RUMBELLE - Reč trávy... 3. kapitola

Rumbelle

3. kapitola

  Reč trávy...

     Ako môže niekto sedieť na lavičke vo vodorovnej polohe?!  Premerala si ho drzo dvakrát, dúfajúc, že jeho zatvorené oči ju z ničoho neobvinia. Natiahnutá, skôr vychudnutá, než štíhla postava, sa teraz zdala nepomerne vyššia.  V porovnaní so sebou sa jej všetci zdali vyšší. A nielen zdali.

  Temenom hlavy sa zapieral o medzeru v murive a špicami hnusných bagandží už odryl dobré dve piade, ako sa zrejme zosúval z lavičky do podložia neupraveného chodníka k domu, ktorý podobne, ako jeho majiteľ, trpel nedostatočnou starostlivosťou. Na okamih jej ho prišlo ľúto. Chodníka. Takáto nádherná, výnimočná  usadlosť a necháva ju bohapusto schátrať.

  - Aj tebe sa tu páči, však, drahá? ...len by som nabudúce ocenil, keby sem napochoduješ v teplákoch, aby synko z toho doučovania mal aj niečo iné, ako fľaky na spoďároch. – ozvalo sa, bez toho, aby sa čo i len pohol, len nozdrami,  jednou z nich  v stále pretrvávajúcom  tiku,  zachytával jej vôňu, keď vyplávala ako prvá z domu.

  Očervenela. Správne celú situáciu prekukol, napriek tomu, že ho počuli chrápať až hore, do podkrovia. Jej  plány a sľuby Emme, vskutku, vyhoreli skôr, ako vôbec vytiahla učebnicu a hoci sa snažila zachovať si pokoj, aj čistú hlavu, a predostrela mu v skratke polovicu gramatiky svojho krásneho rodného jazyka, v očiach Neala sa prestierali, zachádzajúc do tajomných úžin a hlbín úplne iné priority, ako jej francúzština.

  - Netrapoš tu! – fľochol na neho nevraživo mladý, za ktorým sa vliekol zvuk splachovača, zakopnúc o prah, naprával si privysoko zaťaté nohavice. – Nikto nie je na tvoje priblblé  žvásty vysadený. A ďalšie iste naprogramované výlevy, že peniaze pre mati ti prídu každú chvíľu si odpusti, na botník som ti vyložil upomienku od vydavateľa. Už druhú, ako som zaregistroval...Zase si nedodržal nejaké ich termíny. Ja sa aspoň snažím plniť si povinnosti. No, povedz, Belle, nebol to môj nápad, aby si mi vysvetlila to „plusové perpetuum mobile“ či jak sa tej francúzskej kravine hovorí?! – vyzval mračiacu sa mladú ženu uzatvárajúcu zaťatými perami ich zvláštny antikomunikačný trojuholník.

  - Le plus-que-parfait – pluskvamperfektum ! ...si mal na mysli?! – opravil ho podráždene,  takmer to zanôtiac, jeho zhrozený rodič a vystrelilo ho z lavičky.

  Zhlboka sa nadýchol a nahol sa k nej, ale pohľad sklopených očí jej padol skôr do jeho asymetrického výstrihu typu:  „gombík, čo nenašiel tú správnu dierku“, než tváre, čo ju v prvom momente zaskočilo a aj zamrzelo viac, ako jeho štipľavé slová.

  - Nehádžte perly sviniam, drahá... Amen. – pokýval hlavou namiesto pozdravu. - ...dej, ktorý skončil ešte pred dejom minulým...- odcitoval pateticky, ako Cyrano, odniekiaľ vyhrabanú poučku a odhodil svoju dlaň vdiaľ.

   Dvihlo mu kútik úst.

   - ...aké prorocké, vizionárske...blá-blá-blá... - prižmúril oči, cmukol, nadýchol sa, zaprel oboma rukami o lavičku, sťažka vstal a zaliezol, zabuchnúc za sebou dvere.

  Neal prekrútil očami a zaťapkal perami, napodobňujúc plané tliachanie.

  Ona však spozornela.

   - Ty sa takto bavíš  s vlastným otcom?! – spýtala sa vyčítavo, len čo zabuchla dvere na aute a potiahla neposlušnú sukňu tam, kam patrí, odkiaľ jej však zas ušla, len čo sa zvrtla k bezpečnostnému pásu.

   - Aj s vlastným, aj nevlastným. Aký požičaj, taký vráť!..a oni sa so mnou ako bavia?! – vyprskol, trhnúc svojim pásom, trepol po volante a nechápavo sa na ňu zamračil, čo sa vôbec stará.

  Aby neprilievala olej do ohňa, zmenila radšej tému i rétoriku.

