RUMBELLE - Krik trávy... 6. kapitola

Rumbelle

6.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   V tme, v preriedenom lese, strácajúce sa svetlá Nealovho auta natriasaného nerovnosťou terénu a hlučná hudba z autorádia jej pripomenuli kolotoče. Tú prchavú ilúziu pestrofarebnej dokonalosti, čo unikala medzi prstami, pri ponáhľaní sa, keď boli všetky drobáky prekolotočované, noc dávno spadnutá, prúser v dohľade, lebo otec kázal prísť hneď zo školy, navyše rovno, domov...

  Počkala, kým sa nestratí posledné bliknutie, nedoznie posledný tón. V tichu sa rovnako otočila, prešla pár krokov a zadívala sa na dvere osvetlené imitáciou krčmovej lucerny. Už len reklamný štít chýbal. Zavesila prsty do klopadla, ale opatrne ho odložila zasa späť a skusmo stisla kľučku.

  Poddala. Uľavilo sa jej.

  Nasala vzduch, ale zacítila len teplo. A ešte vosk. A starinu. Ale hlavne to teplo. Nič podobné jedlu...ružiam...sektu...striasla sa skoro odporom pred vlastnými puberťáckymi vizualizáciami.

  Sedel chrbtom za pracovným stolom a čosi urputne vyďobával do písacieho stroja, osvetlený len kahančekmi porozkladanými kade-tade. No, aspoň sviečkovú romantiku predsa len pripravil. Uznala.

  Tušil, že je tam. ...že už prekročila prah. ...že váha...že čaká...že možno dúfa...že čo on môže vedieť, čo sa mu za chrbtom, možno v jej hlave,  deje... Nevydržal. Skontroloval si skrz plece a vidiac, že je sama, nadvihol kútik úst a akoby ostýchavo, možno trochu riskantne, otočil sa späť k stroju, nechávajúc jej vlastnú vôľu, čo s načatým večerom.

  Podišla, položila mu ruku na plece a nakukla zvedavo do papiera.

  Rýchlo ho preložil. Nemá najmenšiu chuť rozoberať dnes v noci jazykovo-štylistické hybridy a netvory, aj keď ide o jeho vlastné. Nech skúsi druhú šancu: ...tak, čo s načatým večerom?

  Pohladila ho po ramene a ruku spustila pozdĺž tela.

  Lístok cvaknutý, horská dráha sa môže dať do pohybu...

  Natočil sa a obe ruky mu pritiahol jej pás, nechajúc ich stúpať vyššie, vzadu k lopatkám a líce smerovalo kdesi k pupku natáčajúc sa zas pomaličky k epicentru pod tenkou vrstvou blúzky.

  V strojovni to zaštrkotalo.

  -  Môžeš dať tie ruky dolu? – ozvalo sa ticho,  prosebne.

  - Môžem, ...ale netrúfol som si... – pretiahol ich späť, po bokoch a skrútol, prevŕtajúc sa  rovno medzi stehná.

  Striaslo ju a odtrhla sa preč.

  Pochopil. Prepískol. Trochu. Dosť!

  Spravila pár krokov ku krbu, vzala odtiaľ jeden z kahančekov a chvíľu smutne hľadela do plamienka. Nevie, či nebude ododnes nenávidieť všetky tieto plamienky. Všetky sú rovnaké. Každý sa pozerá. To nie je dobré...Vtedy bude mať pocit, že je...tam. S ňou. Díva sa. Mlčí. Ale díva sa... Díva sa!

  Skúsil udobrovačku. Skúsil výhovorky. Skúsil...pravdu.

  - Vyhodilo generátor. Elektrina do zajtra nebude. Nie je tým pádom ani jedlo a ani  voda. Takže tie sviečky nie sú súčasťou romantickej večere, už vôbec nie teplej, ale z núdze cnosť, srdiečko. – dvihol aj druhý kútik úst.

  Nezabralo. Stále zvláštne hľadela do miniatúrneho ohníka.

  - Vieš, vidím to tak, že ty mi odpustíš a ja si ťa za to budem vážiť...- pacol si po rukách, čo boli pred chvíľou také odporne drzé, zastrčiac ich obe nadôvažok do väzenia vreciek. - ...aby si mi nepribrala. – zadrel.

