Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 1. kapitola ŠÁLKA ČAJU

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

1. kapitola

Šálka čaju

     Skúšala cinkať šálkou o podnos, lyžičkou o šálku, jednou porcelánovou nádherou o inú, ale jej úsilie vychádzalo navnivoč a čaj chladol, už len kde-tu vydýchnuc trochu pary, čo razom splynula s belobou interiéru.

  Nevzbudila jej pozornosť, ani záujem. Nepotešila ju, hoci sa musela premôcť, aby tú pálivú potvoru vôbec naservírovala, prekonať svoje fóbie z horúcich vecí a predmetov a nápojov...bŕ. Taká obeta a...nanič.

  Sedela s rukami v lone, s hlavou nahnutou k jednému plecu s pohľadom ponoreným do seba.

    - Chcela by si vedieť, čo porábajú, však? Čo sa tam deje...- vložila si ľadové dražé z podnosu do úst a s chuťou začala cmúľať.

  Belle trochu trhlo a posunula pohľad na svoju spoločníčku.

  - Je mi to ľúto, milá moja. – prehodila kráľovná cukrík do jedného líca, aby mohla vysvetľovať. - To len v rozprávkach, pamätám si jednu filmovú, kde zo mňa spravili akúsi zostarnutú, v handrách omotanú Perinbabku... - prihladila si svoje hodvábne, diamantami a perlami posiate šaty. - ...sa tá dívala do zrkadielok a videla dolu na svet. – mávla rukou posmešne kráľovná. – Nie že by ten Jakubisko, či ako tomu výmyselníkovi, čo to takto natočil hovorili, nebol kreatívny, ale skutočnosť je, žiaľ, prozaickejšia. Patrí mi len časť roka a o svete vo zvyšku období, nemám potuchy. – vytiahla z úst cukrík a hľadala, kam ho odhodí, spomenúc si na svoju štíhlu líniu.

  Belle smutne prikývla a snažila sa povzdychnúť tak, aby si to kráľovná nevšimla a nebrala to ako urážku svojej pohostinnosti.

  - Ale mohli by sme sa pozrieť na minulosť...- zdvihla prst a Belle akoby ožila, predstaviac si panoramatické premietanie najšťastnejších okamihov jej života s Rumplom, s Bae, s Peu...s maličkou  si nepamätala nič.

  Kráľovná nadôvažok pokračovala ľadovou slovnou sprchou, paradoxne s prihorúcim nádychom v závere...

  - Môžeš mi ty rozprávať, čo všetko si zažila na jar, v lete, v jeseni. A ja si to budem predstavovať. No, vyber nejaké veselé príbehy, lebo sa cítim akosi skleslo...alebo vieš čo?! Nie veselé! Vyber romantické. Zaľúbené...plné lásky. Daj, ako ste sa zoznámili, o prvom bozku, o prvom...milovaní. Sme predsa dospelé ženy...- doložila, vidiac, ako sa mladá žena pri jej ponuke zapýrila.

  - To je...to sa predsa...- skúšala sa vykrútiť Belle.

  - Nebuď labuť! – zamračila sa na ňu kráľovná, šmariac cukrík o zem, lebo sa jej už začínal lepiť na prsty. – Sestry Vesna a Lada mi rozprávali ...o smrteľníkoch laškujúcich v prírodných zátišiach. Pri jazierku, v poli medzi klasmi, pod stromom, pod kríkom...lenže, keď ja navalím všade metráky snehu, tak všetci zaleziete domov pod periny a ja hlúpa zanemrósim ešte aj okná námrazou a potom nikdy nič...romantické...zaľúbené... háklivé...- stíšila hlas a podivuhodne sa pousmiala. - ...nevidím! Len počujem. A znie to občas čudne...ti poviem...Ale keď začnú praskať ľady, už ani obraz, ani zvuk. Bieda... – doložila sklamaná a zamyslela sa, kde svoju polepenú ruku umyje a zbaví zvyšku cukríka. – Medový! Od sestry. S mentolom, aby bol chladivý. Je to hnus...- mrmlala a zlepovala a zas rozlepovala ukazovák s palcom.

