Rumbelle
2.
kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy
Šepot trávy...
Nikde ho
nevidela. Pred domom kopa narúbaného dreva, vchodové dvere dokorán. Slušne
zaklopkala, vošla, dívala sa dookola, ale izba jej odpovedala iba svojím
potemnelým tichom, pokojom, takým melancholickým, oproti rozvibrovanému lesu,
cez ktorý teraz vyše hodiny sem šla. Zhlboka sa nadýchla tej ponurej atmosféry
a očami pohládzajúc jednotlivé artefakty zapisovala si ich do pamäte...zrazu
zhrozená, koľko ich v nej už má...
Izba bola stále prehriata a chrbát
zabalený zimomravo v pyžame nejavil známky prebúdzania sa... Pomaly
neveriacky nadvihla prikrývku. On bol fakt v pyžame! Pripadala si pri ňom
akosi zvláštne improvizovane. Tak zvláštne, úplne nahá, dokrčená, strapatá, bez
make-upu, v masívnej posteli s obrovskými vyrezávanými čelami v
barokovom štýle, v návliečkach, síce úplne snehobielych, ale dizajnovo,
ako z muzeálnych zbierok.
Fajn motív na trochu gýčový dobový obraz. Hýbala iba očami, aby majiteľa
tohto depozitného skladu, čo zrejme vykúpil výpredaj rekvizít národného divadla
náhodou nezobudila a zachytiac naivný pohľad dreveného bucľatého anjelika
vo vzore na čele postele, už sa fakt zhrozila nevkusu scény aj spálne.
Vyšuchla sa, čo najopatrnejšie a v šere sa obzerala po nejakom
prijateľnom zvršku. Vo dverách poodchýlenej kúpeľne ležal na zemi jeho župan.
Satén...Nie, čistý hodváb!
Mala za to, že už muža, s ktorým nejaký ten čas zdieľa lože, pozná,
ale o prekvapenia tu stále nebola núdza. Popravde, doteraz ju zaujímalo
len tých pár metrov štvorcových s perinami, ale život nie je len o...ako
by to vyjadrila, aby to nevyznelo dehonestujúco, vulgárne ani sprosto nízko?!
Zamyslí sa nad tým neskôr. Teraz má hlad.
- Vitaj, dievčatko... a čože máš v tom košíčku?
– zašepkal jej ťahovo hlas do ucha, kým nedočkavé ruky z nej simultánne sťahovali
batoh.
Pod ním pola úplne mokrá, ale to sa už
neodvážil zisťovať dotykmi. Stačili mu zimomriavky, čo pocítil, keď jej zaboril
prsty pod popruhy vaku, aby ho mohol z nej zvliecť. Opatrne zvliecť. Nežne zvliecť...
A to mohol byť rád, že nevypenila a nešvacla
mu jednu za to, ako ju vyľakal.
- V košíčku mám ďalšiu kapitolu a mobil
s číslom do miestnej pizzérie, kebabu aj N2 s hamburgermi na
počkanie. – vrhla sa na svoj ruksak.
Len dúfa, že si nepečie chleba sám z vlastnoručne dopestovaných
plodín niekde vzadu na záhrade a má doma aspoň normálnu kávu. Zo
supermarketu. Ten sypaný čaj včera bol tiež podozrivý...Sypaný...s názvom „Nič
si z toho nerob...“ Asi si vygúgli, čo za ingrediencie obsahuje. Alebo sa
mu rovno pohrabe v kredenci a nájde z neho obal.
Pousmiala sa. Vrátila župan podlahe. Ľahúčko ju pohladil, prevaliac sa
ešte tlakom protivzduchu v niekoľkých zvlneniach, kým stíchol
a splynul s pokojom rannej spálne.
Cestou pozbierala svoje veci a navliekala si ich na seba
v poradí, v akom jej prišli pod ruku. Na spodné prádlo sa len zamračila a narvala ho vrecka bundy.
Otočiť zväzkom kľúčov nevydalo bezbolestne, ale dom neodpovedal, tak
zmizla za dverami.
Sychravé ráno zaštípalo ju na tvári. Chýbal podkladový krém, make-up, aj
štruktúra pleti dostala včera v noci zabrať od jeho strniska...Prešli ňou
zimomriavky a na chvíľu oľutovala, že z teplej postele vôbec vyšla.
Ale hlad je hlad.
- Ďakujem, dnes už som zvracal...- prekrútil
očami nad ponukou.
- Nebodaj nám pán profesor podľahol nejakej pliage?! ...keď si na nákupy
donáškovú službu objednal? – ozvalo sa spoza plota.
„Ja ti dám „pliagu“, ty stará morka!“ zalapala po vyrazenom dychu Belle
s papierovým vreckom plným ešte
teplých žemlí.
- Veru podľahol... Trikrát, pani susedka, chudáčik! Predpísali... mu...
ticho, teplo, tekutinu aj tíšenie bolesti...- vykladala, prežúvajúc medzi to
jednu z raňajkových cerálnych, odporne zdravých žemlí.
- Jáááj... a vy ste to živočíšne teplo, však, slečinka?! – zaprela
sa suseda o latky plota aj do Belle.
