RUMBELLE - Šepot trávy... 3. kapitola

Rumbelle

3.      kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

  

   Nebol zvyknutý, že sa mu po kuchyni moce žena. Doslova moce, hoci, musí uznať, aj pri tom vyzerá pomerne pôvabne, ale skôr dekoračne, než funkčne úžitkovo, ako tak pozerá. Hlavne ak tvrdohlavo, veriac, že to tam niekde predsa musí byť, v spodných skrinkách hľadá nejaké asi nádoby či prípadné ingrediencie. Jasné, že zbytočne, ale nebude jej kaziť radosť. Nebude hlavne sebe kaziť radosť. Pohľad... Usmieval sa popod fúzy.

  Bolo očividné, že sa s touto inštitúciou dievča veľmi nekamaráti, ale vyhovárať sa na neznalosť prostredia, jej druh neospravedlňuje. Ale on zas nebude predsa dnešnú hostiteľku, do úlohy ktorej sa dobrovoľne nanominovala, dráždiť teóriou o primárnej funkcii varechy v kultúre ženy. Dosť na tom, že ako spozoroval, nemá vodičák, čo je jasným dôkazom toho, že tento exemplár v sukni, momentálne v džínsoch je stará škola, vedomá si iste toho, že medzi kuchyňou a spálňou nevedie žiadna diaľnica, tak je táto gramotnosť pre ich život indiferentná.

  Fúúú...ešteže netuší, čo sa mu melie hlavou. To by skončil o hlade. A jeho kuchyňa vskutku neposkytuje nič, čo by sa dalo prežrieť. Dávno nebol v meste...na polotovary.

  V podstate to bola, aspoň v tomto sektore jeho domu, podľa zbežného posúdenia veľmi primitívne zariadená miestnosť, v štýle svojského feng shuei, v preklade: kde nič – tu nič. Začínajúc aj končiac mikrovlnkou.

  A navyše nič tajomné, čo by jej malo naháňať strach, tam predsa nechoval. Pavúky za šporákom, tiež len dekoratívnym artefaktom sú prirodzené. Pomleté v čokoláde ich človek za života vraj zje štyri, tak prečo toľko vreskotu a mávania utierkou.

  Divo na neho zazrela, či jej neráči pomôcť s vymetaním pavúčích hniezd. Neráčil.

  - Vravia o mne, že som flegmatik ...a  mne je to jedno... – oprel sa s rukami prekríženými cez hruď a čakal, na onen obed, na ktorý ho veľkodušne pozvala, keď počítanie kalórií pri ukladaní polien konečne vzdala, vidiac, že ho novou kapitolou dostatočne rozladila. A nemusel to ani hrať.

  Obedom chcela žehliť. Len si nebola istá s výberom menu.

  On zas predpokladal, že niečo „hotové“ vydoluje z vaku, ale ona sa fakt  chystala variť...To si nemôže nechať ujsť. Pokiaľ nepriniesla živú sliepku...tú by ujsť nechal. Neznáša vraždy. Nevdojak pozrel smerom k batohu na stole, či sa podozrivo netrepe.

  Trepala sa v ňom ona sama a vykladala neznáme polotovary. „Boh opatruj moje črevá.“ Nepriateľsky zazrel na čosi sypké, čosi tekuté, zas sypké, hnedé, biele...nič podobné jedlu z toho zatiaľ nezízalo. Nech prepájal kontakty a kombinoval i reťazovito spájal. Nič.

  Spoliehal na ten mobil s telefónnymi číslami na reštiky. Prečo by ich tam inak mala uložené. A toľko...

  Znechutene sa sústredená dívala na kožku, čo sa jej vytvorila na kakae. Čaj už neriskovali.

  Ponaháňala ju prstom po hladine a po kúskoch, ako na škripce povyťahovala a poprehadzovala cez okraje šálky.

