RUMBELLE - Reč trávy... 13. kapitola

Rumbelle

13. kapitola

  Reč trávy...

      Mrviac nervózne perami, pomáhajúc si i viečkami a keby sa nehanbí aj dopoly vyplazeným jazykom, kmitala palcom hore-dolu po miniatúrnej sliepňavo blikajúcej klávesnici, v snahe naťukať potrebný kontakt, ale väčšina úderov šla aj tak totálne vedľa. Po prvé, nevedela sa rozhodnúť medzi priateľmi a taxislužbou, otca vynechala zámerne, a po druhé, medzi možnosťami: byť či nebyť, v intenciách volať či nevolať...Až sa jej to zdalo smiešne.

  Toto nedopadne dobre. Tu bude potrebný, ba až nevyhnutný, iste zásah deux et machina...inak to ani nemôže byť. Odtiahla prsty z displeja a pomykala nimi vo vzduchu.

  Mala pocit, že drží v ruke neviditeľné klieštiky, v hlave niekoľkokrát prejdený, dôkladne jasný návod na použitie, pedantne preštudovaný a zapamätaný: prestrihnúť červený drôtik znamená zastaviť akciu, prestrihnúť zelený, naopak, spustiť ju a spôsobiť explóziu. Čo z toho, keď po otvorení krytu zízajú na ňu modrý a biely?!

   Nervózne dupla nohou, nie celkom presvedčená ešte o tom, čo jej nedávalo veľmi na výber a šikovalo ju do niečoho, čo síce potláčala, ale len naoko. Naucho. Naprst. Na...

  Pípavé tóny ju už znervózňovali a v snahe eliminovať ich naliehavú drzosť, zvolila dlho v sebe potláčané rozhodnutie.

  Tak a dosť. Nádych-výdych. Prst prešiel v menu k výberu skladieb, na prvýkrát našiel správnu. Ešte zvýšiť hlasitosť na maximum. „Táto barabizňa nemá plastové okná, to zaberie.“ Prešlo jej mysľou, keď opatrne kládla svoj mobilný telefón na okennú parapetu a stlačiac play stratila sa v tme.

  Bubnoval po hrane stola, stýkrát vstrebávajúc dôverné riadky od neznámeho páchateľa. Neznámeho, ako neznámeho. Dôverne neznámeho. Neznámo dôverného...Konšpiračných teórií mal nadostač, ale všetky cesty viedli do...Aj líška má sny, ale všetky o sliepkach.

  „Ale, no ták...dievča si tu vylieva svoje erotické fantázie a ty hneď, že sliepka! Aké dehonestujúce a nízke, chlape. Zamysli sa nad sebou. Nad ňou.“ Hrešil mozog nadopovaný príšernými frazeologizmami, čo nedávali veľmi na výber jeho pokusom o navodenie romantickejšej vízie.

  Zdá sa mu to, alebo jeho brušká vyludzujú melódiu?

  Figu brušká. Stopol ich koncert. To ide zvonka.

  Vytiahol sa prekvapený spoza stola.

  Trhol okenicou, ale dosť nešťastne, tajomná „hudobná skrinka“ v tom momente dovibrovala na okraj parapety a zrútila sa pod okno, tvrdo dopadnúc medzi štrk. Ale melódia znela ďalej. Vďaka MADE IN TAIWAN za kvalitnú techniku.

  Nahol sa do dolu a započúval do slov. Angličtine rozumel priam kuchynsky, ale toto znelo skôr viac...spálňovo.

  The scent of a woman was not mine...

   Tak  začína dobre…niečo s vôňou, ženou...dokonca cudzou...

  Touch my milklike skin…Feel the ocean…Lick my deepest…

  "Aj by som sa začervenal", komentoval si v duchu, nestíhajúc všetko doslovne prekladať, ale význam mu neunikal. Až sa sám sebe čudoval. Mliečna pleť...cítiť oceán...

   Hádam len nie: ide slepec okolo zdochnutej ryby a vraví: ahoj, dievčatááá!...Fuj. Toto bude v iných intenciách. To je jasné. Oceán, oceán...

  „Ako?!“  Zhrozil sa i záveru...

   Rip off this lace  That keeps me imprisoned 

But beware of the enchantment 

For my eroticism is oblivion ...

  No, pekne. Trhanie čipiek... kúzlo... zmyselnosť... niečo o väznení či väzení...a zabudnúť... To by nemal byť problém. Začínal sa s textom v mysli pohrávať, ako s výzvou určenou práve jemu a iba jemu jedinému, výlučne a jednoznačne jemu, nie poslucháčom singla všeobecne.

