Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

štvrtok 22. januára 2015

RUMBELLE - Reč trávy... 7. kapitola


Rumbelle
7. kapitola
  Reč trávy...


     Bezradne, so zubom zacvaknutým v spodnej pere, lustrovala po pásoch knihy, vzorne natlačené, prebalené do nechutného sivého priesvitného igelitu, s fixkou načmáranými identifikačnými údajmi na chrbte. A stále nič. Všimla si predsa dobre meno na obálke, ktorou mu Neal mával pod nosom, ako jedinou zbraňou, akú, premenenú následne na bubáky,  na jeho prístup k životu mal. Škoda, že si radšej nevšimla logo vydavateľstva. To by v internetovej on-line databáze možno našla skôr...
  - Môžem vám, konečne, nejako pomôcť, slečna? Vidím, že mi tu tápete a zrejme vám robí problém nájsť, čo ste si zaumienili...- naviezla sa do nej stará knihovníčka, akoby jej prítomnosť znemožňovala ihliciam dostatočne hlasno cinkať. V prázdnej knižnici. V pracovnom čase.
  Nemala najmenšiu chuť jej vešať na nos, s akým účelom je tu a čo hľadá, ale vidiac, že jej zhrbená figúrka zostala nepohnuto stáť a spoza spustených okuliarov ju doslova hypnotizovať, zhlboka sa nadýchla a vyšla radšej s pravdou von.
  - Rada by som si prečítala nejakú knižku od pána Golda. – a bolo to vonku.
  A ani to nebolelo.


   ...a to bolí, došľaka! – nariekal detinsky nad svojou dokaličenou rukou.
  Neal radšej neodpovedal, venoval sa riadeniu, ale vnútorný monológ sa mu v hlave odvíjal v úplne presných príkrych pomenovaniach s patrične hodnotiacim akcentom na každom vulgarizme, ohľadom  konania svojho zákonného zástupcu, ktorý mu teraz sedel na sedadle spolujazdca, držal sa za zápästie, z ktorého vykvitla nechutne sfarbená kytica popálených prstov v sivasto-ružovo-červenom odtieni, kde-tu s odlupujúcimi sa už  lupienkami kože.
  Nechutný pohľad.


  S nechuťou na ňu zazrela. Čoby zazrela, doslova si ju dehonestujúco premerala a to niekoľkokrát a s profesionálnym dešpektom sebavedomej zamestnankyne, ktorá sa vyzná v literatúre, zvlášť tej klasickej, odvrkla.
  - Máte na mysli...knižné vydanie diela nášho regionálneho autora poviedok pre deti a mládež? Ste na zlej adrese, zlatíčko.  – uškrnula sa sarkasticky. – „Goldovky“ sú o poschodie nižšie, v oddelení pre deti. A hľadať treba pod menom „Rumpelstiltskin“, jeho umeleckým pseudonymom...- pomykala sa do strán, akoby ju striasla zimnica.
  Zdalo sa jej to, alebo tá baba skoro vyprskla od smiechu? Má ju naposmech?!
  „Oddelenie pre deti?...po tom, čo čítala?...tu je z nich dvoch niekto mešuge...


   - Niekdy mi, prepáč, otec, pripadáš, ako mešuge! To len teba môže napadnúť holou rukou naprávať polená v ohni...navyše si myslím, že zas šlo o stopercentné flambovanie! Však?! – zatiahol mentorsky, akoby si vymenili generačné pozície.
  Nečakal odpoveď, poznal ju, bol si istý tou svojou, pribrzdil a začal cúvať, aby zaparkoval.
  - Nebol som naliaty a zachraňoval som svoju poslednú poviedku, ktorou som, kto to mohol tušiť, trafil do čierneho. Do červeného. Do toho skur...odporného ohňa!...- zabedákal, ale syn aj tak nemal s ním zľutovanie.
  Dosť, že ho oberá o čas, o benzín, na ktorý aj tak neprispeje, aj ...o čas!...to hlavne!


