RUMBELLE - Reč trávy... 16. kapitola

Rumbelle

16. kapitola

  Reč trávy...

      Predsavzal si, že sa bude tváriť totálne nezaujato, keď sem napochoduje prezlečená. Typické novoročné predsavzatie. Keby si aspoň všetky gombíky poriadne pozapínala a z gatí nespravila bedrové. Jáj, prehodnotil, zrejme príde ľútostivá výhovorôčka, že je v tom  nevinne, nesedí číslo, farba, kvalita, tu to šimorí, tam pod tým svrbí, kĺže to, zlieza to, vykasáva sa. To...

  „Prvé tri a posledné dva zostanú zo zásady nezapnuté, pre efekt ležérnosti a spodok necháme voľne ovísať. Keďže nie je na telo, musíme zvýrazniť aspoň mierne vystupujúce bedrá so sotva postrehnuteľným obojstranným tieňom strácajúcim sa za naberaným pásom, aby sme sa cítili neodolateľne a zároveň s miernym nádychom nevinnosti. A pupok mám vskutku pôvabný.“ ohodnotila sa v malom puknutom kúpeľňovom zrkadle, preafektovane  citujúc zakázané stránky lifestylových plátkov.

  Hmmm. Nezabralo. 
  Hmmm. Zabralo.

  - S gumou by to šlo poriešiť…ak ovšem dovolíš… - namieril prst presne do epicentra ôsmeho svetadielu, nerozpakujúc sa použiť lascívne podmáznutý tón reči a potmehúdsky úsmev k tomu.

  Už sa ale nedala vyprovokovať jeho ďalšou bezbreho dvojzmyselnou slovnou hračkou. Už nemienila zareagovať trápnym otvorením úst a pohľadom spod chvosta matky práve na zem dopadnutej žirafy.

  - Spravím vám na ňom radšej uzol...ak ovšem dovolíte...- vrátila mu aj s úrokom, naťahujúc z pyžama gumu, aby uzlom na nej zabezpečila, že sa nižšie viac neskĺzne.

  Aby ho parom skáral, bude mať z toho len vlnkované brucho a stále nutkavý pocit na potrebu. Prežije! Prežuje! Veru, prežula by... Čokoľvek. Mohlo ho napadnúť, niečím ju ponúknuť, gavaliera! Ešte aj tie stratené, bezprízorné arašidy dakde emigrovali. Márne sondovala po záhyboch deky, keď si ju podkladala pod pazuchy a cez kolená a vôbec. Načo si nechávala tie gombíky odopnuté, keď sa tu teraz kuklí?!

  Pohodlne sa usalašila, len čo pracne poskúšala rôzne odtienky polôh, nakoniec v tureckom sede, presne oproti nemu, už nervóznemu, z jej  bohapustého zabíjania času, rozvalenému v kresle pred písacím stolom, s novým, nepoškvrneným hárkom papiera v stroji, rukami natiahnutými od seba, zapretými o rohy pracovnej dosky. Dobre. Kto z koho. Ideme na priamy pohľad.

  Nejdeme. Nebojí sa, nehanbí sa, neostýcha. Na dnes to zabalíme. Na dnes už je to zabalené. Potriasol hlavou, párkrát si oddrhol, ako pred prednáškou, hoci v aule sedela jediná súkromne zapísaná duša, ostražito čakajúca na jeho plán.

  - Môžeme začať napríklad tým...kto je to?! – pozrel bokom na stránku s jej úvodom, myknúc bradou.

  - Dobre, začnime teda od Adama... – pomrvila sa, ako študent, ktorému síce sadla otázka, aj keď s takto postavenou veľmi nerátal, respektíve počítal skôr s písomným testom, ktorého čiastočná intimita mu zaručí antistresový prístup. – On učil chémiu na našom gympli, keď som bola v maturitnom ročníku a vyfasoval nás ako náš nový triedny.  A odzačiatku bol dosť svojrázny, bez úcty k autoritám, bez rešpektu k poslaniu, dokonca aj bez morálky, keď si to situácia vyžadovala. A vyžadovala si to často...dosť často. Čím ďalej, ...- pretrela peru o peru. - ...tým častejšie...– rozhodila rukami spokojná so základnou charakteristikou.