  Zhrozene sa na ňu díval. Na šálku, ktorú si predstavil o pár hodín, keď sa ju bude snažiť zbaviť prischnutého, zrazeného povlaku. Už vie, prečo niektoré gazdinky považujú umývačky riadu za druhý najlepší vynález po žiarovke. Prvenstvo hlúpej žiarovky tiež celkom nepochopil, ale nemal čas sa vážnejšie zamyslieť, vidiac ju, ako sa ukazovákom snaží zo dna dopitej šálky vydolovať nerozpustený kryštálový cukor.

  Po prstoch jej stekajú posledné, už trochu topením zaoblené kryštáliky,  zafarbené grankom na hnedo, nestíha ho olizovať. Natŕča prajne dobrôtku  aj pred neho.

  - To je z celého toho najlepšie!...- vyplazí naň nadôvažok mlsný jazyk, umýva si takto miesto pod spodnou perou. Aspoň ona si to myslí, aj keď si vie detailne predstaviť chuť i povlak, čo tam zostal. Aj by pristal pozvánke na ochutnávku...

  Ako málo stačí k detskej radosti. Zvedavo nakukol do jej šálky, či sa s ňou bude ešte dlho babrať, alebo vymyslia kultúrnejší program na nedeľu.

  - Krupicová kaša?! – zavyl zúfalo.

  Jemu, chlapovi od ponku, čo drel celé predpoludnie, v pote tváre dorábal palivo na tuhú zimu, iniciatívnejšie a úpornejšie ako indiáni, potom sa psychicky vyčerpal, zisťujúc, že toto malé literárne nedochôdča píše pomaly lepšie ako on...jeho chcú nakŕmiť dojčenskou žranicou?! To sa mu snáď len zdá? Sníva? Marí? Ilúzia ? Toto by si nevymyslel ani ako spitá cigánka pri veštení... „...keď budeš studené piť, budeš teplé chcať!“

  - Chceš mi veštiť zo dna?  Myslela som, že sa to robí len z kávovej usadeniny. – pritlačila k nemu svoju ubrýzganú šálku a čakala odpoveď.

  - Podľa tohto, čo  tu vidím, sa aj ty o chvíľu usadíš...-  začal vážne.

  - Figu vidíš! – vymotala dlhé nohy spod seba a šmátrajúc za mikrovlnkou,  vydolovala odtiaľ jeho okuliare a s láskou mu ich nasadila, prejdúc zámerne prstami po celej tvári. Polepenými, sladkými, upatlanými, zabrýzganými...

  Rýchlo si ju prichytil a usadil na kolená, pretlačiac pred ňu paže, nadvihol šálku a s bradou zaborenou v jej pleci,  s odporom si obaja prezerali mazance na nej.

  - Usadená už som. Čo ďalej? – zamotávala sa pomaly do prameňa vlasov za jeho uchom.

  Nadšený dvakrát nebol, onen prst umučil už kožku na kakae a vybrakoval dno od skrytých zásob cukru, teraz sú na rade zrejme jeho posledné zvyšky nešedivých vlasov.

  „Odvahu, korienky, moje. Odvahu. Budeme sa brániť... Ani sa nepohnem!"

  - Myslel som tým, že sa budeš musieť rýchlo vydať...Aúuuu!!! ...to boli moje vlasy! Živé! – odtiahol od nej hlavu a zatlačil dlaň o skalpovanú kožu.

  S pootvorenými perami hľadela na neho, nevediac, o čom točí. Niekoľkokrát otočené nechtiac v tom šoku vyšklbnuté vlasy videla omotané okolo svojho ukazováka...a po ich autostráde koldokola letela formula zo stajne: vydať, vydať, vydať...

  - Keď prežijem toto, tak som asi nesmrteľný...- prežehnal sa nad tanierom po okraj naplneným bielou hustou masou a nechal škoricový popolček z mraku jej ruky zabrýzgať mu ju aj s celým priľahlým stolovým okolím. Ešteže nepoužíval obrusy.

