Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 2. kapitola NA KOLENÁCH

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

2. kapitola

Na kolenách...

     Synestézia vnemov ťahala ju nenápadne, ale účinne do reality. Vôňa jedla zaklopkala jej  na nos, jeho prsty zas už hodnú chvíľu nenápadne hľadali popamäti dvere v lese jej  hustých vlasov a bude otázne, či zas nájdu tie pre pery obľúbené zadné, za uchom, čo už pozorne registrovalo pukotanie ohníka v krbe, prípadne sa pokúsia na blint, drzo preraziť niekde nové. Iba očiam nedovolila rozkresliť siluety jednoduchého nábytku izbice a vyfarbiť ich mäkkými odtieňmi prírodnej hnedej, ale aby neochudobnila chuť, pomaly sa natočila k nemu a pootvorila pery, tušiac, čo bude nasledovať...

  Hľadanie dvier vo vlasoch naozaj ustalo...Cesta k nej mala zrazu pre neho jasnú, vláčnu, v nepatrnom vánku túžby sa chvejúcu navigačnú smerovku.

  Kráčal k nej opatrne, špičkou nosa okľukou po celej sánke, okolo brady a prehupnúc jamku v líci, čo sa mu znenazdajky, ako nemá pozvánka, postavila do cesty, už nezaváhal, zatajený z oboch strán v prameňoch vlastných polodlhých, zvlnených vlasov zaútočil na dvere, aby sa skulinka nezatvorila mu pred oným drzým, ostrým, čas naťahujúcim nosom predčasne.

   Zachytil medzi úzke pery spodné krídlo dvier a jemne sa o ne najskôr zaprúc, postupne ich vypúšťajúc, zväčšil si trochu priezor. A následne obdobne vrchné krídlo, aby chvíľu zvrchu potmehúdsky sledoval, kedy sa prekvapené, že nikto nevstupuje,  začnú opäť samé zatvárať, aby im pomohol rýchlo a rázne...

  ...keď nejde hosť k dverám, idú dvere k hosťovi...

  Povzbudená nocou, ovila mu ruky okolo krku a pritiahla sa sama k nemu, zajmúc si jeho drzé, hru stále navodzujúce pery sama, nerešpektujúc jeho slobodu a vlastné prešpekulované plány.

  Nechal sa vtiahnuť do jej túžby, trochu prekvapený, ale pyšný sám na seba, že už pracne nedobýja, nemusí...ich symbióza je jasná, priehľadná a všetko pohlcujúca, ako teplo tiel, konkurujúce tomu z ohňa, čo zavčas rána založil Bae. Pre nich...

  Hoci jej zmysly trochu zaprotestovali, proti takémuto zaháňaniu hladu a smädu, tým, že zintenzívnili prvotné podnety, jej túžba zostať ešte v náručí tohto tajomného muža bola silnejšia než vôňa mlieka s medom či hladom stiahnutý žalúdok a chlad, čo jej drzo oblizol z tepla prikrývky vytiahnuté paže.

  Nerozpakoval sa ponoriť pod prikrývku ruku a za zhyb pod kolenom vytiahnuť jej hladkú nohu popri svojich bedrách a páse, až takmer jabĺčko vykuklo nad perinu...

  Nečakala druhú ruku, so simultánnym plánom, pritiahla sa pevne, aby cestou cítila každú piaď jeho horúceho tela, po ktorej sa trela smerom spod prikrývky a zaborila si kolená z oboch strán jemu pod rebrá.

  Nádychom sa nadvihol, zaprúc o dlane ďaleko od seba aj jej tela, tlačený jej jednoznačným prianím zvoliť si cieľ...

  Počkal si, kým konečne pootvorí viečka, aby ho pozdravila aj zasneným pohľadom a pokochajúc sa ešte chvíľu dokonalými proporciami jej tváre, cítiac, ako sa medzitým pomaly, nenápadne roztvára bariéra jej kolien, trasú sa aj nestabilné piliere jeho napnutých ramien, ako sa jeho telo vlastnou tiažou ponára medzi ich padajúce hradby a priliepa o to jej, ako sa zas nad ním zatvára hladina ich spoločnej túžby a jej oblá päta rozčeruje mu po stavcoch až dolu k stehnám a späť vlny, prebúdzajúce aj zvyšok tela v predtuche nezastaviteľnej, v spleti premiešavajúcich sa prameňov vlasov, počínajúcej  búrky.

   Byť si tak blízko, ako to len ide...

   - Nespi! - ďobla do nej kráľovná prstom, vidiac, ako sa jej viečka pomaly, ale iste zatvárajú a kútiky pier zas dvíhajú do úsmevu.

  Prazvláštneho úsmevu.

  Strhla sa, rozmažúc si v tom momente pokračovanie zhmotneného sna.

   - Začala si, ako si zo spánku  počula, že ktosi rozkladá riad po stole a chystá raňajky, ale on bol v posteli za tebou...- tam pokračuj...- vyprosovala si ďalší diel rozprávania, ktoré zatiaľ akosi nejako viazlo.

