Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 4. kapitola OKNÁ...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

4. kapitola

Okná...

      Znepokojene sa dívala na mladú ženu zababušenú v kožušinách, schúlenú do klbka, stratenú v obrovskom kresle. Očividne sa chvela od zimy.

   - Kožušiny sú na figu borovú. Iba na parádu! Vždy som to tvrdila. – lamentovala a s rukami vbok hľadala riešenie.

  Ibaže pohľad doľava ani doprava jej nijaké neponúkal. Ľadový palác jej nijaké neponúkal. Tu by bodol krb, drevo, oheň alebo aspoň radiátory, gamatky, elektrické výhrevné telesá či iné monštuózne vynálezy, ktorými ju v poslednom čase obťažujú a prenasledujú smrteľníci.

   - To je v poriadku. Nerobte si so mnou starosti. – chlácholila ju Belle, ale slová skrz premrznuté svaly tváre ledva vyslovila.

   - To sa ti povie! Nebodaj mi tu zmrzneš, nachladneš z podchladenia...v každom prípade budeš mŕtva a ja potom, ak to zistí a dotasí sa sem, víťazoslávne, s tvojím srdcom...tiež! Ako k tomu svet príde nemať zrazu žiadne zimy?! To bude katastrofa...nijaké lavíny, snehové jazyky, voľne pohodené kopy snehu... – vyprskla nešťastne, uvedomujúc si váhu zodpovednosti za úlohu, ktorú si síce na svoje biele plecia vzala dobrovoľne, ale...

  - Mám predsa kožušiny...o chvíľu mi bude lepšie...a nemám...srdce, nič sa mi nemôže stať...- pomáhala s obhajobou, ale sama tušila, že takúto zimu, ktorá vládne v ľadovom kráľovstve, nemá šancu vydržať nijaký smrteľník.

  - Ach, jaj...čo ja nešťastná len budem robiť?! A toľko krásnych nových vzorov námrazy na okná a typov vločiek som si nachystala na nasledovnú zimnú sezónu...– zakryla si ústa dlaňou zmätená kráľovná.

  - Správne! Zatvorte konečne ústa a prestaňte mi tu lamentovať! Kto to má stále dookola tie vaše primitívne debiliny počúvať! – nahla sa kráska a po chrbte jej prešli zimomriavky z viet, čo v amoku vyslovila, hoci to pôvodne nechcela.

  Kde sa v nej také strohé slová vôbec vzali? Prečo tak prudko vyskočila proti žene, čo sa jej snaží pomôcť a ktorá teraz vyvaľuje na ňu oči, ako sprostá krava...

  Trhlo ňou. Zhrozila sa sama seba...

  Nadôvažok jej prestávala byť zas zima...

  Nemohol sa dočkať, kým dolu zídu Bae s Emmou. Až sa chvel, keď im kýval, aby sa nahli a pozorne sledovali dianie v knižke na kolenách maličkej, ktorá sa však práve prestávala usmievať.

  - Teta Sqí je zase smutná...- ukázala na okienko, kde obaja dospeláci aj tak nič podozrivé nevideli a nechápali, čo od nich títo dvaja vlastne chcú. Simultánne čítanie večernej rozprávočky?!

  Bae sa nahol, aby videl na prebal inkriminovanej knižky, čo ich má zaujímať a spoznajúc rozprávkovú klasiku, zhovievavo pozrel na Emmu, ktorá sa len ťažko ovládala a snažil sa ju poloúsmevom presvedčiť, nech nekazí maličkej radosť.

  - Teta Sqí bude zrejme Snehová kráľovná, - vysvetľoval Gold a opatrne nadvihol knihu k očiam Bae, aby sa tiež pozrel dnu cez miniatúrne okienko paláca.

  - Ahá, je to ten  typ leporelovej knihy? V obrázkoch sú zatajené iné obrázky, stačí nadvihnúť nejaký kúsok z pôvodnej ilustrácie...- prekrúcala očami Emma, matne si spomínajúc na knižky v pestúnskych rodinách, ktorými sa jej občas snažili urobiť radosť.

  - Nie celkom...- zašepkal Bae s okom pritlačeným do sotva väčšieho okienka, ako bola jeho dúhovka.

  - Niečo nové? Modernejšie? Vyzerá to ako poriadne stará knižka, brala som z knižnice  len také...kde by sa v nej zobralo kaleidoskopické zobrazenie, prípadne nejaký miničlánok so zabudovanou digitálnou technológiu?! – mrmlala si ako správny policajt a hľadala logické argumenty, čo však skončili len tým, že vytrhla Bae knižku z ruky a prilepila o vlastné oko.

  - Ty brďo! Tá snehová kalamita má šaty s holým chrbtom a  s rozparkom až po...a nemá tuším ani spodné prádlo pod nimi...ona sa fakt hýbe. To je milé... – bavila sa a tentokrát zas muži, aj s dievčatkom prevracali oči, malá si dokonca pleskla po čielku, ako to videla u dospelákov, čo nevedia, ako zrejme inak naznačiť, že ktosi robí sprostosti.

  Gold jej rúčku opatrne stiahol a skryl do svojej a pokyvkaním hlavy ukázal, že sa takéto gesto pred návštevou nepatrí.

  Peu vážne prikývla. Stále nechápala, prečo teta Emma nechápe, že oni sú z iného sveta. Rozprávkového. Aj Henry to pochopil, keď bol minule u nich a to je obyčajný smrteľník, tak ako ona. Len ona...opäť jej rúčka vystrelila a prilepila sa o čelo, nič.

  Bae si zas priložil ukazovák na pery a otočil sa k priateľke.

  - Emma, odprevadím ťa domov. Henry sa už bude obávať, kde si sa tak dlho zdržala. – vyťahoval jej knižku spred tváre, skoro jej o ňu oškrel nos.

    Gold pritakal. S Emmou asi v tomto prípade rátať nemôžu. Stále žila v tom, že Belle zrejme z nemocnice uniesol ten muž spred jaskyne a drží ju niekde v zajatí...Vyštartovať na ňu práve objaveným portálom do kráľovstva Snehovej kráľovnej by zrejme svojím realisticky nastaveným mozgom nevstrebala.

  - Budeme volať Henryho. Ešte nie je veľký. On mi pomôže ohriať mamičku... – načiahlo sa dievčatko za mobilom a strčilo ho otcovi do ruky.

  Nechápal celkom jej slovám, ale to, že ONA objavila cestu k Belle, stačilo, aby jej odteraz vo všetkom dôveroval, hoci mu tento dôležito sa tváriaci spolubojovník siaha sotva do polovice stehna.

domiceli