- Ale čoby! Ja som tá „pliaga“! Idem ho doraziť! – otvorila si zadkom
dvere a zadkom ich aj pribuchla, nedbajúc na to, že „chudáčika
podľahnutého“ môže prebudiť.
- Ideme na čerstvý vzduch, ten vám zaiste urobí
dobre. A ja vám urobím dobre... nie, nie, nie...nebojte sa, len kým si
prečítate moju najnovšiu kapitolu, pomôžem vám s tou tonou dreva. –
tlačila ho von dverami.
- Nemôžeš mi radšej pomôcť s tým škvŕkaním
v žalúdku? – skrútil sa skoro do klba.
- Pribrala som toto leto dve kilá. Vyzerám ako
mastodont. Pijem len bylinkové čaje. ...vlastne ani tie už nie! – obišla ho a s radosťou
rovnajúcou sa počtu predpokladaných spálených kalórií sa pustila do fyzickej práce.
Nemôže.
Z kuchyne sa ozývalo cinkanie lyžičky o šálku.
- Ak sa budeš snažiť nanútiť mi ten včerajší
čaj s prímesou marišky, ďakujem, pri živote som už dosť! – stopla jeho
nadšenie, že ju zas vidí, zhmotnené v širokánskom úsmeve.
Znehybnel, zvážnel, preložil si jej výčitku a s natrčeným
prstom a dvoma kolmými vráskami cez čelo vyrazil oproti kredencu,
šmátrajúc cestou po čomsi vedľa mikrovlnky.
Na pokrčenom vrecku so
zvyškami čajových omrviniek, miniatúrnymi písmenkami stálo presne to, čo práve
počul, medzi zoznamom ďalších, zvláštne znejúcich bylín. Okuliare mu našťastie
ostrý nos udržal pred vypleštenými očami.
Bella stojaca s rukami vbok prísne prikyvovala.
-
Nedáš si
čaj? – zakričal bez toho, aby dvihol oči z archov papierov.
Odpoveď nečakal. Ale dostal. Polenom do kolena, lebo lono netrafila.
- Prečo sa mi zdá, že toto tu celé... je len divadielko?-
neveriacky pozrela zboku.
- Myslíš historizujúci štýl mojej vily? - strkal čaj späť do útrob
kredenca a okuliare za mikrovlnku.
- Hej, pripomína kulisy.- zmraštila nos. – Pochopila by som, keby na to
lákaš zlatokopky, pán Gold. – zatiahla ironicky, ale myslela to smrteľne vážne.
– Ale ja sa svojej ilúzie o tvojej dokonalosti a nepoškvrnenosti v tejto
oblasti nemienim vzdať! – vyznelo skôr bojazlivo, ako logicky po dedukcii a vyslovila
to nahlas. Hmmm...
Bola sladká. Váhal, na ktorej strune bude pokračovať v brnkaní, aby sa
nedotkol príliš jej precitlivelého romantického naladenia.
- Fakt som netušil, čo je to
zač... – zvrtol na čaj, ale vidiac ju zase rozvášnenú a nekoordinovane náruživú
ešte pred pár hodinami, prehodnotil ofukovanie. - ...ale, už chápem, tak to preto
boli všetky tie baby, ktoré som kedy ním ponúkol, bez zábran...- potriasol
poloprázdnym vrecúškom a pateticky sa chytil za hruď. Kajúcne. Skoro.
Nedívala sa práve zhovievavo. A tuším zatiahla spodnú peru.
Zaradiť spiatočku.
- Ten čaj vybalil ešte Neal z batohu, keď sa sem nasťahoval. Ako
príspevok na chod domácnosti. Čaj, rozmrvené sušienky, vybitú laserovú baterku
z detských multivitamínov a nejaké ponožky...Mohol som predpokladať,
že to nebude s kostolným riadom. Najmä tie tri ponožky mi boli podozrivé. Na
jednej bol totiž ježko a utekal za
kaktusom a kričal: otéééc!... – ospravedlňoval sa, škrabkajúc sa
v začínajúcom strnisku.
Jedla ho pohľadom. Žrala.
Poťukal
si ceruzou po čele.
- To by ste ho museli poznať. – obhajovala,
ale tušila, že skôr sama pred sebou.
Napočudovanie, nemienila svoju utopickú predstavu o jeho dokonalosti
vôbec vzdať. Naložila do náručia ďalšie a ďalšie poleno, a keď ju za nimi
nebolo vidno, našla odvahu.
- Vyzerá to tak, že...že ma nebral celkom vážne. ...a môj vek, mu síce nevadil, veď viete
kde, lenže pri vzájomnej komunikácii, bože to znie blbo...- pohla sa s nákladom
opatrne k podstienke a rovnako opatrne vyberala slová. – ...on ma ale
neponižoval, nerobil si zo mňa posmech. Mal skrátka navrch a patrilo to k nemu...ten
sarkazmus a strúhanie žartíkov a dvojzmyselnosti... – zosypala polená
pod nohy a hneď, ako sa k prvému ohla, zospodu na neho pozrela,
vytasiac rozvíreným pilinám všetky zuby. – V tomto ste obaja rovnakí! –
- Dospelí musia hrať niekoľko rolí, ktoré im
nie vždy vyhovujú... –
usmial sa tiež.
