RUMBELLE - Šepot trávy... 7. kapitola

 Rumbelle

7 . kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

   Tvárou sa mu premlelo niekoľko predošlých dejstiev, ale niť, momentálne vpitú kdesi v tráve, aj tak nenahmatal.

  Videla, čo s ním porobila jej posledná veta, ale niť, čo práve pretrhla, momentálne zauzliť aj tak nedokázala.  

  Jedna jej časť sa beznádejne stratila v tráve a márne v pästi zviera tú druhú, len čo si nechty testujú pružnosť jej pokožky. Dementovať, odvolávať, vysvetľovať, uvádzať na pravú mieru...došľaka! Nič z toho neprichádza do úvahy. Tá odporná hrdosť roztiahla obrovské hroty nožníc a zabodla pred ňu i pred neho zároveň.

   - Tsc..tsc..ts... – začal sa prapodivne triasť, akoby mu na povrch tela vystupovali dračie šupiny a po styku s čerstvým vzduchom, zhmotneným v tých niekoľkých slovách, zároveň odpadali, berúc si kusiská svojho podložia so sebou. Obnažovali ho v jeho pôvodnej podstate a on tomu už nedokázal zabrániť.

   - ...tak ona...tak ty...tak najprv moje krehké, citlivé ego demonštratívne zmasakruješ príbehom, ako ťa niekto načal, bahníš si celé hodiny, dni, aj noc sa našla...na mojom resuscitačno-doliečovacom oddelení  bez akejkoľvek zdravotnej poistky, tá krupica, bol fakt chabý pokus o úplatok a nakoniec si vyrveš infúziu a vrapíš mi ju rovno medzi oči?! ...ty nemáš Boha pri sebe, dievča?! – poľutoval sa, nasadiac fejs práve zlynčovaného šteňaťa, ktoré prestalo mať pojem o počte svojich labiek, v každom prípade ich je najmenej nekonečno, čo bude treba vylízať. Z rán.

  Vyzbierala hríbiky z pňa a mlčky, nedvihnúc ani viečka,  prešla popri ňom, hoci cestu späť iba tušila.

  Niekde je. Niekde musí byť.

  A ona ju nájde!

  Keby ešte fajčil, tak práve odpaľuje druhú od nevie koľkej. Keby pil...už by zrejme nemal čo...Aj tak mal pocit, že všetko prežíva až príliš a bol by si smiešny sám sebe, keby sa vedel baviť na vlastný účet.

  S rukami zakvačenými za chrbtom, na síce poloplnej, ale netypicky zmĺknutej chodbe, tváril sa, že zíza von. Okná však nad úrovňou tváre poskytovali len obmedzený výhľad na jasné májové nebo a niekoľko drôtov elektrického vedenia pripomínajúcich mikádo.

  Lietačky roztvorili pery a vpustili pár stíchnutých, dôležito sa tváriacich dievčat. Neisté nie kvôli privysokým lodičkám a priúzkym šatám, neisté z ortieľu, pre ktorý si práve svorne celá skupinka po prestávke šli. Venovala mu iba pootvorenie pier.

  Mykol svojimi jej smerom, ale úsmev sa mu vylúdiť nepodarilo.

    Smiešne, ako prišli obaja, každý osve,  po svojej vlastnej trase, ale takmer sa zrazili vo dverách. 

  Aj by váhala, či ich prekročiť, ale rukou zhovievavo, galantne, dalo by sa povedať, hoci stále mala nástojčivý pocit, že jej skultúrňovacie podnety sa míňajú veškerému účinku, naznačil, aby vošla. Má tam predsa veci, má tam posledné kapitoly, má tam ktovie, čo všetko, keď sa vôbec nezdráhala.

  V najhoršom sa vyhovorí, že tam má predsa veci, má tam posledné nerozobrané kapitoly, má tam ktovie čo všetko, zdráhať sa teda nebude, navyše má aj  plné ruky hríbov a má...veľkú chuť urobiť z nich fakt dobrú večeru, aby si napravila reputáciu nemožnej, nepraktickej, naivnej a všetko to ostatné, čo mu trčí z očí, keď sa na ňu pozrie. Po predostretí...ako sa jej zdá, už čohokoľvek. Vraj všetky podvedome túžia dráždiť mužov, ale isto nie každým slovom...toho sú si aspoň tie s IQ plne vedomé. Škrelo ju to?

