RUMBELLE - Reč trávy... 11. kapitola

Rumbelle

11. kapitola

  Reč trávy...

      Emma sa vo dverách snažila nahmatať pred ňou miznúce aspoň Nealovo rameno, ale oči, zalievajúce sa jej pridúšaným smiechom, deaktivovali akékoľvek schopnosti trafiť sa a bez podkýnania vyjsť z domu. Pregĺgajúc ďalšie úškrny, iba kývala veľavravne hlavou, akoby sa z toho dalo vydedukovať, že sa porúča, lúči a ešte pár sekúnd a bude mať od nich úplný pokoj.

  Neal si pobúchal po vreckách nohavíc, aj tam, kde vrecká nemal a spokojný s povinnou výbavou, lokalizujúc kľúče od auta, s očami prižmúrenými do tmy skúšal nájsť Bellinu siluetu. Keď sa zvrtol, vrazila do neho akurát blond tsunami, nepredpokladajúc tento zákerný spätne orientovaný manéver.

  - Hádam ju tu nenecháme?! – rozpažil do strán, ale márne, vlny jeho natiahnutých paží neboli dostatočne aktívne,  aby ju zachytili a naložili na zadné sedadlo.

  - Nevyšiluj. Podľa toho, jak vyštartovala z domu, ako ju poznám, bude kúsok vpredu čakať prilepená o najbližší peň, obhrýza si kožu okolo palca a preklína nás, kde sme tak dlho, – pokúsila sa mu trafiť našpúlenými perami líce, ale s nechuťou sa utrel už vopred. Vrchol mal dnes šťastne za sebou a predohra k ďalšiemu, ho v tejto tme a kose skôr iritovala, ako reštartovala.

  „Asi by sa im mala ozvať“, preblesklo jej hlavou vidiac, ako otvárajú a zas zatvárajú dvere na aute, o niečom sa, živo gestikulujúc, bavia, potom už negestikulujúc bavia a potom mala pocit, že zvnútra na prednom skle zachytila odtlačok Yettiho, teda spodok Emminej ponožky nejasnej konzistencie, farby i zápachu.

  Stiahla sa späť za roh domu, kde doteraz pritajená čušala a šúchala si zimu konštatujúce ramená.

  Kým jej došlo, že zvuk, čo práve začula, je nečakane rýchle štartovanie motora a vykukla zas, auta tam už nebolo. Len prudké svetlo v stále nezatvorených dverách potemnelo a zas sa pomaly rozsvecovalo.

  Dopadalo mu na dokrkvaný chrbát s vykasanou košeľou. Stál takmer nepohnute, len prsty na rukách sa mu hmýrili nervozitou. Pravú mal stále ofáčovanú, vo farbe o pár levelov horšej, ako Emmine týždňové ponožky.

  Hmmm...a čo takto...

   - Hľadáte v tej tme niečo konkrétne? – ozvalo sa mu za chrbtom a namiesto toho, aby sa otočil, prižmúril oči a vizualizoval si, čo by chcel vidieť.

  V prvom rade odstrániť tmu. Alebo nie. Nastaviť zadný mesačný reflektor, tlmené biele svetlo, trocha hmly, alebo dymu, alebo iné príbuzné prízemné efekty. Obliecť ju do priesvitného negližé, samozrejme, bez spodného prádla. Len tenké ramienka. Tenšie. Povyťahované všetky sponky z drdola a paže pekne od tela...ták...postaviť na špičky, viac na špičky, ešte trochu, vypnúť hruď...tej látky na spodničke trochu menej okolo hrudníka, ešte menej, aj tú spodnú vrstvu čipiek odstrániť. Skrátiť sukničku...stačí. No, dobre, ešte pár cenťákov od polovice stehna smerom hore. Bez čipky. Látku priesvitnejšiu, prosím... pootvoriť pery...

   Stisla pery do seba, nahla sa trochu bokom, ale on stále nemal za to, aby sa obzrel. 

  Nerušiť! Vizualizujem! 

  Nejaká tá mimika by ju vedela nasmerovať, ale s ryhami dokrkvanej košele sa ťažko komunikuje.

  - Ak som vás urazila svojou...nevhodnou odpoveďou, je mi to naozaj ľúto, pán Gold. – zahabkala vidiac v ňom stále zbožštenú predstavu spisovateľa, ktorého obdivuje.

