RUMBELLE - Krik trávy... 1. kapitola

Rumbelle

1.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šepot trávy

  Krik trávy...

    Nádych ju veľmi neoslovil. A to, že začínajú precitať aj zvyšné zmysly, ešte menej. Za ušami jej šumelo, v ústach mala vyprahnuté. S hrôzou medzi prstami hnietila akési chlpy okupujúce jej polku tela a že nenechala oči radšej zatvorené, oľutovala v momente ich aktivovania.

  Svitlo. Aj vonku, aj v nej. Špáry prepúšťajúce svetlo boli teraz skoro biele, dopadali jej na nahé telo, akoby ho chceli zabaliť do svojej imaginárnej rolety. Zhlboka sa radšej ani nenadychovala, prachové čiastočky sena, rozvírené aj nepatrným pohybom jasne tancovali v svetelných  pruhoch ako miniatúrne trblietky a mala pocit, že už je nimi celá pooblepovaná. V niekoľkých vrstvách. Prešla si rukou zimomravo po ramenách, ale hnus, ktorým bola prikrytá, radšej demonštratívne skopala zo seba a načiahla sa za najbližším zvrškom v dohľade.

  Károvaná košeľa jej nepatrila. Pritiahla si ju k tvári, zaborila do nej nos a spokojná sa zas pomrvila, aby hlbšie zapadla do sena, rýchlo na seba dotiahnuc aj tú podceňovanú hrôzostrašnú prikrývku. Zimu nebude provokovať. Ani prechladnutie. Horšie to už byť aj tak nemôže.

  ...a asi ani lepšie. Až teraz sa zhlboka nadýchla a lícom sa párkrát obtrela po látke raziacej ním.

  Stál opretý o stĺp a díval sa na toto maličké divadielko jedného herca, takmer so zatajeným dychom. Na koncertoch sa netlieska. Aj tak nemôže. V ruke má jej kávu.

  Ešte ju nechal, nech sa natiahne ako mačka, zahrabne roztiahnutými pažami do sena, zaborí doň všetky prsty a...waw...vypnutá hruď a zaklonená hlava sú na nevydržanie nenormálna kompozícia. To by boli fotky...prúžkované, ako jeho EKG, keby mu ho teraz robia. Bzzzúúúm...čistá rovná čiara. Ona sa nadôvažok zas vykoptala spod kožušiny...

  Hľadal, kam odložiť sprostú rozmykanú šálku, ale tým sa len prezradil.

  - Dúfam, že je to biela káva...- pomykala lačno nozdrami a trochu sa snažila obliecť. Ozaj len trochu, lebo trafiť do rukávov jeho v noci prirýchlo vyzliekanej košele, nebolo zas tak jednoduché. Dobre, môže byť aj vyvrátená.

  - Biela si tu iba ty a vonku deň. A na cukor som tiež nemyslel, môžem poslúžiť iba sám sebou...- žmurkol, pohol sa k nej, podal jej šálku, ale drzo si natočil k sebe tvár obrúbenú strapatými, kde-tu aj zachumlenými vlasmi s ozdôbkami kadejakej trávy, aby jej stihol dať bozk, než si ústa zanemrósi odpornou horkou žbrndou, ktorú naivne nazvala káva.

  Naozaj, keď si odpila, tvár sa jej začala miesiť všetkými možnými smermi a radšej k nemu rovno našpúlila pery, pre ďalšiu dávku sladšieho dopingu.

  - Na to zabudni! Zuby neumyté, teraz už aj jazyk horký. A nehnevaj sa, páchneš dosť podozrivo, srdiečko...-  prevalil sa, zaprel o lakeť a čakal útok. Nežný útok. Okamžitý. Prudký...Nech seno dostane zas zabrať, sníval s otvorenými očami.

  - Už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka! – odvrkla mu, vstala a v dvoch prstoch nesúc šálku, krútiac náročky holým zadkom, vytackávala sa z kopy sena smerom k východu.

  - To by som neriskoval... – ledva vyjachtal, vidiac dve oblé polky, teraz skoro za svetla, nielen po hmate, ako v noci. – Neal síce protestovať nebude, ale tvoja priateľka ťa...- nedopovedal a zvážnel.

  Aj jej sa šálka rozkývala v ruke, až ju musela zachytiť aj druhou a radšej položiť na zem. EKG zas bez odozvy...Pohľad pre Bohov! Nie je vhodná chvíľa. Akááá škoda...

  Rýchlo vyskočil a podišiel k nej, uzavrúc jej vydesenie v náručí.

  - Zabudla som... – zašepkala mu kdesi do kľúčnej kosti.

  - To...je v poriadku. To je dobre. Tak je to dobre...- mrmlal si len sám pre seba a jej do vlasov, nevediac zrazu, čo viac povedať. A potom zrazu vedel...

  - Veď som ti vravel, že priveľa sexu zhoršuje pamäť... ale ty si to zrejme nepamätáš. – skúsil položartom, odtiahnuc jej tvár z hrude a oprúc si čelo o to jej, zatriasol sa na ňom, až ich skryli jeho vlasy.

  Pacla ho po pleciach, čo najsilnejšie vládala a odstrčila od seba.

  - ...si jeden nemožný, arogantný chlap, bez štipky galantnosti v sebe! – vyprskla, ale nemyslela to celkom vážne, vidiac, ako sa aj sám usmieva.

  - ...a ešte bez morálky. Lolita...Skromnosť sa mi vyhla, dobrota a láskavosť ma netrápia. A ani pekný teda nie som, tobôž nie múdry... – proklamoval, robiac úklony raz na jednu, raz na druhú stranu.

  Pritakávala.

 -  Aj tak ťa...asi...ľúbim. – odpovedala mu vážne.

  Zvážnel i sám. Trochu dosť zranený. Aspoň jeho ego celkom určite. „Asi...“

  Vrátil sa k zóne epicentra nočného výbuchu a dal sa zbierať ich veci. Niektoré doslova vyhrabávať. Priniesol ich k nej,  zamestnávajúc sa radšej oberaním sena z nich, než by sa jej mal pozrieť do očí.

  - To „asi“...si si mohla aj odpustiť. – podal jej ich sklamaný a dal sa na ústup.

  - ...ako aj ty... tú „Lolitu“...- vrátila mu rovnakým tónom.

  Chvíľu postál, vypol sa a prikývol. Ktovie čomu.

domiceli