  „Tak som ješitný a čo?!“ Uzavrel si svoj dialóg s mobilom, ktorý hral tú skladbu stále dokola, ale paradoxne, nezačínala mu byť protivná, skôr naopak, svojou drzosťou a nástojčivosťou primárne sympatická. Ale nemienil ju počúvať dorána, navyše, čo ak je to zvonenie a na druhej strane niekto čaká, kým nezdvihne?

  Jasné, ale to bude musieť vyjsť von.

  Zdvihnúť mobil.

  Pochopil, ak sa dotieravca bude chcieť zbaviť. „Najskôr zdvihnúť mobil... ktovie, kto je na druhej strane aparátu?“ Napadlo ho namiesto: „Ktovie, čí je práve ten aparát?!“

  Kým prišiel k dverám ešte začul posledné dvojveršie a musel uznať, že metaforicky bolo vskutku vydarené, hoci pre jeho, vodou na dnes naliaty, úsudok, bezfarebne neriešiteľné.

Old love lies deep you said  

Deeper shall be the wound between your legs...

Vravel si, že stará láska leží hlboko.

Hlbšia bude rana medzi tvojimi nohami...

  „To nemyslí autor snáď celkom vážne?! Toto nebude zaiste adresované mne...“ Zaprotestoval v duchu. Automaticky si obranne siahol do rozkroku skôr, než otvoril vchodové dvere a vykročil za roh, k miestu, kde ležal mobil.

  Neležal.

  Na zemi už nič nesvietilo, nehralo, nevibrovalo.

  Ustrnul a opatrne sa zameral na nenápadné sondovanie najbližšieho okolia.

  Pomohla mu natočením displeja, aby ju ľahšie lokalizoval a vypnutím svietiacej obrazovky, aby nevidel, v akých rozpakoch je.

  Po chvíli sa tma začala mierne strácať a on našiel na zemi sediacu, zatiaľ len siluetu postavy, no čím bližšie pokročil, bolo mu jasné, koho to má pred sebou. Pod sebou.

  Opierala sa o ruky, kolená pokrčené a dosť ďaleko od seba.

  - Chytáte vlka, srdiečko? Ako miesto na kempovanie by moja predzáhradka ušla. Nenamietam, sám tu občas trávim noc. Ale toto nie je teplá pláž... - preložiac si do vlastnej vizuálnej reči jej vyzývajú polohu, -  ...tak tá nám vypovedala poslušnosť, momentálne...je v karanténe, povedzme...takže vaše ľadviny z úlovku nebudú dvakrát nadšené... -  zadíval sa jej rovno dolu do tmy pod sukňou, aj keď sa chcel dívať do tváre. My o vlku a vlk za dvermi. Pod sukňou.

  - Omyl pane. Som tu na protestnom zhromaždení a zastupujem túto burinu, - pozrela sa aj sama medzi svoje povážlivo roztiahnuté nohy, na zem, a pokračovala, položiac si dlane, ktorými prešla po hlavičkách rastliniek, okolo ktorých sedela, na kolená, nenápadne ich roztvoriac ešte viac, aby nebránili dokonalému výhľadu. - ... pretože ste si dovolili ukoristiť, ...uniesť jedno stebielko a ostalo tu po ňom prázdne miesto, akási prázdna diera... a tomu...tej...  teraz veľmi, veľmi, veľmi  chýba... – zadrela dvojzmyselne, ani netušiac, kde sa to v nej náhle berie.

  - Ty fakt chceš, aby som ťa tu pretiahol?! – ukázal prázdne, bezmocné dlane a nahol neveriacky hlavu doboku, či sa mu to zdá, alebo ona naozaj kladne prikyvuje.

  Prikyvovala.

  Zastrčil palce za opasok. Nič. Povolil pracku. Nič. Začal ho ťahať z nohavíc a konečne zahájila uzatvárať colný priestor svojej hranice a kolená sa ocitli nekompromisne tesne prilepené jedno o druhé. Partizánske, hrdé: No pasarán...

  - Ťahaj dovnútra, lebo ťa tu pretiahnem akurát tak svojím opaskom, drahá! – mykol ním, ale kdesi sa zachytil a nešiel ďalej, hoci to prácne skúšal.

  Na margo celej situácie sa pobavene usmiala, nad jeho autority nedôstojnou nešikovnosťou, proklamovanou zúrivým, o pár tónov vyššie hlasovo postaveným žalospevom nad idiotským opaskom. Elégia na pracku a oddané džínsové šlupky.

  Padol jej kameň zo srdca. Mobil zo sukne.

domiceli