nemu správa nestranne,  a poskytuje mu priestor na to, aby bol sám sebou. – vyčítavo dodala a radšej sa vrátila k tupým mlčiacim polenám.

  Zamrzelo ho to.

  Jablko medzitým dozrelo a jemu to uniklo.

  Prehodil výhybku.

 -  To sú čerstvé rožky?! – zasvietili mu oči.

  - Žemle...- zamrzelo ju, že netrafila jeho obľúbené jedlo.

  Všimol si to. Podišiel k nej.

  - Neraňajkovávam, srdiečko. Ale kvôli tebe som ochotný zmeniť všetky svoje zlozvyky. – vzal jej tvár do dlaní a hoci čakala, že ju pobozká, iba sa zhlboka nadýchol chladivej vône, čo so sebou priniesla zvonka.

  - Tak na začiatok. Prestaneme sa nacieďať čajom s mariškou a...skúsime to bez nej... -  začala klásť podmienky, kým si to náhodou nerozmyslí.

  - Teraz hneď?! - zhrozil sa. 

  - Sľúbila som to cestou tvojej susede! – strčila mu do náručia miesto seba nákup a zdvihla  ruky dlaňami nahor.

  - ...ale... to sa... už... asi tak nenasmejeme, ako včera...-  doložil skoro nešťastne, pohľadom sa lúčiac so šálkami čerstvo zaliateho čaju.

   „...alebo...práveže, hej..." - doplo mu a zmenil uhol pohľadu.

    Mal taký nutkavý pocit, že to nevyznieva tak, ako by to chcelo. Ten pocit ho pár stotín sekundy i hrial.

  „Figu drevenú! Snažíš sa len nájsť skuliny a spôsobiť tiene v raji! Ale ten slnečník nie a nie otvoriť, však?!“

  Všimla si, že sa zamračil, narovnal čelo a zas zamračil. Vyznelo to tak zvláštne schizofrenicky, akoby sa v ňom hádali dve úplne rozdielne bytosti. Ani netušila, na akú pravdu narazila. Že narazila o ponk a skoro sa cezeň prevrhla, si ale jej predkolenie všimlo dobre. Zúrivo odhodila obe nesené polená pred seba, potom si to detinské gesto rozmyslela, ohla sa po ne a vyložila ich do radu na miesto v páse pod stenou.

  Ďobal na časť so sľubom daným susedke, ale netušil, ako sa to spýtať.

  Tentokrát mala pocit ona, že jej doplo, kto a s kým sa v jeho vnútri háda.

  - Myslíte si, že moja prílišná náruživosť mohla by byť jedným z dôvodov, prečo by  to v budúcnosti nevyšlo?! – spýtala sa rovno, z mosta-do prosta, bez zábran, akoby sa bavila s kamoškou na školských veckách.

  Zarazila ruky do bokov a nečakala odpoveď, lebo jej hlavou prebiehala súkromná databáza slide momentov. Vo väčšine boli nahí, alebo ozaj kúštik pred tým, prípadne po tom, ale hlavne medzi týmito dvoma variantmi. Mala, čo prehliadať...

  - Počul som, že priveľa sexu spôsobuje stratu pamäte...ale už sa nepamätám, kto mi to povedal... – vyhrabal bonmott, síce od veci, ale dôležitejší bol dodatok, ktorý si však doplnil iba sám pre seba. „Pochybujem, že sa dá zabudnúť na teba, Belle...- pozrel na ňu, premeral si ju a prazvláštny úsmev, čo jej náhle zahmlil tvár, už poznal. Je identický pre každú, pre momenty, kedy...povzdychol, vediac, koho obsadila do hlavných úloh.

 - Nikdy sme sa o tom...spolu...vážne nezhovárali. Je možné, že mu...no, skôr  moja neskúsenosť a nemožnosť... časom  liezli na nervy. – mixovala tvárovými svalmi.

  - Asi ma neustanovíš lakmusovým papierikom? Či?...- skúsil stúpiť na pritenký ľad.

  - Nebolo by to objektívne. Dnes už nemám osemnásť. – našla rýchlo odpoveď.

 

domiceli