Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 8. kapitola PÍSANÉ DO SNEHU...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

8. kapitola

Písané do snehu...

     Našla ju schúlenú v kresle. Na líci sa jej leskli ešte neutreté slzy, ale viečka mala zatiahnuté a rovnomerne dýchala, zachumlaná v kožušinách, čo jej sem deň predtým nadovlákala.

  Opatrne jej zotrela poslednú  slanú kvapku a smutne sa na ňu pousmiala, vraviac si polohlasom len sama pre seba.

   -  Smútok nie je dobré zalievať slzami. Lebo všetko, čo sa zalieva, rastie...- povzdychla a fúkla do kvapky, z ktorej sa razom stal malý ostrý drahokam.

  Na ten sa zamračila a odhodlaná vyhodiť ho nemilosrdne von oknom do hlbokého snehu, kde navždy zmizne, otočila sa a vykročila k vysokému štíhlemu obloku. Prekvapená však stuhla skôr, ako trhla okenicami.

  - Belle, vstávaj! Im sa to podarilo...našli cestu k nám...si zachránená...Belle! – tešila sa zo svojho objavu, ale žena v kresle sa nehýbala.

   Pleskla si rukou o čelo.

  - Ó, ja hlupaňa. Naivná...nepozorná, nedôsledná...- sypala si ľadový popol na hlavu snehová kráľovná. -  Spí...a bude zas až do noci, kedy námesačná nenapochoduje do tajnej miestnosti, aby...to je hrozné, to je hrozné...čo ja, úbohá, len budem robiť?! – zazúfala si, pochopiac, že proti kliatbe, do ktorej sa Belle zas nechtiac dostala, ona sama jej bezmocná.

  - Je treba im odpovedať, aby vedeli...že my vieme.- oznámila Belle, hoci tušila, že ju nemôže počuť a zamyslela sa, ktoré okno paláca je práve voľné, nepočmárané jej krehkou srieňovou poéziou a pre druhú stranu bude jasne čitateľné, aby pochopili, že ich správu dostala a...a nevie ešte... vôbec netuší, čo ďalej.

   Dievčatko s obrovskou knihou na kolenách sa mračilo. Nikde nič. Len kopa nezrozumiteľných, navyše starých obrázkov, ktoré dôverne poznala a ktorým aj tak nerozumela a už ju otravovalo, ako do nej neustále šťúrali, aby im vravela, čo vidí.

  - Chorá zima...snehové jazyky...ľadová pieseň pre sedem cencúľov a dve kopy snehu...- rozprávala trhane, čo dokázala dešifrovať na jednotlivých oknách paláca, ale zmysel to nedávalo ani jej, ani zvyšku tímu. – Teta Quí pokreslila všetky okienka hlúposťami. Vždy to robila. Ale aha, toto som nakreslila ešte ja! – hrdo ukázala na jedno z miniatúrnych okienok a vycerila zúbky na sklamaných spolubojovníkov.

  - Srdiečko, prosím. Skús sa pozrieť ešte raz, či nenájdeš niečo, čo...je tam nové, niečo o mamičke. Prosím. – čupol si k nej unavený Gold, celý premrznutý, čo každú chvíľu otváral a zatváral mrazák, kam najskôr vložili knižku a kontroloval, či ju dostatočne pokryla vrstva ľadu a potom s údivom pozoroval, ako dievčatko pohybuje prstami nad obrázkom a naozaj bolo vidno, že sa jeho štruktúra mení.

  - A čo si jej vlastne napísala, Peu? – otočil sa od okna Henry, ktorý sa pokúšal kresliť na zadýchané okno, ale hrubé linky boli vskutku nepôvabné a navyše aj rýchlo mizli.

  Peu sa usmiala, natrčila otcovi knižku, ktorej stránka už bola celá rozmočená od topiaceho sa ľadu z mrazáku, aby ju od nej odbremenil  a podišla k chlapcovi. Spoločne nafúkali zas na okno a ona, zaboriac prštek do miniatúrnych bodiek dychu, namaľovala na skle neforemný obrázok.

    - Iba srdce? – sklamane vytrčil spodnú peru Henry a obzrel sa na mužov v pozadí, čo oni na to.

  Oni nič, iba Peu ho nazlostená šťuchla do brucha.

  - Ty nepoznáš tetu Quí. Teta Quí nikdy nevedela nakresliť srdiečko. Ona iba samé somariny a krútence a čmarigance a nič pekné...To iba ja! – pochválila sa pyšne a urazene prekrížila ruky  skoro pod bradou.