   - Nebudem vás oberať o čas. – vychrstla rýchlo a porúčala sa ešte rýchlejšie.
  Radšej zvolila bočné schodisko pred čakaním na výťah a vydýchla až pred dverami do príslušného oddelenia, kam ju práve odvelili.
  Zhrozila sa. Za stolom tam sedela naklonovaná kópia baby zhora. Stratila poslednú ilúziu o povolaní, ktoré sa jej kedysi zdalo to najfantastickejšie na celom svete.
  - Kolegyňa mi už volala, vraj si chcete niečo prečítať od pána Golda! – zopäla zbožne ruky žena, s hrmotom sa odsunula a zdalo sa, že sa modlí ku všetkým svätým a ešte dvom navyše, len za to, že je zrejme  niekto rovnako postihnutý, ako ona sama.
  ...ako sa po chvíli z jej siahodlhého monológu dozvedela...
   - Rada...by som...- zdvihla neveriacky kútik úst, netušiac, či si z nej aj táto nestrieľa a či ju nepošle do oddelenia leporel a trojstranových gumenných knižiek pre nedochôdčatá. Iste tu také majú, aj červený stolík s margarétkami aj plastový bazénik s farebnými loptičkami, kde sa stopercentne tajne nenápadne vycikal posledný budúci čitateľ v zácviku, kým jeho mamička zanietene dočítala druhotriedny lifestylový časák.
   - Viete, ale musím vás sklamať. Napriek mojim ustavičným urgenciám, knižnica odmieta vynakladať prostriedky na zakúpenie...podobnej literatúry. Mne teda nikdy nevyjde z úst to recenzentské označenie: úpadková grafománia. Tak, mrzí ma, ale  v našom depozite máme iba staršie vydanie prózy Dvanásty rubín, ale pokiaľ ste nečítali predchádzajúce diely, na ktoré tento nadväzuje, konkrétne Prebúdzanie máp, Zrkadlenie, Hviezdny šum, ktorý vyšiel aj pod názvom Šum hviezd a autor mal vtedy u nás v knižnici krst tejto knižky...čo ste to vlastne hľadali? Jáj. Nemáme od neho nič. Teda nemáme hlavne Temný závoj. To najlepšie, čo z jeho pera, bože ja sa tak červenám, prepáčte, vyšlo. Iba ten Dvanásty rubín. Ale ani to vám nemôžeme požičať. Mám ho totiž doma. Čítavam si ho. Pred spaním...Už som dobrovoľne zaplatila dve upomienky. – sklamane a následne zasnene dodala a zadívala sa na ňu priam zbožne. – Však je úžasný? – skúsila sa bonusovo na zákazníčku pousmiať.
  Prihlúplo pritakávala. Toto má byť knižnica a ona si pripadá ako v panoptiku prírodných katastrof. Kde je ten bazénik? Ani si neuvedomovala, ale cúvala.
  Ženská spoza pultu, s naklonenou hlavou ju vyprevádzala. Heš...heš...heš!
  Počkať! Nevzdá to!
  - Prepáčte, ale z vášho zanieteného prehovoru som pochopila, že ste šťastnou majiteľkou jeho knižiek. Je tak? – vrátila sa,  nahla nad šalabastre porozhadzované po stole a prižmúrila tajnostkársky oči.
  - Všetkých. Aj s podpisom. – zašepkala pyšne  knihovníčka, akoby vlastnila prinajlepšom alexandrijskú knižnicu v dvoch kópiách.
  - A požičiate mi ich? Súkromne? – naklonila sa ešte viac, skoro prepadla cez stohy dôsledne vyrovnaných vrátených kníh.
  - Nikdy! – zahrmelo oddelením a odstrelila ju imaginárna tlaková vlna.
  Tak znova, Belle. Znova. Máš svoj cieľ.
  - Ani  keď vám prezradím, že som spolužiačkou jeho syna? Dobrou priateľkou jeho syna? Veľmi dobrou priateľkou... Jeho syna. – začala zveličovať, pochopiac, že si to jedom zaťaté pery protivníčky žiadajú. - ...že mám, takpovediac, prístup do jeho súkromných priestorov...?- zadrela do živého.
  - Boli ste v jeho sídle? – vypleštila na ňu oči. - ...ale...tam...tam nikdy nikoho...ešte nevpustil! Každý tu vie, že je to samotár. Vlk samotár, mizantrop, neznáša ľudí...- habkala a o jeho zlých vlastnostiach hovorila tónom, akoby to boli superlatívy a v psychotestoch doslova na plný počet bodov.
  Tá baba má pravdu. Veď aj ona sa tam dostala len tak, že si mysleli, že o tom nevie. Ale predsa to teraz nevzdá. Sprisahanecky pomykala prstom, aby pritiahla na seba nielen pozornosť, ale aj ucho svojej obete. Potom zalovila v kabelke a vytiahla odtiaľ dokrkvaný, ale teraz vzorne, pedantne na tri časti preložený list papiera.
  - Toto tu, - pohladkala nežne prstami arch papiera. -  ...je úryvok z najnovšej prózy. Zatiaľ ju nevidel ani vydavateľ, ale to vám vravím...v živote som nič lepšie nečítala. – vážne prikývla a tajomne si pritlačila vzácny papier k hrudi. Koniec-koncov, veď ani tak veľmi neklamala.
  Baba zalapala po dychu. Presne to potrebovala.
  - Vy ...by... ste... mi.... ho darovali?! – prekvapila ju priamou otázkou.
  Cukla. To nie, to nie. Nevzdá sa ho.
  - Povedzme, že by som vám venovala...- poobzerala sa a zbadajúc kopírku, vedela presne. – Venujem vám oxeroxovanú túto stránku a sľub, že nabudúce prinesiem ďalšiu. Čo vy na to? Beriete? ...len za zapožičanie vašej vzácnej zbierky. – vypla sa hrdo, ako obhajca, čo práve vyhral súdny spor.
  So smiechom vybehla z knižnice s útlou knižôčkou s paprdeklovým, totálne zošúchaným obalom, ktorá, ako vysvitlo, trónila v kabelke knihovníčky, ako jej nedeliteľná súčasť, pritlačenou k hrudi.  Nevedela sa zdržať smiechu.


  - Nechápem, prečo sa rehoce jak kobola? Toto na ženských fakt brutálne neznášam, ťapy streštené.– otriasol sa Neal, vidiac na druhej strane ulice klátiacu sa Belle, utierajúcu si už slzy, čo jej vyprskli z divadelného predstavenia, ktoré práve bravúrne zrežírovala.
  Zamračil sa na syna a stiahol boľavú ruku hlbšie do lona.

domiceli




3 komentáre:

  1. toto sa mi maximálne páčilo :) to, budem sa opakovať, prelínanie sa mi páčilo oveľa viac ako minule ale aj tak sa mi najviac páčil ten nápad s tými "Goldovkami" a názvami fanfikov :))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Panoptikum... mešuge... chýba tam ešte trochen ;) ...inak mám pocit, že svoje "zlé" vlastnosti, ktoré si občas myslíš, že ťa robia tou výnimočnou si interpretovsla do Goldovej postavy a urobila ju 10x hlbšou, ako je tá seriálová :) páčilo sa mi, tuším si naozaj prečítam všetky ff... si ma navnadila... :) inak mám iba ten pocit, ale je tato kapitola silno citit ja neviem, kompenzaciou niecoho? Liecenim komplexov?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. no tak toto už hej :D toto bola zaujímavá a dobre napísaná kapitola :)

    OdpovedaťOdstrániť