Rumbelle
10 .
kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy
Šepot trávy...
Stále nedosiahol na dno pojmu: vynadívať sa.
Trochu zhrozený z toho, že jej tajne, keď už schúlená v klbku, ponorená
do sna, skoro tak hlboko, ako do podlubia ich váhou a milovaním zváľaného sena,
ponúkol iba vypelichanú kožušinu neidentifikovateľného pôvodu, ktorú keď uvidí,
zrejme skolabuje, snažil sa viac nepohnúť ani stebielkom, aby ju neprebudil.
Ale vymotať svojich osemdesiat kilogramov
čistej váhy plus pot a plný mechúr nebolo zas také jednoduché. Zostal
preto chvíľu stáť nepohnute nad ňou a mal detinskú chuť zahádzať ju radšej zvyšným
senom, aby viac samú seba nenašla, až kým sa nevráti a nevyhrabe si ju
sám.
Trochu sa pomrvila a zatiahnuc sa hlbšie
pod bránu chlpatej kože, znavená nocou, čo sa jej ešte zrkadlila zapísaná v koži, spala ďalej. Hrdo sa vypol. Egoisticky,
pyšne. Príčina... Autor. Spisovateľ...
Vonku stále vládlo príšerie, ale dom svietil
ešte od večera, pootváraný dokorán. Okolo lámp sa divo bláznili nočné mury, bude mať
čo robiť, aby vyderatizoval. Dom, aj vlastné vnútro.
Nasal ľadový, vlhký vzduch a zimomravo sa
zhrbil, chrániac si aspoň zvyšky tepla a opojnej vône, ktorá pomiešajúc sa
s čerstvým povetrím rozvinula sa mu nanovo tak intenzívne, že sa skoro
vrátil nabrať si z nej aj do zásoby.
Pousmial sa nad nepovšimnutou večerou a mal
chuť aj nasilu natlačiť do seba nevábne, obschnuté huby s vajíčkami, len
aby jej urobil radosť, našťastie pud sebazáchovy hral v jeho živote
nevykoreniteľný prím a včas zasiahol pred akýmkoľvek bláznovstvom.
Akýmkoľvek nie...kde bol včera, hajzlík predajný?! A kto vravel, že sme sa rozišli?!...
Bavlnené tričko lačno vpíjalo pozostatky po rannej sprche. Zvnútra sa
smädno lepilo na vlhké telo a na koncoch vlasov sa tvorili veľké kvapky, čo
pri prudšom pohybe skákali mu na plecia tvoriac na bielej pevnine sivé
oká.
Šúchal si chladné predlaktia pod vyhrnutými rukávmi
a z rozmaru skúšal hádať tón vyludzovaný rýchlovarnou kanvicou. Vždy,
keď ju vyčistil od nánosu vodného kameňa, skuvíňala svoje protestsongy
a nútila ho uzatvárať samého so sebou dohodu o neútočení. Nech si ju
ten povlak nabudúce rozožerie až po špirálu.
Nikdy však predsavzatie nedodrží, je priveľký puntičkár na takéto
maličkosti. Na všetky maličkosti.
Kým do pískania začne klokot vriacej vody dodávať vokály, nahol sa
k nástenným hodinám a uznanlivo prikývol. Obývačka práve prespala
raňajky. O pár minút započne desiatové menu.
Kanvica spustila intermezzo ukončené posledným úderom vyskočeného
tlačidla a doznievajúce do stratena.
Zalial si kávu a sledoval praskajúce hnedé bubliny na jej povrchu.
Mal odjakživa chuť ich zozbierať veľkou lyžicou a šmariť do výlevky.
Kazili mu čierny dojem z kávy. Ale vždy ich nechal umierať pozvoľna,
nedotknúc sa jej, kým nezmizne v nenávratne posledná.
Bolo by zvláštne, prekvapivo nové, zase si
denne zvykať na zalievanie dvoch šálok namiesto jednej? Denne? Každý, každučký
deň?!...Kto vravel, že sme sa rozišli?!
...dostal britkú odpoveď skôr, ako vôbec postavil otázky do pozoru spolu s horúcou
šľahou vyšplechnutej vody.
Zasŕkal konečne prebudený, len pozvoľna rozdýchavajúc
posledných pár sekúnd vnútorného monológu.