  A zvládla ju bez zbytočného patetizovania.

  - Niečo sa vám nezdá?! – mykla hlavou dozadu, zaregistrujúc, že sa prestal hýbať a bez žmurkania prechádzal jej predošlé, vedľa stroja položené riadky, akoby ich čítal prvýkrát, obávajúc sa nejako inštinktívne  najhoršieho predpokladaného scenára.

   V tomto kontexte zaiste.

   Presne vedela, čo sa mu práve melie v hlave. „Na, tu máš, vyžer si to! Bože, aká som len hladná...“

  - Ale, ak sa vám nepozdáva jeho skutočné meno, pokojne si mu dajte akékoľvek, trebárs aj to svoje. Mne to neprekáža.  A ja ho budem používať, aby som sa nestratila v deji, viete?! –

  - A ja...som dúfal, že to bude...bola...že to...skrátka...nie je realita...- zašemotil chytajúc sa akejsi zrazu rozmočenej, labilnej slamky a konečne sa pozrel jej smerom.
"Nedaj sa vysmiať. Teda, si smiešny! Jasné, že si mal pripravený aj scenár "na realitu". Priznaj si, mal si len tento. A ktože nám to vyhral konkurz na hlavnú úlohu v ňom? Ktože? Kto? Pánboh mieni, režisér mení..."

  - No, ako vravíte. Už nie je! Sprostá študentka sa buchla do profáka, profák do nej, a keď schytali pár po papuli od jej otca, a užili si trocha zakázanej romantiky, bác, prišiel život a zrušil im koncesionárske poplatky. Koniec vysielania.  – doplnila tvrdo, so sileným úsmevom.

  Ako to len zrazu ide ľahko. A doteraz si myslela, že sa pocitu previnenia, zlyhania a celkovo toho negatívneho tlaku vlastného vnútra už nikdy v živote nezbaví. A ide to tak...tak...prirodzene.
    "...že toto nie je vôbec tvoj scenár?!" vyhodil darebák produkčný mozog papiere nad hlavu a nechal ich spomalene dopadať na tú jeho. ..."Nebodaj skúsime napadnúť demokraciu?!..."

  - Tak pŕŕŕ, srdiečko...chcel som s tebou simultánne písať nejaký sladkastý, za vlasy pritiahnutý...- sledoval, ako si nervózna z vlasov hore na hlave, vytvára drdol a pchá ich umne pod seba, aby sa jej nerozpadol, - ...príbeh do časopisu. Fiktívny. Niečo medzi romantikou a ešte väčšou romantikou. – hľadal slová, popravde sklamaný z jej priam trestného bohapustého ikonoborectva.

  Nevšímala si ho. Vadila sa práve s vlastným svedomím, mozgom i srdečným svalom, nevediac, ktorému dať zrazu za pravdu.

  Radšej vstal a zas zmizol v kuchyni. Otvoril mrazák, vytiahol srieňom obalenú placku pizze, automaticky z nej strhol igelit aj s polovicou vrchných ingrediencií. Všetko robil automaticky. Vytesňoval všetky myšlienky, akoby zrazu stratil nádej. Nádej na čo?!

  Z útrob izby započul klopot písacieho stroja. Povzdychol. Zvedavý síce, čo to tam grafomansky stvára, ale potreboval byť chvíľu sám a vstrebávať. 
  Vstrebával. 
  Strčil polotovar do rozhorúčenej trúby, nechal sa oviať horúcim vzduchom, lebo ľadovú sprchu už za sebou mal a prehadzujúc úbohú, za nič nemohúcu utierku nervózne z ruky do ruky, vážne premýšľal, či chce vedieť, ako to všetko bolo...

domiceli