RUMBELLE - Reč trávy... 19. kapitola

Rumbelle

19. kapitola

  Reč trávy...

   Spokojne si pomädlil ruky, dal ešte jednu zabudnutú bodku, zložil okuliare, rád, že sa už nerehoce z ich predpotopného rámu, netušiac, že ju skôr zaujal jeho zlepšovák bifokálnosti, čo ich zafixoval o bombuľku konca jeho pomerne špicatého nosa, kde držali zubami-nechtami, či skôr odlupujúcimi sa čiastočkami nekvalitného plastu. A to ešte nevidela tie puknuté, s jednou nožičkou, aj to pooblepovanou izolepou, cez ktoré ako tak vidí, a robia mu spoločnosť v  potravinách, aby vôbec dovidel na zloženie polotovarov, čo hádže do košíka.

  Spoza rámu vykukol smerom ku gauču a...nevidel nič. Medzitým sa skĺzla a zaborená vo vlastnej kabelke, namiesto podušky, nahlas odfukovala v náručí morfeovom. Ešteže nežiarli...Nadôvažok,  to tetovanie ráno na líci bude iste „pôvabné“ možno aj zabudne, že chcel...

  Kým ju dôverne hladkala temná noc a tajne aj niekto iný, on zatiaľ pripravil, podľa dohody, do písmen zhmotnené vlastné ráno, pritiahol jej prikrývku cez plece a hoci nie celkom vysporiadaný s tým, že bude okupovať Nealov nechutný pelech v podkroví, namiesto svojho identického pred krbom, po špičkách sa unavene pohol k schodisku.

 

   Zase jeden z tých dní, kedy si odnadávanou  mantrou  kompenzoval nedostatok miesta v pomyselnom zozname medzi raňajkovými ceráliami, globálnym otepľovaním, prehrou obľúbeného tímu v Lige bez majstrov, nevypratými ponožkami a závisťou, že čumák ľadového medveďa vidno na kilometer a cez jeho okno v suteréne nanajvýš tak do...budúcnosti kotnej mačky.

 A spása v nedohľadne.

  ...kedy si v kúpeľni nevenoval ani pol oka, nieto ešte dve, pripravený však celej vedeckej obci v zborovni a všetkým tým inteligencie chtivým neplnoletým hajzlíkom dokázať, že zabúdanie na bontón môže byť pre ego reformne pozitívne, smerujúce len k ďalšiemu zdokonaľovaniu pôvodného naštrbeného vzťahu ku komunite.

  ...kedy vážne uvažoval nad tým, že PNka vyrieši jeho mindráky systémom nič, nikde a nikomu.

  Smola bola v tom, že v kalendári na dverách toalety svietila na červeno nečakaná sobota.

  A výhľad do budúcnosti predstavoval zas len podchvostový otvor sprostej susedinej mačky.

  Z programov v telke mal chuť akurát tak na „E... nejaké číslo...kód nenájdený“ a zvyšovať si umelo  karmu duše aspoň na vlastnom blogu, pokladal v poslednom čase tiež už za stratu času.

  Ešte zostával bar, kde po pedantnom absolvovaní jeho štúdia stobohovo strávi dva najbližšie dni vo fronte medzi nezamestnanými, respektíve nezamestnateľnými na úrade práce (kým to slovo zas nevysloví na prvýkrát, zostane TAM). Videl to tak na pondelok, prípadne utorok dopoludia. Kedy konečne začne vôbec vidieť a zvládne resetovanie celého systému bez ujmy na komponentoch. Pošúchal si automaticky stokrát rozbitý nos z nedostatku priestoru medzi verajami.

  „Tam“ ako nazval svoju posteľ s lavórovým komunikačným prostriedkom, ktorým volával E.T.-ho domov a predával mu ťavy po desať centov kus...či nadával, prečo mu tlačí stepujúce lienky do pudingu...

  Aspoň tak mu to zreferovala dobroprajná susedka. „Píš ako počuješ (z okna). Tu máte slovo moje o reči vašej...“ našiel si vtedy anonym od nej v schránke, vraj ak neprestane hulákať, ohlási ho na polícii.

  Asi prestal, lebo predvolanie zatiaľ neprišlo, zato obstarožná natupírovaná suseda s koláčom dvakrát. Mačke chutil.