Takmer nevraživo sa díval na druhú pripravenú
šálku a mal sto, nie tisíc chutí, vyšmariť ju v momente von zatvoreným oblokom. Nie,
preto, že to bola tá druhá, tá jej, ale kvôli vlastnej bezmocnosti. Neakceptovateľnej,
neprijateľnej. Nepovažoval za mužné povzdychnúť, ale telo to videlo inak...Pozorne
dolial vodu, hoci s trpkým výrazom na tvári, ktorý so spustenými rukami
nechával nočné okamihy pomaly sa vyparovať do stratena, ako dym z práve zaliatej
kávy...Pálila a predsa ponoril dlaň do pary nad šálkou, pretaviac nástup pálivej
bolesti do okamihov noci.
Už teraz mu chýba...
Dom na neho padal. Mlčky. Zhora, bočné steny, stropy, nábytok, sprosté
tiene. Opäť tu bolo ticho. Neal dal prednosť Emme. Vždy dal prednosť Emme.
Odignoroval pípanie mobilu, nezapínal telku, počítač, ani svetlo. Vadil
mu aj jedovato zelený časovač z mikrovlnky, aj to v chladničke.
Nasrdený ju pripleskol. Sklenené nádoby vo vnútri to ešte chvíľu odovzdávali
ďalej.
Stojac rozkročmo pred dverami na terasu s prstami zakvačenými krížom o ramená, mračil sa na pouličnú
lampu, aj zle tesniace francúzske okná, čo priniesli kolesovú melódiu
rozmočeného posypu. Prichádzajúca tma vyložila z kabely ťažobu
a zápach kanálov, mesiac dlabal na svet. Nebol ho dnes hoden.
Zopakovalo sa pípanie, čo mu pripomenulo trvalé príkazy odrátavané
z účtu v banke, takže len ďalšie mínusové body pre totálne
vyciciavací deň. Nájomné, poistky, energie...Energia?
Teraz ju potreboval. Odfiltrovať dotykmi všetky pevné čiastočky
podrazáckeho dňa, čo bránili kútikom úst zdvihnúť sa vyššie. Izolovať nehou
negatíva, kvázi priateľstiev a dobrých medziľudských vzťahov, aby nemali
šancu trčať mu z očí vo forme výčitiek. Jemne oddeliť citom ťažiace fakty
od myšlienok. Sústrediť sa iba na zmyslové vnemy, ktoré niesli jej DNA.
„Bella, kde si..?.“ šepká vnútro.
Oprel čelo o sklo. Roztiahlo mu vrásky, vyhladilo ich. Prechádzala
pomedzi ne úzkostlivo kladúc nohu pred nohu, aby nevybehla z chodníka,
nezatackala sa a nespadla. Stiahla by ho za sebou a bránila sa iba
dychom. Zima, zima, zima...teplejšie, teplejšie. Horí.
Opäť pípanie. Dve za sebou. Vibrujúci mobil narazil do kľúčov vedľa neho
a stíchol.
Áno, bol by sebecký. Poriadne, úplne, bezostyšne, drzo, tvrdo sebecký.
Chce ju. Chce ju len pre seba a teraz hneď. Okamžite... Celú...
Stierať z nej vôňu, vysávať dych, nechať sa rozmaznávať jej
neistotou a dotykmi, ktoré by len lietali po povrchu, s bázňou a strachom
dosadnúť mu na kožu odvážnejšie. Nechal
by ju. Nechal by ju napospas tej neistote a tváril by sa naoko odmerane... Čakal by... Ako sa jej
podarí ho prebudiť, zmiasť, vypoklonkovať z piedestálu nadradenosti, z
pózy vládcu, oblázniť, otočiť o kopce stupňov niekam, kde ešte nebol, kde tak veľmi túžil
ísť. Dnes. Práve dnes. A potom vždy, keď kúsok tieňa dopadne na neho
zboku, spredu, kolmo. Už by to bolo jedno.
„Bella, kde si...?“
Teraz ju potreboval.
Píp. Píííp.
...žaloval by jej pokožke, sťažoval sa do vlasov, skrýval tvár
s bolesťou za bruškami malých prstov a neotváral oči, aby sa mohol
vyhovoriť, že neblúdi jej telom schválne. Nadával by hmatom na mäkkosť povrchu, brýzgal tichom
drsne na tmu v zákutiach a vylieval si dlane kĺžuc sa divo
v protismere...
Zaznela bzučivá melódia. Len pár tónov pred zrušením. Možno omyl.
„Bella, kde si...?“
Potreboval ju.
Samota mu pripadala zrazu taká nepozvaná, cudzia. Akoby sem nepatrila.
Tak prečo mu zíza do tváre spoza každého tieňa nábytku, čo objavilo svetlo
pouličnej lampy?!