  Prudko nasala vzduch a sfúkla plameň. Vytiahla mu jednu z obvinených a položila na ňu nešetrne vaničku, až roztopený vosk vyšplechol a začal mu tuhnúť na obliatej dlani.

  Zasŕkal, ale trest si pokorne odpykal.

  - Sśś...skúsim ti otvoriť ten kompót, čo si ráno našla. – otáčal sa za ňou, niečo zhľadávajúcou po izbe. - ... alebo, čo keby som ti skúsil prečítať rozprávku ...alebo skúsil spraviť masáž? – napadali ho v rýchlosti pseudoromantické kraviny a rád by vrátil scenár na začiatok.

  Zastala si pred ním, oslobodzujúc ho od škrupiny zaschnutého vosku.

  - Skús, len byť...prosím. – pozrela mu priamo, rovno do očí a očividne to myslela vážne.

  Len keby upresnila polohu mantinelov. Aspoň okrajovo.

  Nemusel dlho čakať.

 - Nevieš, kde mám tvoje pyžamo? – postavila prvý.

  Jasné. Je to mantinel. Jasný mantinel! Pyžamo nie je synonymom k slovu sex. Určite nie. Pamätá si zo školy...Nič také. Nádych, výdych. Nádych.

  - Hore po schodoch. Druhé dvere vľavo. Tá izba má výhľad...asi ako ja vyhliadky...- výdych.

  Vystrúhal obľúbený fejs túlavého šteňaťa, nečakajúc, že mu prikývne. Druhý mantinel.

  Pohla sa ku schodisku.

  Jasné. Je unavená. Dlhá cesta. Pesimistický cieľ. Zaiste. Nie...v jej očiach sedel iný smútok. Dobre vedel aký, len pripustiť si ho nechcel. Ako každý chlap, v tomto konkrétnom bode, nemal rád nič, čo by bolo komplikované, zaváňalo riešením problémov a zaťahovalo do nich jeho ješitné hedonisticky nastavené ego. Ale ju...áno. Priznal si.

  - Skúsim dokončiť náš román...- odkázal lýtkam, strácajúcim sa už kdesi hore.

  - Držím palce...- zvolala po chvíli.

  - ...no, to sa mi bude, ale... blbo písať. - pozrel sa na svoje lajkujúce prsty a poškrabal sa vo vlasoch: „Kde jenom soudruzi z NDR mohli udělat chybu?!...“

  Schodíky dopraskali, v načatej melódii pokračovala podlaha. Prvé dvere. Nealova izba. Druhé. Hmmm...

 V podkrovnej izbe, naozaj bez výhľadu, svetielkovalo tiež niekoľko kahančekov. Prižmúrila oči, aby zatlačila slzy spomienok a odvážne prekročila prah. V celej miestnosti bol jediný obrovský...To je slamník? Nie! Senník!

  V akomsi bledom megavreci, neforemnom, obrovskom,  bolo napchaté seno do výšky najmenej pol metra. Ešte trčalo cez zapnuté gombíky. Jasné, bola to návliečka na paplón. A inak skoro nič. Dva kahance. Áno, za dverami stolička, vankúš, deka a...jeho pyžamo.

  - ...tak, nemôžem ťa predsa rozmaznávať a spôsobovať ti kultúrny šok. Včera na sene...tak dnes...tiež...len s malým, naozaj nepatrným  luxusom...- ukázal za dvere.

  - To...si spravil pre mňa? – spýtala sa trochu dojato.

  - Bolo to ľahšie, než sa pokúsiť upratať Nealovu izbu...a iné tu nemám. Ale, ak chceš ísť do stodoly...nebudem namietať... – habkal, ale pery mu hrali úsmevom, dobre vidiac, ako ju to...prekvapilo? Potešilo? Dojalo.

  Ona fakt plače. Natiahol k nej paže, ale pribrzdila ho, aby sa nepokúšal ju objať...

  Stiahla zo stoličky vankúš a schúlila sa v šumiacom sene do klbka. Až potom natiahla k nemu dlaň.

  Podišiel.

 - Musíš zhasnúť to svetlo, ...prosím. –

  Schúlil sa k nej, obkresľujúc jej telo svojím a nechal ju tíško vzlykať, kým mu nezaspala.

domiceli