   Asi jej nemal následne ráno, keď prehodnotil jej vplyv na seba a vyšmátral niekde rečové centrum, povedať, že je pre neho infernálne indiferentná. Tá chudera to iste vzala ako lichôtku.

   - A kde by bola? V mojom pyžame a v mojej posteli! – chrapčal rozospatý do mobilu, podľa šedej masy za oknom zbytočne pátrajúc po stave času.

 Druhou rukou, prevrátený na chrbte, si neobratne naťahoval včerajšie rifle, s nechuťou z nich vytláčajúc stále záhyby okupujúce ponožky  Prehrával  v márnom boji o dôstojnosť. Ešte, že je tu sám, hoci...zdá sa mu to, alebo zdola už počuť ťukanie do stroja?!

  - Jasné...odkážem...nezabudnem...tlačí ma mechúr, ak dovolíš, lekár vravel, že pred ranným sexom sa treba vyprázdniť, tak ma nezdržuj...pá, pá synku, poslúchaj mamičku a vymaž si moje číslo z mobilu...došľaka, veď je sotva sedem! – zúrivý ďobol do klávesnice a odhodil aparát za seba.

  Opatrne zapínal zips, aby si nespôsobil ujmu na nahom tele, kašlúc na to, ako čudne pri tomto manévri vyzerá, odmietajúc sa opätovne zoznamovať so včerajším spodným prádlom. Rozkladalo sa, v oboch významoch, dobrý postreh, vedľa obdobnej kopy Nealovho pod posteľou, kam  zrejme zapadlo a neidentifikovali by ho ani testy DNA.

  Jedna z rúk, tá spálená, stále nespĺňala jeho požiadavky na zamestnanca takej dôležitej firmy, tak to šlo ešte pomalšie. Ale bol rád, že sa sám sebe a jednotlivým súčiastkam tela neprihovára, ako mával vo zvyku, keď sa po prehýrenej noci ráno, respektíve na obed zhľadúval.

  - Prajem vám dobré druhé ráno, aj keď podľa vášho výzoru to prvé - papierové bolo dakus hodnotnejšie. Aspoň literárne určite. – ozvala sa, neprestávajúc vyťukávať do stroja svoje myšlienky.

   Márne hľadal nechutné odtlačky cez líce. Bola prezlečená, vyčesaná, nalíčená, deka založená, pyžamo zložené...

   - Každú radosť mi musíš pokaziť. O chvíľu príde Neal a ja som sa chvastal, že si v mojom pyžame. Budem za sprostého chválenkára...- pomrmlal si, neodpovedajúc ani na pozdrav.

  - Mám pokračovanie – pochválila sa s nadšením.

  - Môžem ísť aspoň vymeniť olej?! – mrmlal si neokrôchane ďalej, s rukou stále v rozkroku.

  Pozrela ne neho zhovievavo, ako na domáceho maznáčika, čo sa práve od radosti, že vidí paničku, nechtiac vyšpinil na strapce perzského koberčeka a nešťastne nad svojím dielom kňučí.

  - Čo tam tak sedíš a vyškieraš sa jak koniec rúry?! – zamračil sa, urazený, že si ho takto sarkasticky premeriava.

  Vstala a podišla bližšie.

  - Niečo vám trčí z rozkroku...- zašepkala stanúc si na špičky.

  Superrýchlo zohol hlavu a schytal brnk po nose.

  - Jedna, jedna, pán Gold! Idem vám prihriať čaj. Už tretíkrát. A nezabudnite zdvihnúť dosku a zavrieť za sebou dvere. Na prostatické cvrkavé  melódie nie som zvyknutá ani z domu. – žmurkla a odkrútila zadkom do kuchyne.

   „Nemám ešte problémy s prostatou...“ zakňučal sám pre seba a vážne sa zamyslel, ako prikáže telu vypustiť mechúr na jeden šup. Nemožné... zazúfal a treskol dverami na kúpeľke.

  Na dvere sa ozvalo slabé zaklopkanie.

  Prvé, čo ho napadlo, bol susedkin lesknúci sa nakrémovaný ksicht nad jablkovým koláčom. Plán však, ako stvárniť mimikry s interiérom ihneď po otvorení, nemal po ruke.

  Pod týmto vplyvom patrične jedovato trhol dverami, ľutujúc, že sa neotvárajú dovonka. Trhol by silnejšie. A ešte pritlačil.