   - Náhodou, chlieb s medom, najmä keď vám ho ráno pripraví niekto iný, je tá najlepšia pochúťka! – podala jej svoju vreckovku, nalejúc pred tým na ňu trochu vychladnutej vody, pripravenej pôvodne na čaj, vyprášila od zvyšných kvapiek a naznačila, aby si konečne očistila prsty.

  - Rumpel je taký galantný?! To ale tá noc pred raňajkami musela stáť potom za to...- nahla sa k nej kráľovná a sprisahanecky žmurkla.

  - To Bae...- opravila ju Belle.

  - Ty si spala s Bae?! - zhrozila sa kráľovná a sánka jej spadla.

  Konečne sa Belle rozvlnili ústa úsmevom.

   - Asi to budem musieť predsa len vyrozprávať všetko poporiadku, inak hrozí, že sa o našej rodine, rýchlosťou zimného víchru, začnú po svete šíriť klebety. – pritakala si sama sebe.

  - Tak, tak, tak! – zatlieskala všetečná kráľovná a pritiahla si ľadový stolček bližšie k Belle, aby ho zas po chvíli odtiahla, lebo z jej návštevy začalo sálať o čosi väčšie teplo, než bola schopná zniesť.

   Krútil lyžičkou v čaji a díval sa doň, márne hľadajúc posledné stopy medu, ktorým ho osladil. Akoby sa nebolo bývalo ani stalo. Všetko mu pripadalo bez chuti, bez vône, bez toho príjemného pôžitku, ktorý vždy z jedla a nápojov mával, hoci jej kuchárske umenie nezodpovedalo ani priemeru.

  Jediná maličká, ružovým jazykom prilepená o drevenú naberačku na med, kde si nakrútila riadnu porciu sa mu sladká zazdala. Ale len do tej chvíle, kým jej obria žltá kvapka neskončila na límci košielky, namiesto v ústach.

   - Peu! Prosím ťa, srdiečko...Nemôžeš jesť spôsobne?! Teta Emma zas vyskočí z kože, keď tú spúšť uvidí! – hrešil ju mierne, skúšajúc med odstrániť papierovou servítkou, ale tá len vsiakla a trhajúc sa na márne medom poznačené kúsky, narobila ešte viac neplechy na bielej látke.

  - Teta Emma nebude vyskakovať, nemá švihadlo, ako ja, ona sa len bude hnevať keď uvidí tú „púšť“ v tvojej izbe a kuchyni a kúpeľni...- začala vymenovávať strategické miesta stretov ich nešikovných rúk s poriadkom, kde ten vždy, už zo zásady, súboj prehral. Po pár dňoch aj kontumačne.

  Povzdychol a oprel sa, natiahnuc zvyšné telo pod stôl. Ani sa nepozastavoval nad premýšľaním, o čo všetko, neidentifikovateľné, najmä vlhké, lepkavé a mäkké jeho nohy len v ponožkách, narovnávajúc sa, zadreli.

  Peu mala pravdu. Domácnosť ťahala za kratší koniec a bol rád, že mu to všímavé dieťa dnes nevyčitovalo čas strávený hore na pôjde.

   - Bae, keď príde,  mi aspoň namaže chlebík s medíkom, ale ty ...- zaborila naberačku späť do otvoreného pohára aj s časťou dlane.

  S hrôzou ju pozoroval a doplnil si aj sám. Trochu viac metaforicky.

  - Ja sa len... namažem...- vzdychol, premýšľajúc, či ešte niečo nadnes, po včerajšom nočnom útoku na bar, ostalo.

  - Ja ťa  namažem, tatko! – zvýsklo dievčatko a skôr ako sa spamätal, vyliezla štvornožky na stôl a nalepila mu drevenú naberačku o začínajúce strnisko.

  Nemal sa uhnúť ústami.

domiceli