   Až teraz sa mu pomaličky pohla hlava a pozrel sa jej smerom, trochu potmehúdsky, spoza pleca. Oči mu trochu iskrili, ale vejáriky vrások jasne dokazovali, že za plecom sa už usmieva. 

  - Odpúšťam vám...- 

  Alebo  dostane patrične prudkú odpoveď v rovnakých intenciách...

  Tak to teda nie! Je to prostoduché, preplácané, polepené, zaslintané...To zase ešte nie.  Slabé. 

  Tak inak...

  Nevedela našľapovať tichšie. Podložie okolo domu bolo plné popadaných konárikov a roztrúsených kamienkov bez ladu a skladu pomiešaných s výrastkami náletových drevín, ktorým sa tu očividne  páčilo, hoci jej lodičky voči tejto nekoordinovanej vlne nesúrodého prisťahovalectva dôrazne protestovali.

  Vnímal intenzívne tie zvuky...Šum zosilnieval, potom všetko v jednom okamihu stíchlo a dopredu šla ďalej len vôňa. Prichádzala zboku. Spoznal ju. Dôverne známa...

  - Zdá sa mi, že vám práve ušiel posledný spoj, srdiečko. – pozrel na zápästie, pozabudnúc, že hodinky zo zásady nenosí.

   Ten hlas. Ten jeho hlas. Ten jeho neodolateľný hlas znel tak tajomne...

  - V čakárni je útulne, možno sa mi podarí sprievodcu presvedčiť, aby ma tam prichýlil, dokonca, ak sa posnažím, aby mi prípadne uvaril trochu čaju, kým pôjde ...ten ďalší. – skúšala naladiť sa na jeho terminológiu.

  - Obávam sa, že v takýchto prípadoch, sa z tohto zapadákova linky vypravujú zásadne až ráno. – vypol sa,  založil ruky za chrbát, po očku sa však povýšenecky sebavedomo  pozeral vedľa seba na úbohú bezbrannú cestujúcu a pokračoval tajomne, – Kto tu raz stvrdne, tomu niet pomoci...- nahol sa k nej, dotýkajúc sa už ramenom.

  Prešla ňou triaška. Našťastie noc famózne kryla červeň líc.

  - V tom prípade, veľmi  rada „zapadnem“. Mám za sebou kurz reiky a ak by to nepomohlo, po pár presne mierených chvatoch istého bojového umenia pod názvom ká-má-sut-tra, by mal opuch predsa len ustúpiť...- zdvihla hlavu hore k nemu a snažila sa nežmurknúť, alebo inak nepokaziť svoju slovnú prevahu.

  Viac sa oči asi ani nedali vypúliť...

  "No, to určite! To by sa podobalo skôr na neho, ale ja by som ničoho podobného schopná nebola, To teda nikdy. Som predsa dáma..."

  Dívala sa stále na jeho chrbát a premeriavala si ho odhora-dolu, kujúc spoza rohu jeho domu ďalšie a ďalšie teórie možného "veľkého tresku". Jedna horšia od druhej. Druhá od tretej. Nie, tretiu zatrhla skôr, ako sa vôbec vylúpla zo škrupiny. 

  A čo takto?...

  Vyložila mu dlane nebadane na plecia a pokiaľ to šlo, plazila sa mlčky jeho hruďou nižšie a nižšie. Pri jej výške, to veľmi hlboko nešlo. Nemuselo. Prudko sa otočil...a skoro jej vyvalil pažu z ramenného kĺbu.

  Nepraktické.

  Alebo...

  ...nijaké „alebo“ sa už nekonalo. V tých pár sekundách toho aj tak navymýšľala už dosť! 

  V diaľke ešte stále bolo počuť zvuk odchádzajúceho auta. Jeho postava sa pohla, jej uši zachytili cinkanie pracky opaska...

  No, radšej to povedzme slovami básnikov...

    Priedomie, ku ktorému viedla neosvetlená príjazdová cesta sa zrejme inšpirované vlahou, chladivou nocou začínalo pomaly, spolu s majiteľom...vyprázdňovať.

  Pá, pá, ...milá romantika.

 (Tú kurzívu preč, to bola krutá realita)

domiceli