  Zostal stáť ako minister zemetrasenia a nechápavo zízať na malú brunetku s kabelkou krížom cez seba  rozdeľujúcou jej hruď na dve asymetrické časti. Sympatické asymetrické...

  Žmurkala prirýchlo, aby stíhal odčítať jej z očí prípadný zámer takejto nečakanej návštevy.

  - Ja som vám len prišla poďakovať za Ashley. Včera ráno sme nemali kedy, ani potom po ceste domov...ja len, že všetko dopadlo dobre. Johana nič nevie a ostatní budú mlčať. Aspoň dúfam... A na to vyšetrenie, čo ste jej protekčne vybavili u Hoppera určite pôjde... Aj na to druhé...možno, neskôr.  – žmurkala ďalej a cítila sa trápne.

  O nič menej, ako on. Za jej chrbtom v pozadí totiž stála susedka obložená nákupnými taškami a bez hanby zízala.

  „Veď počkaj, babizňa zvedavá! Teraz ti sánka padne...“ usmial s ironicky.

  Nežne, ale zároveň pomerne prudko objal nič netušiacu Belle okolo ramien a pritiahnuc ju na seba, vtiahol si ju do domu, pripleskol dvere, zámerne nimi, držiac stále kľučku, búchal, akoby napodobňoval nárazy vetra, alebo...iné nárazy. Jednoznačnejšie.

  Stála asi dva centimetre od  rozopnutej košele, stále sparalyzovaná jeho okolo nej omotanou pravou rukou a prestala žmurkať. Aj dýchať. Aj chápať...

  Aj sa ovládať, aj používať zdravý rozum a úsudok...lebo z tohto výstupu nič vysvetliteľné, čo by jej dávalo zmysel, aj tak nevyplývalo. Alebo...otvorila doširoka oči.

  Nevšímal si jej mimiku a ustrnutie, snažil sa cez sklenenú výplň vrchnej časti dvier uvidieť, či finta „fň“ zabrala a zhrozený stoh ďateliny sa pohol k svojej vlastnej gýčovej predzáhradke..

  Pohol. Zabrala. Ešte zopárkrát treskol do dvier a bol by pridal aj iné zvukové efekty, ale už nemal diváčku.

  Usmial sa.

  Poodstúpil, stlačil kľučku, pootvoril opäť dvere na pár centimetrov. Na ňu ani nepohliadol.

  - To je všetko, čo si mi chcela ?... Tešilo ma. Dovidenia. – vložil prsty medzi dvere a chcel ich otvoriť a Bellu zas vystrčiť von

  Tá sa však prebrala z letargie a vyhodnotiac situáciu po svojom, opätkom topánky pribuchla opäť.

  - Mohol som tam mať prsty ! – zvrieskol naozaj ledva na poslednú chvíľu vyprostiac dlaň z dverí.

  - Môžete ich mať, kde chcete...- zašepkala tlmene, postavila sa na špičky a prilepila mu hroznom voňajúce pery na pootvorené ústa.

  Vnútro sa mu zosypalo ako domček z karát, jedine trápny mozog sa nechtami zakvačil o lebku a držal.

  Aj on držal. Držal. Držal. Ešte chvíľu...kým mu rozum nekopol zvnútra rovno do stredu čela.

  Schytil dievča za pás, odtrhol od seba, rázne otvoril dvere a vyšmaril ju pred ne.

  - Tak toto... viac neskúšaj ! – vydýchol, chňapol dverami a oprel sa o ne zvnútra.

  „Kde je ten bar ?! Musím dnes asi veľa, veľa študovať...“

   Vykročil do útrob bytu, nenápadne jazykom dojedajúc zvyšky hroznového lesku...

  - Tak, ako sa vám páči náš prvý bozk? – položila šálku s pariacim sa nápojom pred neho, vedľa písacieho stroja. - ...teda, aby ste ma pochopili, nie náš, ale NÁŠ, ako môj a jeho. – snažila sa vysvetliť dvojzmyselnú výpoveď.

  - Nepochopil. Absolútne, vôbec, ale že vôbec nie...- kýval hlavou. – Budeš mi to musieť, zrejme, názorne ukázať. – pozrel na ňu zdola a oči mu hrali v pestrofarebných odtienkoch, napriek tomu, že boli hnedé, ako si konečne všimla. Mäkké hnedé. A hlas znel vážne...

domiceli