Nepochodil.
Nepochopila.
Narovnala
sa a pristúpila k nemu.
- Takže
aj vy máte pocit, že ja patrím medzi tie dievčatá, čo ich prirovnávajú k jablkám?
Ešte ani nedozreli, ale červík v nich už bol?! – zatiahla nepríjemne.
- To
si vypotila ty, srdiečko. – poťukal jej drzo ceruzkou po pracke na opasku, až
ostentatívne cúvla.
- A ja
som si naivne myslela, že mám šťastie. Zriedkavo sa stáva, že človek nájde
niekoho, kto sa k nemu správa nestranne, a poskytuje mu priestor na to, aby bol
sám sebou. – vyčítavo dodala a radšej sa vrátila k tupým mlčiacim polenám.
Zamrzelo ho to.
Jablko
medzitým dozrelo a jemu to uniklo.
Prehodil výhybku.
- To sú čerstvé rožky?!
– zasvietili mu oči.
- Žemle...- zamrzelo ju, že netrafila jeho obľúbené jedlo.
Všimol si to. Podišiel k nej.
- Neraňajkovávam, srdiečko. Ale kvôli tebe som ochotný zmeniť všetky
svoje zlozvyky. – vzal jej tvár do dlaní a hoci čakala, že ju pobozká, iba sa zhlboka nadýchol chladivej vône, čo so sebou priniesla zvonka.
- Tak na začiatok. Prestaneme sa nacieďať čajom s mariškou a...skúsime to bez nej...
- začala klásť podmienky, kým si to
náhodou nerozmyslí.
- Teraz hneď?! - zhrozil sa.
- Sľúbila som to cestou tvojej susede! – strčila mu do náručia miesto
seba nákup a zdvihla ruky dlaňami nahor.
- ...ale... to sa... už... asi tak nenasmejeme, ako včera...-
doložil skoro nešťastne, pohľadom sa lúčiac so šálkami čerstvo zaliateho čaju.
„...alebo...práveže, hej..."
- doplo mu a zmenil uhol pohľadu.
Mal taký
nutkavý pocit, že to nevyznieva tak, ako by to chcelo. Ten pocit ho pár stotín
sekundy i hrial.
„Figu drevenú! Snažíš sa len nájsť skuliny a spôsobiť
tiene v raji! Ale ten slnečník nie a nie otvoriť, však?!“
Všimla si, že sa zamračil, narovnal čelo a zas
zamračil. Vyznelo to tak zvláštne schizofrenicky, akoby sa v ňom hádali
dve úplne rozdielne bytosti. Ani netušila, na akú pravdu narazila. Že narazila
o ponk a skoro sa cezeň prevrhla, si ale jej predkolenie všimlo dobre.
Zúrivo odhodila obe nesené polená pred seba, potom si to detinské gesto
rozmyslela, ohla sa po ne a vyložila ich do radu na miesto v páse pod
stenou.
Ďobal na časť so sľubom daným susedke, ale netušil,
ako sa to spýtať.
Tentokrát mala pocit ona, že jej doplo, kto a s kým
sa v jeho vnútri háda.
- Myslíte si, že moja prílišná náruživosť
mohla by byť jedným z dôvodov, prečo by to v budúcnosti nevyšlo?! – spýtala sa rovno, z mosta-do
prosta, bez zábran, akoby sa bavila s kamoškou na školských veckách.
Zarazila ruky do bokov a nečakala odpoveď,
lebo jej hlavou prebiehala súkromná databáza slide momentov. Vo väčšine boli
nahí, alebo ozaj kúštik pred tým, prípadne po tom, ale hlavne medzi týmito
dvoma variantmi. Mala, čo prehliadať...
- Počul som, že priveľa sexu spôsobuje stratu
pamäte...ale už sa nepamätám, kto mi to povedal... – vyhrabal bonmott, síce od
veci, ale dôležitejší bol dodatok, ktorý si však doplnil iba sám pre seba. „Pochybujem,
že sa dá zabudnúť na teba, Belle...- pozrel na ňu, premeral si ju a prazvláštny
úsmev, čo jej náhle zahmlil tvár, už poznal. Je identický pre každú, pre
momenty, kedy...povzdychol, vediac, koho obsadila do hlavných úloh.
- Nikdy sme sa o tom...spolu...vážne
nezhovárali. Je možné, že mu...no, skôr moja neskúsenosť a nemožnosť... časom liezli na
nervy. – mixovala tvárovými svalmi.
- Asi ma neustanovíš lakmusovým papierikom?
Či?...- skúsil stúpiť na pritenký ľad.
- Nebolo by to objektívne. Dnes už nemám
osemnásť. – našla rýchlo odpoveď.
domiceli
je to veľmi zaujímavé prepojenie ff ale je funkčné :) ten nápad je super aj spracovanie a viac asi nemám čo dodať :)
OdpovedaťOdstrániť