Sprcha. Skúsi to zmyť. Spláchnuť pachuť z toho pohľadu, čo mu
zožral víziu. A už bol tak blízko cieľa. Už ho cítil v rozochvených
nozdrách. Už mu praskal pery a trhal ušné bubienky jedinou melódiou, ktorú
chcel dnes počuť. Počúvať. Nenechávať ju doznievať. Prilievať olej do jej ohňa
a nehasiť. Nehasiť!
Vzdychol aspoň sám.
Nebolo to ono. Neodhadol tón, farbu, intenzitu... Žiadne
z prozodických vlastností jeho vzdychu nezodpovedalo prototypovému
vizuálnemu nákresu. Silová, vôľová aj časová modulácia zlyhali na celej čiare.
„Debilné eSeMeSky ! Nemýľte ma! Sústreďujem sa...Bella, kde si...?!“
Kroky hore po schodoch vyprevádzalo svetielko na displeji mobilu. Pár
sekúnd.
V zlatožltom pozadí si hovelo slovo. Pár sekúnd.
BELLA
Tma.
Ticho.
Schovala aparát do vrecka
kabáta. Ešte raz pozrela do okien tmavého domu, na vlhkom sa zanášajúcu
nízku bránku, ktorou nemala odvahu vrzgnúť. Do tmavého kúta s vchodom.
Kolesá okoloidúcich áut zneli
v mlákach povedľa jej rýchlych krokov rovnako, ako voda v sprche z
okienka hore, v dome, v ktorom sa konečne práve zažalo.
Prozreteľnosť to všetko videla inak. Ešte ktosi
nemohol ráno zrejme spať. Po príjazdovej, štrkom vysypanej, cestičke k usadlosti
sa práve plížilo dôverne známe auto.
Položil druhú zo šálok a len so svojou, hrdina,
vyšiel na priedomie, v zrkadle si skontrolujúc hĺbku nevraživých kolmých vrások na
čele.
Poblednutý Neal zíval a skladal sa na volant, bez záujmu
pozdraviť si otca.
Zo sedadla spolujazdca sa vykoptávala Emma,
ako vždy zamotaná v bezpečnostnom páse veľmi nekonvenčným spôsobom.
- Zdravím, pán Gold. Belle mi odvčera neberie
mobil...čert aby vzal túto odpornú pomotanú sviňu, šedivú...ani neodpovedá na SMS. – šľahla nezasúvajúci
sa pás na predné sedadlo, schumlajúc ho do neforemného klbka, vyrušiac
prispávajúceho šoféra, čo na ňu len zagánil a ďalej si gúľal čelo po volante.
- Pravdepodobne bude o takomto čase šťastná lehniť niekde vedľa
svojho amanta. – chlupol si z kávy a oľutoval. Bola prihorúca.
„Veď som nič také zlé nepovedal,
šľaktotraf...!“ mrmlal si s vyplazenou
špičkou popáleného jazyka. „A ani som neklamal...“ fľochol pohľadom na pootvorené
obrie vráta do stodoly.
„Veď kým som pre ňu? Budem pre ňu? A...kto vravel, že sme sa rozišli?... Sprostým milencom. Tajným.
Skrývaným. Zatajovaným. Nepriznaným...A aj to len v prípade, ak som svojou ilegálnou činnosťou počas nočnej smeny prešiel jej online testovaním...“
- Dosť nechutné a morbídne, pán Gold,
nemyslíte?! – zamračila sa na neho návšteva a on netušil, či naráža na
zhorený jazyk, čo si chladil ako pes vonku z tlamy, alebo na možnosť, že
on, pre ňu starec nad hrobom, by mohol byť potenciálnym milencom jej mladučkej
kamarátky. Urazili ho preventívne obe možnosti.
- A prečo by nemohla?! – vyprskol a ani
nevedel ako, dodal: – Veď sa predsa ...nikdy... nerozišli! – zamrzol mu úsmev a prebudila sa káva. Pálila...
Emmina tvár zvážnela. Pristúpila bližšie.
- Myslela som si, že je z toho vonku.
Dúfala som. Verila najmä vám... – pozrela bokom, akoby intuitívne
tiež k stodole, bez toho, aby tušila, aké sladké tajomstvo tam tento
nevrelý chlap skrýva. – Viete, pokladala som za geniálny nápad vašu ponuku, aby
začala písať. Pridlho to celé v sebe dusila. Potrebovalo to von...Zdalo sa
mi, že ju ono „spovedanie“ s nádychom vážnej poviedkárskej akcie chytilo,
a že zakaždým, keď sa odtiaľto vracala, bola o poznanie pokojnejšia a vyrovnanejšia.
