RUMBELLE
Dvanásty
rubín
nadviazanie na
ff PREBÚDZANIE MÁP
11.
kapitola
Spolu...
Krok za krokom, ruka v ruke nasledovali Belle,
ktorá vskutku, ako námesačná, merala dlhé chodby zámku, aby zastala pred obrými
dverami a priložiac na klopadlo, vo výške očí, dlane, prešla cez ne, bez
toho, aby ich otvorila.
Maličká s obavou pozrela na kráľovnú, ale tá pokojne, úplne
vyrovnaná a bezprostredná kráčala ďalej a na tvári mala dokonca sotva
badateľný úsmev.
Trochu ju hnevalo, že jej nedovolila ukázať sa mame. Iste, keď sa už
prebudila, by ju spoznala a ...a stalo by sa čosi zázračné. Nejako jej
neverila, hoci desaťkrát zopakovala, že Belle ich nevníma, nevidí,
nepočuje.
Ide slepo za meluzínou, čo ju každú noc volá do tajnej jaskyne zámku, aby z nej Zima vycicala aj poslednú silu...
Ide slepo za meluzínou, čo ju každú noc volá do tajnej jaskyne zámku, aby z nej Zima vycicala aj poslednú silu...
Tiež zastali pred dverami.
- Pripravená, Peu? - spýtala sa po hlbokom nádychu.
Dievčatko prikývlo a pevnejšie stislo
vrecúško s drahokamami, držiac ho pod bradou, aby ho mala stále na očiach
i čo najbližšie pri srdci, akoby cítilo, že si odovzdávajú teplo navzájom
a udržiavajú sa tak obe pri živote.
- ...ak teraz prekročíme tieto dvere, už
nebude cesty späť...pre mňa celkom určite... – povedala kráľovná tichšie a Peu
sa len objavila kolmá vráska skrz čielko, ale aj tak veľmi tým slovám
nerozumela.
- Neboj sa, teta Quí. My vyhráme. Ja sa ani
Buba nebojím! – dvihla hrdo hlávku, ale jej hlas sa už trochu triasol. – ...a pamätám
si všetko, čo si mi vravela: ani sa nezľaknem, ani nezabudnem, ani...čo ešte
ani? – smrkla, lebo popravde mala jednu jedinú úlohu.
Povedať jedno, jediné slovo.
Čo sa jej spočiatku nezdalo také náročné, ale
keď jej to kráľovná miliónkrát opakovala stále dookola, začínala sa báť, akoby
šlo o tajné zaklínadlo, alebo čosi horšie.
Ešte raz si mlčky kývli hlavami, odobrili
rozhodnutie, potom natiahli ruky ku klopadlu a Snehová kráľovná posunula
dievčatko za seba, aby ho nebolo vidno.
Vstúpili.
Na konci dlhej miestnosti sa vzadu zdvihol
kúdol snehu. Jeho rozbesnené jazyky rozšľahali sa všetkými smermi a točiac
sa dookola, napĺňali miestnosť, spolu s hlasným smiechom.
- Vedela som! ...Tušila, že to nevydržíš!
...že si bola veľmi zlým výberom na túto úlohu...aj keď... ja z toho len a len
profitujem! Ja...ja jediná... budem triumfovať! – zhučala hustá hmla, až sa
odlupovali kusy ľadu zo stien a s rachotom dopadali trieštiac sa na
ľadovú drť, z ktorej akoby sa skladala veľká postava ženy.
Zima. Samotná vládkyňa zimy, zatiaľ takmer
nehmotná, ale jasné kontúry presne zobrazovali celú jej monštruóznosť a chlad,
ktorý z jej, nateraz prchavého, tela šiel, bol viac ako reálny.
Tesne pred ňou stála Belle, otočená k zrkadlu
s čriepkom v ruke a triasla sa.
- Teraz, Peu!...teraz je tvoj čas! – natiahla
kráľovná ruky dopredu, aby všetku svoju silu použila na zmrazenie protivníčky,
kým dievčatko vybehlo spoza jej sukne a utekalo smerom k matke s výkrikom
na perách:
- Mama!...-
Belle trhlo, otočila hlavu smerom k dievčatku,
ktoré sa k nej doslova predieralo, lebo hoci kráľovná sa snažila udržať
Vládkyňu mimo ich dosah, zima, ktorá tu vládla, sťažovala jej každý krok.
Iba to, že Belle natiahla k nej obe
paže, povzbudilo ju a hoci už od dojatia nemohla vyriecť ani slovko,
rovnako predpažila a pokúšala sa dotknúť sa čím skôr matky, povzbudzovaná
kráľovnou, ktorej prsty sa už triasli slabosťou a odlupovali sa z nich
úlomky ľadu.
Tam, kde končili prúdy jej sily, skrúcala sa
bezmocnosťou zvrhnutá Vládkyňa a jej jedovatý, ostrý hlas sa niesol ako
ozvena, odrážal od ľadových cencúľov, lámal ich svojou ostrosťou. Ale telo,
stvorené len pre obraz, zo snehových vločiek, bolo teraz bezbranné a nemalo
šancu vzdorovať, kým zrkadlo nebolo dokončené a nevrátilo jej podlú dušu.
Len vďaka nej by sa mohla opäť zmocniť svojho kráľovstva a opäť bezmedzne
vládnuť a týrať svety.
Ešte kúsok, ešte piaď, ešte, ešte...
Končeky prstov sa im konečne dotkli a akoby vrastali
jedna do druhej, zima okolo nich poľavovala a teplo, ktoré priniesla
maličká, ohrievalo Belle a dodávalo jej potrebnú silu.
- Rýchlo dievčatko, ponáhľajte sa...už to
dlho nevydržím...- ozvalo sa zozadu a dievčatku sa roztriasli prsty, ako
sa mordovala so šnúrkou, aby ju uvoľnila a vytiahla z nej drahokamy.
Zoborila rúčku dnu, nabrala do hrste a napriahnuc
sa, vyhodila ich dopredu, do rámu zrkadla.
Vládkyňa zavyla zhrozením, pozerajúc sa, ako
rubíny zostali prilepené v prázdnych miestach a začínali sa
rozťahovať, akoby boli tekuté a zapĺňať každú skulinku. Každú, až na
jednu...
Chýbal dvanásty rubín...
domiceli
Prepáč mi to, ale nemôžem si pomôcť. Zima mi silno pripomína Voldemorta z HP ;)
OdpovedaťOdstrániťTebe možno, ja som HP nikdy nečítala... :-)
Odstrániť