  Tvárila sa, že jeho pripomienky prepočula. A darilo sa jej. So spokojným úsmevom si sadla oproti nemu so svojou porciou, ktorej sa nemienila ani dotknúť. Drží predsa diétu.

  - Dvom prasiatkam lepšie chutí...- kreslila pramienkom škorice tvár na svoju krupičnú kašu a meditovala vo vlastných intenciách.  – To vravieval môj otec, keď mi ju varieval, aj keď v jeho podaní to býval skôr prídavok namiesto cementu do betónu... aby mi nahradil babku, čo by mi to vraj vždy  povedala, keby som u nej, kdesi na dedine trávievala prázdniny. – spájala a zase rozpájala prsty hľadiac do tváre svojho tanierového portrétu. - Ale nemala som nijakých starých rodičov...- strčila prst do kaše, aby panáčikovi na nej upravila škoricové obočie, no len čo mu prirobila ďalšie vrásky. V prasklinách od rozpusteného masla farbili ho na hnedo a vytvárali vejár oných vrások okolo hnedého oka. – Neurazte sa, ale táto usadlosť... viete, pripadám si tu ako u starkých na prázdninách... –

  - ...a ja mám byť akože tvoja stará milovaná babička?! – vyletel spoza stola, schytil lyžicu, tresol ňou o stôl a radšej vyprázdnil bojové pole.

 - ...cítim sa tu taká voľná...zrazu slobodná...ako dieťa...konečne bez zábran...nezväzovaná predsudkami a kázňami, ale...- mrmlala si spomaľujúc tempo záver svojho vysvetlenia a nemo sa dívala na prievan, čo rozvieval záclonku na vchodových dverách.

  - Sľúbili sme Ashley, že jej pôjdeme za krstných rodičov malému, či nie? A rodičia, to je muž a žena, čiže manželia...- mračil sa, lebo bolesť za uchom nepoľavovala.

  - Manželia?! ...Ty mne ideš niečo hovoriť, že nie som dnešná?! – vychŕlila na jeden dych, zaprela sa o stôl, vstala a presadla si do dostatočnej vzdialenosti od neho, ako do azylu.

  Jasné. Pre ženu nejestvuje problém, ktorý by sa nedal vytvoriť...Tak, pravdupovediac...ako očakával úplne inú reakciu. Skôr, že zmäkne, roznežní sa...dojme ju to...vyhŕknu slzy...bude sa  po ňom siapať a šemotiť kadejaké romantické kravinky...a on bude mať robotu jej svoj nie vážne myslený žartík s ponukou na sobáš diplomaticky vytĺcť z tej peknej hlávky.

  Vyšklbávala zo stojanu kuchynské utierky s takou vervou, že sa chudák nestačil otáčať na svojej štíhlej drôtenej nožičke. Vyložila, čo našla v nose, hodila to na stôl a pritlačila roztvorenou dlaňou.

  „Boh ochraňuj moje vlasy, ak sa v nich zas bude chcieť pohrabať...“ zazúfal si.

  - Asi si dlho nebol na nedeľnej hitparáde v našom kostole?! Však?! - ...nahla sa k nemu. -  Krstný rodič musí mať všetky náležitosti ohľadom vlastného krstu, svätého prijímania a birmovky na poriadku, ale nikde sa nepíše, že musí byť ženatý a vydatá...-

  - Ale môžu...- pokúsil sa znova navodiť romantickú atmosféru.

  - Mám osemnásť! – preľakla sa.

  - Na dieťa ti je to dosť a na manželstvo nie?! – vytočený vstal, odniesol šálky do dresu, vrátil sa k stolu, posunul jej dlaň a medzi dva nechty nadvihol polepený provizórny kapesník, odložiac ho do smetného koša. Jedovato zaklapol dekel. Perfekcionista.

  Viac nepovedal nič. Odišiel.

domiceli