– rozkladala Emma a on netušil celkom, o čom točí. Tak točil po
svojom.
„Ahá, jasné, dievčatká sa hrali na
psychohygienu a on sa hodil za strešteného psychoanalytika. Aké ponižujúce...Šálka sa
mu opäť nervózne roztriasla v rukách, a aj keď para z nej dávno nešla, s obavou
sa do nej pozrel, či odniesla so sebou dostratena aj čaro tejto noci. V tmavej hladine videl
však len svoj vlastný portrét. Zatvorte obrazárne, spálte to dielo
satanovo...grc. Nemaľujte idiotov!
Ticho ho znepokojilo. Suseda dnes zavčas rána nepovažuje za potrebné
utrieť prach na čiapke sadrového trpaslíka ani skontrolovať pevnosť okeníc
okolo celého spodného podlažia?... Nejde
zavčasu? Neskoro?
Preventívne vydoloval mobil z vrecka.
Pohodlnejšie, ako odčítavať z klasických hodiniek. Aj keď dosť drahých, aby si
zaslúžili patričnú úctu.
Zopár prijatých správ, dva zmeškané hovory, prst na zmazať. Posledný
záblesk odosielateľa. Navždy v sieťových splaškoch !
- Do riti! Boh, šípy, slová a eSeMeSky ! – zavyl.
Neskoro. Posledné, čo videl na displeji, bola lakonická otázka : „Zmazať
prijaté správy od odosielateľa BELLA?“ Prst bol rýchlejší ako myšlienky. Mozog
si plieskal po stehnách od škodoradosti.
Keď sa darí, tak sa darí.
Zavolať späť? Nie, dohoda o začiatku...
Ani netušil, koľko nadávok hodiacich sa na vlastnú osobu pozná.
A akých šťavnatých.
- Aj
vám dobrý deň susedko...- ozvalo sa predsa len spoza plota.
Pomaly, ako praveký jašter pred odgrgnutím, k nej natočil tvár.
- Ak ma bude zaujímať predpoveď počasia, zavolám hydrometeorologický
ústav, alebo si kúpim v chovprodukte vlastnú žabu! – precedil pomedzi
zuby.
- ...alebo sa môžete spýtať tej žaby, čo tu včera po tme dobrú hodinu
postávala pred vašou bránkou a hrala sa s mobilom. – zadrela
vycvičená susedka, ktorú komunikácia s týmto zjavom síce iritovala rovnako
ako ten zjav, ale na druhej strane, bolo to jej jediné potešenie.
Vytáčať ho. Do nepríčetnosti.
Vedie.
- Napriek tomu mi včera ráno prikázala, nech
sa po ňu dnes zastavíme, že všetko platí
tak, ako sme sa dohodli. - pokračovala Emma, očividne tiež rozospatá z privčasnej hodiny a začínal ju omínať i chlad, tak sa snažila byť stručná. - Viete, ideme do mestečka, kde sme sa spoznali. Kedysi,
ešte na strednej. Na Všechsvätých nebude môcť otcovi...skrátka, nechce, aby sa
jej tatko trápil. On si myslí, že tým, že ju vykorenil z toho prostredia...a
presťahovali sa sem, dosť ďaleko od všetkých spomienok, tak že je po všetkom. Zabudne...A
nebude ju ťahať denne na cintorín. Poznáte to?! – pozrela na neho, mysliac si,
že čítal dosť denníčkových poznámočiek Belle, aby vedel, čo mu chce povedať.
Ale
jeho tvár nesignalizovala nič pripomínajúce nástup IQ na scénu.
- Nie, nepoznám! Ešte som na cintoríne „s
milenkou“ nelehnil, aby som tušil, aké to je, drahá. A nie som ani taký starý...ako
vyzerám...- zaškripel znechutene, prečo ho otravuje s nejakými chryzantémovo
– kahancovými témami.
Kto vravel, že sme sa rozišli?
Zbledol.
Úryvky
písané kurzívou sú zo staršieho FF
ŠTVRTÁ
tu kapitolku s kanvicou si tiež dobre pamätám :) len ten záver...:( opisy, prepojenia so starším ff aj to okolo všetko sa mi páčilo ale....skrátka je to nečakané...verím že to bude mať pokračovanie ešte, rada by som vedela čo sa mu stalo :)
OdpovedaťOdstrániťto čo akože toto? zase koniec?! tebe platia od konca, či čo? :D 10 dielna séria je málo!!! :D ...tento Gold je síce mierne pozadu, ale na návštevu mestečka a cintorína sa teším :D
OdpovedaťOdstrániť