  Ešte úchytkom zazrel, ako zmizla v kuchyni, kým za sebou pritreskol dvere na kúpeľni. Škrelo ho to.

  Potom sa dom ozýval iba zvukmi a pachmi. Tečúca voda, prskajúci olej, špľachot, bublanie, narážanie kovu o porcelán, o smalt, o kachličky, bylinky, mydlo, para a para a zas para.

  Spokojná odstavila panvicu z ohňa, naposledy si k nej privoňala a mnohorozmerovo vrstevnatú pochúťku pozorne prikryla pokrievkou.

  Spokojný dotiahol točky, naposledy prešiel dlaňou po vzorne oholenej tvári, privoňal si k podpazušiu a pozorne zastrel záves na sprchovom kúte.

  Dvere pozdĺž dlhej chodby k laboratóriám vpíjali skupinky podľa poradia a následne ich vypúšťali.

  Úplne zmenené. Nadopované úspechom, zdvihnutým adrenalínom a ešte riadnou dávkou odo dnes slobodnej dospelosti, hoci iba pomyselnej. Všetko naštepené v jedinej dávke niekoľkých slov: štúdium  zavŕšené úspešne vykonanou maturitnou skúškou...pečiatka, potrasenie rúk a vypadnite okamžite, bez možnosti odvolania sa do života, kop do zadkov vám uštedrí už on. My - pedagógovia, musíme zachovať určité dekórum.

  S rukami nad hlavou, trasúc sa od zvláštnej vlny, čo im chrstla budúcnosť priamo do tvárí, sápajúc sa, vešajúc  po sebe aj všetkom okolo hlava – nehlava, konkurent, bifľa, skrinka, vypchatý tetrov, nepriateľ, podrazáčky...všetci sme si teraz na pár sekúnd rovní v šťastí.

  Šťukla kľučkou. Neotvorila.

  Pozrel ku kľučke s ovisnutým nosom a oľutoval, že...nepotlačila dvere.

  O-o-ou...uvedomila si včas, že tam je obsadené. Cúvla.

  O-ou...uterák cez bedrá...
   Trpko sa usmial. Cúvol od dvier. Tam, pred nimi je aj tak...obsadené.

  Oddelila sa od bľačiacej skupinky.

  Pohla sa, pobehla, rozbehla sa, zneistela, spomalila, zastala a rozbehla zas. Jemu v ústrety.

  Filmový záber. Ledva stihol rozpliesť ruky spoza chrbta.

  Déja vu...

   ...toto nečakané objatie už zažil...ale dnes ju zo seba striasať nemieni.

  - Mám, mám...spravila som!...- škrtila ho pažami, mokrila slzami, aspoň dúfal, že sú to len slzy a nie zas nejaká slizkejšia, z iných otvorov rašiaca dávka alergie, na ktorú si len pomaly zvykal.

  Asi čakala pár otrepaných fráz typu: veril som ti... ja som to vedel...veď, ako inak...

  Nebol na to čas, ani už chuť.  Za posledných pár desiatok minút za ňu touto formou orodoval takmer v kuse, hoci videl len to nebo a drôty ako Jeho zrejme dnes stále obsadené linky. Skôr sa mu tam mihal obraz tváre pána Frencha a jeho päste...

  Dohrabal sa jej k tvári a násilím ju od seba odlepil, aby do nej videl. Aby videl, čoho sa ide v okamžiku nezadržateľne zmocniť...za burácajúceho potlesku práve odmaturovaných zvedavcov, netrpezlivo čakajúcich, či Bellino náhle objatie nebolo len obyčajné - „náhle“,  nekoordinované vzplanutie od radosti, venované komukoľvek z dosahu, profákov z gympla nevynímajúc.

  Dočkali sa.

  Spakruky si utrela čelo a radšej vyšla zas na priedomie. Vzduch tmavol. Mala by si zavolať taxík a konečne sa pre dnešok porúčať. Možno nielen pre dnešok...

  V začínajúcej tme sa jej v zornom uhle zabeleli rozfúkané papiere, ktoré po obede zabudli pri ponku so sekerou.

