Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 3. kapitola ĽADOVÝ KVET...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

3. kapitola

Ladový kvet...

      Výhľad bol biely. Vlastne, keď trochu prižmúrila oči,  nie celkom biely. Až teraz si uvedomila, koľko nepatrných odtienkov taká beloba môže mať. Odmietala si pripustiť, že sú to len tiene predmetov a prírodných útvarov, niekde ožiarené neviditeľným slnkom, ktoré tejto krajine dodávalo svetlo, ale nie teplo, inde ponorené do temnoty zákutia, kde lúče nedopadli. Skúsila odhadnúť farby, ale neprišla na názov žiadnej z nich. Len na zaškatuľkovanie, že sú beztak všetky studené.

  Povzdychla. Mať tu tak encyklopédiu veľkých maliarskych majstrov, alebo knižku, kde sa pojednáva o výrobe farieb z prírodných i umelých materiálov...

  Mať tu tak akúkoľvek knižku.

   - Niečo ti chýba, drahá? – objavila sa vedľa nej snehová kráľovná, natočiac ruky s niekoľkými vrstvami nových náramkov do svetla, ktoré sa v otvorenom okne najvyššej veže paláca zdalo intenzívnejšie, ako v jeho komnate. – Som trochu tvorila, pozri, a skúšala zalievať prírodniny do ľadu. Vo vašom svete, teda v tom tam svete, je to teraz vraj veľmi moderná technika skrášľovania obydlí. Žiaľ, ľudia sa nemôžu pokochať aj šperkami, tak, ako ja. Na ich priteplom tele sa stráca všetka krása...- zadívala sa s uspokojením na svoje biele paže vyzdobené naozaj filigránskymi ľadovými kúskami.

 Pousmiala sa. O chvíľu si vypočuje poučenie o tom, aké má šťastie, že tu môže byť, že jej vďaka tomu, že je bez srdca nemôže byť zima a netrápia ju ani  iné prízemnosti obyčajnej ľudskej schránky, čo trápia bežných smrteľníkov...Dokonca zas iste dostane ponuku, zostať tu naveky. A zas ju odmietne, aj keď niekoľkomesačná, každoročná dovolenka v krajinách mierneho pásma, kam donesú sneh a môžu teda zotrvať, bola trochu lákavá. Vždy túžila cestovať. Spoznávať...

  Kráľovná si stiahla jeden z masívnych náramkov a založila ho Kráske.

  - Bola by si moja dvorná dáma...keby si chcela... – žmurkla na ňu a s úľubou sa zadívala, ako jej šperk náramne pristane.

  Dívala sa na svoje zápästie, ale nevidela ľad, len presvitajúce kúsky lupienkov akéhosi kvetu. Kedysi asi červeného, dnes zošúvereného v ľade s oveľa tmavším nádychom.

   - To je ruža. Spálila som ich všetky prvým mrazom lonského roku...vo vašej záhrade. V jeho záhrade. Táto sa mi nejako zachytila na vlečke, alebo čo...Však v tom ľade vyzerá ako živá?! – podložila jej dlaň svojou a natrčila šperk do svetla von oknom.

    Zaligotal sa, roztrblietal, ľad akoby zjasnel a odhalil ružu v celej jej niekdajšej kráse. Akoby opäť bola svieža, s mäkkými okvetnými lupeňmi, na ktorých sa zachytila ranná rosa a ktoré pod ňou vyzerali ako zamatové. Zasvietila v tej monotónnej belobe ako červený bod, ako svetlo, ktoré dokáže pohnúť aj ľadom...

    - Čo si to urobila?! – zašepkala zhrozená kráľovná, vidiac, ako sa okolo ruže stápa ľadová vrstva a steká kráske po paži, odhaľujúc ružu. – To nie je dobré... To je zlé...! – zúfalo sa zadívala na dievčinu, ktorej začínali zmodrávať pery a triaška, čo ňou prešla, bola aj voľným okom viditeľná. – Prebúdzaš sa...! – zalomila rukami a v zmätku zmizla, aby sa tu zas objavila s obrovským kožuchom z bielej polárnej líšky, ktorý sama mala iba na ozdobu saní, aby smrteľníci závideli, lebo jej v ňom bolo príšerne teplo.

  Kráska však to teplo teraz potrebovala...

   Poslušne, dokonca celkom spôsobne, sedela na kraji kresla s obrovskou knižkou v lone a čakala, kým konečne zloží okuliare a príde za ňou a bude jej čítať. Zatiaľ len rozprával veci, ktorým vôbec  nerozumela a nemali podľa nej hlavu ani pätu.

   - Toto tu je úplne skreslená informácia, absolútne indiferentná vzhľadom na našu stratégiu. – vyhodil zas ruky nad stránky zažltnutej knižky, nad ktorou sa celé hodiny skláňal.

  "Veď ja dobre viem, že si si vybral mrchavú knižku. V tej mojej sú krajšie „skreslené“ obrázky", pohladkala knihu na kolenách po vonkajšej ilustrácii.

  Zaregistroval, ako kriví ústočká, konečne zložil okuliare na špičku nosa a pozrel sa na dcérku ponad ne.

  - Našla si niečo, srdiečko? – spýtal sa vážne a odsunul storočnú encyklopédiu ďalej na pracovný stôl, aby jej dal najavo, že má miesto pre jej výber beletrie.

  Očká jej zaiskrili radosťou, zošuchla sa z kresla a vyštverala jemu na kolená, mordujúc sa bez použitia rúk, lebo v nich zvierala svoj pozorne vytiahnutý poklad z Emminej ponuky.

  - Hmmm, pán Hans Christian Andersen, - posunul okuliare zas na nos a uznanlivo prikývol.

   Pyšne odkývala súhlas. Pomrvila sa mu v lone, aby si našla pohodlné miestečko a s bázňou, akú si knižky vskutku zaslúžia, obrátila pár listov.

  Pred nimi sa vztýčil obrovský biely palác ponorený medzi ľadovými vrchmi, obklopený horami snehu. Jeho vysoké veže boli priesvitné a splývali so štítmi, že jeden nevedel, čo je živel ľad a čo už umná práca mágie Snehovej kráľovnej.

  Dievčatko ďoblo na jedno z vysokých, umne nakreslených okien, pokrytých po sklách ľadovými kvetmi.

  - Tu Peu bývala. Moja izbička. – naklonila sa, čo najnižšie, takmer sa nosom dotkla papiera, akoby chcela vidieť za miniatúrne, šikovným ilustrátorom realisticky namaľované sklo.

  Dýchla a...

  Ľadové kvety na ňom, sa vskutku roztopili.

domiceli