  - A čo si myslel tým vydavateľom? Tvoj otec píše do novín, prípadne uverejňuje nejaké vedecké štúdie v odborných publikáciách alebo tak nejak? – zatlačila pás a automaticky prešla celou jeho dĺžkou až k ramenu.

   Ten pohyb, hlavne keď míňala nechtami prsia, čo sa do mäkkého podkladu na okamih zaborili, sa mu páčil. Mal nutkanie nenápadne jej pás rozopnúť... „no, jasné, už je ako otec!“

    Predstavil si matku, ako mimikou tváre presne, do detailov zobrazuje túto frázu. A otčima detto...V tých momentoch sa mu ON, aj so svojou bezďáckou vizážou a korešpondujúcim životným štýlom zdal najnormálnejší z celej rodiny. On mu do debilov nadal rovno. Bez okolkov. A málokedy sa mýlil.

-          Pýtala si sa niečo? – trhol ručnou brzdou a konečne naštartoval.

  Ďalší rozhovor už nezačínala. Spýta sa na to Emmy.

  Vôňa nevyprchala. Rozleptávala mu výstelku nozdier a vystreľovala mozgu jasné signály, že nech robí čo chce, môže si zaliezť rovno do podpalubia a zatlačiť za sebou poklop.

  Našiel ju zapretú o podobločnicu, s čelom opretým o chladné sklo a viečkami, podľa odrazu v okennej table skla, bezpečne  zatvorenými.

  Náhle posunula ľavú nohu dozadu, prenechajúc váhu tela jedinej, vyzula papuču a prstami po lýtku postupovala smerom hore, zastanúc asi v jeho strede. Chcela sa len poškrabkať. Prsty sa rozkmitali hore-dolu, zľava-doprava, ešte nekoordinovane kade-tade a stop! Noha, spokojná s liečbou svrbenia, pomaly zas  zliezla, našla po pamäti kožušinu a zostala na nej stáť, neunúvajúc sa, obuť sa.

  Potichu prikročil, zosunul sa dolu a dotkol sa jej opatrne presne toho istého miesta, ale simultánne na oboch lýtkach súčasne.

  - Nehýb sa... Neotváraj oči...si uväznená v paláci a si tu celkom sama. Len ty a jedno zviera. Kráska a zviera. Nekrič... Nikto ťa aj tak nebude počuť...

  Nevydržala, roztopašne sa zasmiala, ale poslúchla, prikývla a skúsila sa tváriť vážne, hoci šteklenie jeho nežných dotykov, rozprúdilo jej žiadostivosť hneď po prvých sekundách a dožadovalo sa reakcie.  Ovládnuť sa, ju bude stáť dosť síl.

  Trel jej hladkú kožu jemne, letmo, bruškami prstov, stále zväčšujúc okruhy, až k záhybom pod kolenami. Tam silnejšie vtlačil do oboch palce a ostatné prsty poslal na druhú stranu. Dlane, suché a horúce, sa mu pritisli o boky hladkých stehien a stúpali smerom hore, ťahané prstami, čo ako pavúky prekladali nohy vždy o milimetrík vyššie a vyššie a vyššie, kým nezmizli pod krajkou lemujúcou jej spodničku na krátkej sukni.

  Pocítila teplý dych na vnútornej strane stehna. Špička ostrého nosa bola chladná, aj povlak, čo zanechával jeho jazyk, chladil, keď sa pobil s prievanom z pootvoreného okna.

  Oprel sa lícom do záhybov sukne a chvíľu sa spomalene trel, kým sa zaboril úplne, hemlesiac sa ako malé šteňa vo vankúši, nechajúc prsty dobiedzať zvnútra o čipku jej spodného prádla, ale neprekročiac jeho hranice.

  - Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa...- zaťal zuby do jazdca na zipse sukne a poctivo čakal.

  Zaváhala, čo chce počuť...

  Zips začal drkotavo praskať a v tichu sa tento zvuk niesol výraznejšie, ako čokoľvek iné, čo vydáva decibely.

-          Uhádol som. Sú biele! –

  „Boli biele alebo svetloružové?“...

   Dvihol oči spod okuliarov a zahľadel sa na miesto pri krbe, kde popoludní lustroval a Nealom jeho novú „nevinne“ ohnutú spolužiačku.

  Zaprel sa o päsť a vážne sa zamyslel, vracajúc si onen okamih a pátral v pamäti po detailoch.

  Rozosmial sa.

  Jediné, čo ho napadlo, bolo: Neal bude vedieť...A prišlo mu smiešne, že by sa ho na to mal spýtať.

  Odsunul stoličku od písacieho stola, zahľadel sa na popísaný arch papierov, vyložil okuliare nad čelo a pohodlne sa rozvalil, založiac si ruky za hlavu.

-    „Nehádžte perly sviniam“...jasné!... svine...ružové boli! – zasmial sa sám sebe.

domiceli