  Pochopil. Jasnejší a jednoznačnejší odkaz Belle ani poslať nemohli...

  Gold sa pohol k nej. Nadvihol ju rýchlo v náručí, roztočil sa s ňou a ústa sa mu konečne, po toľkých hodinách neistoty, rozosmiali šťastím a  nájdenou nádejou, ktorá síce práve mizla zo skla, ale iste nie z ich sŕdc.

 

-          To ti to trvalo! – privítal ju ženský hlas, ale vidno ju tentokrát nebolo.

   Ani ju nehľadala. Pokorne prešla k hromade črepov v strede miestnosti a ponorila do nich prsty. Vytiahla jeden, vrátila do kopy, potom iný, až po niekoľkom pokuse spomalene vstala a priložila úlomok k iným v ráme. Ten, ako magnet priľnul k ostatným a zacelil sa.

  Trochu naklonila hlavu a bez akejkoľvek mimiky tváre sa zohla späť ku kope.

  - Ak dúfaš, že tvojich blízkych táto tvoja pomalosť zachráni, tak si na veľkom omyle. Už včera si zistila, že ak neuposlúchneš, môžeš zomrieť. Môžem ťa nechať pokojne zamrznúť aj hneď teraz, ak sa mi zachce... – jedovato zašepkala, až sa zo stropu odlúpilo pár cencúľov, ledva sa im stihla Belle uhnúť a dopadajúc na tvrdú, premrznutú podlahu, štiepali sa na tisíce drobných ľadových úlomkov, rozfrkujúc ich dookola, navždy ničiac niekdajšiu pomerne krásnu výzdobu.

  - Nemôžeš... – ozvala sa vzdorovito, ale pokojne  Belle, cítiac, ako jej telo krehne a oziabajú ju prsty, uši i nos ako dôsledok toho, že nie je dostatočne rýchla, lebo jedine to, že skladá, ju tu drží pri vedomí. I pri živote.

  Miestnosťou sa prehnala malá snehová búrka a povedľa kopy sa zhmotnila postava v podobe bielej ženy.

 - Ako si to myslela?! Zabúdaš, že tu som paňou ja?! Iba ja... Iba ja tu rozkazujem a rozhodujem o všetkom!...ty si len moja otrokyňa! Nemáš dostatok pevnej vôle, aby si sa mi vzoprela. Nemôžeš ani prestať skladať, ak chceš prežiť...nemôžeš nič! Iba ja...iba ja môžem! – vrieskala a steny sa otriasali a spúšťali sa z nich kolmo na zem malé sypké lavíny, vytvárajúc obrie kopce popri múroch.

  - Môžeš, ale neurobíš to... – ozvala sa zase Belle, pokojne priložiac ďalší z čriepkov k zrkadlu, lebo zima ju už zmárala a cítila, že čoskoro od nej omdlie. – Už tisíce rokov márne dúfaš, že niekto konečne doskladá tvoje zrkadlo a pozri... koľkí sa tu pri ňom vystriedali a stále nič...stále je ľudská láska mocnejšia a vždy zatiaľ zvíťazila nad slepou kliatbou...- pozrela smelo smerom, kde predpokladala, že má kráľovná oči.

  Tá sa od zlosti roztriasla, až z nej veľké snehové chumáče vyprskovali na všetky strany, ale vedela, že je bezmocná....že táto drobná žena pod jej nohami  má pravdu.

  Hoci v krátkom čase sa tu objavilo dievčatko a teraz jeho matka...roky rokúce, celé storočia pred nimi nikto neobjavil túto jaskyňu, márne strážkyniam predkladala návnady a robila malé prieky, na ktoré sa zmohla.

  Máloktorá bola ochotná pritiahnuť sem človeka a riskovať, že ten ohrozí jej zverenú úlohu tým, že podľahne kliatbe...Málokto sa sám, dobrovoľne, vydal do kráľovstva zimy, aby...trebárs len za dobrodružstvom.

  - Skladaj! – namierila na krásku svoj ľadový dych, aby nemárnila čas.

   Čas chladnej noci jej dával šancu, že možno práve táto vzdorovitá žena konečne dokončí jej zrkadlo...ak sa ovládne a nezabije ju svojou nedočkavosťou a nekontrolovateľnou bezmocnou zlosťou skôr.

  Nesmie!  Najedovane zaťala prsty do vlastnej dlane, aby sa vedela ovládnuť.

domiceli