   -  Prelialo sa...- pousmiala sa a tajomne žmurkla Belle.

  - Prestaň, neznášam tieto odporné metafory...z ktorých sa potom aj tak vykľuje obyčajné vyprsknuté mlieko zo šálky. Preto milujem ľad! Ten sa neprelieva...- pomykala pyšne hlavou, že vládne takému živlu, netušiac, o čo vlastne prichádza.

  Belle zas nemala v úmysle zverovať sa jej s intímnymi spomienkami a dúfala, že jej náznaky pochopí. Ako ale, keď to bola ľadová kráľovná. Prišlo jej chudinky tak trochu ľúto. Ťažký údel...

   Teraz už nevidela svoj vlastný osud tak temný...Ona predsa len zažila lásku. V každej jej podobe a viera, že táto časť jej života je len dočasná a všetko bude mať zas dobrý koniec sa  zrazu zjavila v ružovejších farbách.

  Bol to však len srieňou obalený kúsok akejsi sladkosti, ktorú jej pred nos strkala ako úplatok kráľovná, zvedavejšia, ako na začiatku...čo sa to tam  prelialo.

   - Peu, tá šálka má len istý objem, srdiečko a nemôžeš do nej naraz natrepať všetko, čo máš rada. – odpil si z kávy, odsunul stoličku, aby si prisadol a pozorne sa díval, ako sa dievčatko, kľačiace na kolenách na tej svojej, aby bolo nad vecou a nad miestom zásahu, snaží opatrne vsýpať granko do po vrch naliatej šálky s mliekom a kriví pri tom ústa.

 Predstavil si o chvíľu tú tsunami, čo prevalí hrádze a zaleje zvonka namaľovaný kožúšok chudáka nič netušiaceho, na štylizovanom porcelánovom vankúši rozvaleného Garfielda.

  Dve kolmé vrásky nad nosom a prižmúrené oči boli mu zrkadlom seba samého, keď sa priveľmi sústreďoval na svoje pokroky v mágii. V poslednom čase márne. Strácala sa a slabla deň za dňom, spolu s nádejou, aj keď si to nechcel nijako pripustiť.

   -  Trochu z nej odpi a potom to už pôjde. – skúšal byť užitočný radou, ale vidiac, ako si najprv strčila do úst plnú lyžicu sladkého kakaa a potom sa pokúsila zodvihnúť šálku, aby...

  Utieral jej ruky od mlieka, aj kútiky úst, z ktorých vychádzalo slinami premleté granko a videl JU, sediacu mu ráno na kolenách, stratenú v jeho priveľkej košeli s nosom od bielej mliečnej peny, ako sa so smiechom naoko bráni, aby jej ju jazykom oblizol.

   - Tatko je dobrý, keď sa smeje. – pristála mu na líci drobná, mliekom voňajúca rúčka a on len privrel oči, aby z nich náhodou nevykĺzli slané kvapky, čo by pokazili zrejme maličkej radosť, že sa na ňu nehnevá.

  - Bae sa vrátil! – zošmykla sa mu z kolien a bežala k dverám, kde počula štrngotať kľúče.

  Úsmev mu nezmizol z úst, počujúc pomerne neartikulované zvuky, ktorými sa tí dvaja na chodbičke  zvítavali a dorozumievali.

  Do kuchyne vplávala v jeho náručí, víťazne stískajúc v ruke ožužlaný kornútok so zvyškom zmrzliny.

   -  Ešte neraňajkovala. – napomenul syna otec.

   - Podľa stavu kuchyne, by som skonštatovala, že hej! – buchla dve plné tašky na kraj stola Emma, snažiac sa neutopiť ich spodky v mapách mlieka s ostrovmi rozsypaného granka a sťahovala si z krku pritesno uviazanú šatku. – To je všetko, čo sme v miestnej knižnici našli. – ukázala na „nákup“ starých zaprášených kníh, týčiacich sa z každej igelitky.

  - Neviem, čo očakávaš nájsť v tej starine, - pokúšal sa Bae zo žartu opäť sa zmocniť svojej zmrzliny, čo sa mu so smiechom snažila ujsť z náručia.

  - Tatko bude čítať rozprávky Peu! – takmer zoskočila a zbožne sa zdola zadívala na kopu knižiek, črtajúcich sa v šušťavých taškách.

  - Mala som radšej priniesť nejaké tie kuchárske...- s nevôľou sa dívala na torzo konzervy v drese Emma a s odporom, držiac ju obozretne len v dlhých nechtoch ukazováka a palca, jej určila nové stanovište v sektore: smetný kôš.

  Bae sa na neho, nervózne zvierajúceho svoju šálku trasúcej sa vychladnunej kávy, s pohľadom utopeným v nej, díval a poznal odpoveď na otázku, ktorú už radšej ani nevyslovil.

  Zase nič...nijaký pokrok.

domiceli