  Vykročila k nim. Toľká škoda. Toľko práce. Toľko...slov. Toľko kúskov, čriepkov, úlomkov z jej života a len máloktorý mal už obrúsené hrany jeho ...hej, mal ostrý jazyk! Aj pohľad! Aj správanie! Aj vyjadrovanie... Do rytmu rozhodených myšlienok zbierala papiere a zakladala ich späť do fascikla, tak, ako jej prišli pod ruky.

  Dvihla posledný z papierov, zafúknutý k akejsi obrovskej z drevených latiek zbitej bráne s ostrým špicom strateným kdesi úplne hore, v tme. Stodola. Usadlosť, ako sa patrí.

  - Mužovi vraj stačí miesto. Žena... potrebuje dôvod. – ozvalo sa jej ticho za chrbtom.

  Hoci držal v ruke lampáš, čo sa mu škripotavo triasol v nervóznych prstoch, do tváre by mu nevidela. Aj zostala radšej chrbtom so šemotiacim fasciklom poprehadzovaných papierov – tak veľmi predstavujúcich jej terajší život, až sa tomu ani nezdráhala uveriť.

  „Tak už si nejaký preboha vymysli, stačí niečo malé, obyčajné...ja som fakt skromný. Prosím...“ škemral v duchu, naivne dúfajúc, že to počuje a...

  - Aby sme mohli lásku rozdávať, musíme ju najprv prijať... – som si zapamätala...z tej Biblie...vtedy...dávno.

  Spravil krok bokom, druhý, obišiel ju, vyhýbajúc sa akémukoľvek kontaktu. Trhol drevenou záklopkou a poodchýlil vráta. Od hora-dolu si premeral úzku čiernu štrbinu, kým cez ňu prevliekol lampáš a seba. Zmizol v tme a nechal ju v ešte väčšej. Tápať...

  Papiere sa triasli. Vnútro tiež. Fascikel sa roztvoril a po vlnách z neho vyplávali jednotlivé listy. Keď zletel na zem posledný, pozrela do prázdneho, v tme svetlosivého obalu a uvoľnila prsty. Zatvoril sa a spadol na papiere, ešte stále slabúčko svietiace v tme. Dolu pod nohami. Opatrne ich prekročila a s očami zo strachu pred neznámom zatiahnutými viečkami prešla štrbinou.

  Tma dnu  voňala suchým senom a horúčosťou z jeho prirodzeného rozkladu.

  Ktorýsi z papierov tiež prirodzene rozložených zas tam vonku sa ešte raz mierne nadvihol a spadol späť medzi ostatné, nič viac už nepovediac.

  Zajal si jej pery a nebol ochotný vzdať sa ich. Ani pred vydesenými, onemenými  skúšobnými komisiami veľkým oblúkom ich obchádzajúcimi smerom na poobednú dávku kofeínu, ani pred spolužiakmi a pridruženými očumovačmi.

  Dlabať na nich. Na všetkých do jedného, vrátame Nothinghama, riaditeľky aj celého ministerstva školstva od hlavy po chvost tvorený osemnásťročnými, práve oštemplovanými, ociachovanými a vypravenými v ústrety iným inštitúciám a ich príkrym zákonom,

   Žiaden z nich už nepatrí tejto škole, tejto chodbe, tejto chvíli, aj keď legenda o nej tu zrejme pretrvá a prežije tradovaním možno ďalších maturantov a ďalších a ďalších...

  - Musím ísť...s ostatnými...oslavovať...- pozrela spod viečok či nájde niečo, ako  odobrenie.

  Vlastne, uvedomil si, nečakala nič. Nepýtala sa. Oznamovala mu svoje rozhodnutia. Rozhodnutie podeliť sa s ním o svoj úspech, rozhodnutie visieť mu na krku, rozhodnutie nechať sa bozkávať, rozhodnutie...žiť svoj vlastný život.

  Čo mohol?! Čo smel?!  Čo chcel?! ...

  Zákony maturantov sú neúprosné a nedajú sa zrejme obísť.

  Načo provokovať kľúčmi od zámku...

  ...a to si naivne myslel, že už nijaké zákony ich dvoch ohroziť nemôžu...

  ...asi si trošku vymenili ponímanie dospelosti...slobody a ...

  Rozpojil ruky a nechal ju ísť. Slobodne. Dospelo.

domiceli

Úryvky písané kurzívou sú z FF ŠTVRTÁ...

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-130-kapitola-bud.html