RUMBELLE - Reč trávy... 6. kapitola

Rumbelle

6. kapitola

  Reč trávy...

      Výťah monotónne bzučal. Opretá o nechutný tyrkysový laminát cítila pod lopatkami mierne vibrácie, dosť podobné tým, čo jej preliezali telom pri vizualizácii toho, čo, nech sa snažila akokoľvek, akosi nedokázala vytesniť z mozgu.

  Pocit, že stojí na opačnej strane barikády, kam sa bežný čitateľ nemá veľkú šancu dostať, že osobne, hoci len letmo, len pár sekúnd, len okamih... pozná autora, aj keď nie dielo, až na tých pár riadkov, čo ju opantali viac, ako si trúfala priznať, ten pocit nútil ju do bláznivých asociácií a nebezpečne vťahoval do osídiel tajomných konšpiračných teórií, čo by bolo, keby...

  Posuvné dvere vo výťahu obrovskej mestskej knižnice poslušne zanôtili svoje Pśśśss... a vpustili ju do  oddelenia beletrie.

  - Prestaň, to šteklí! – pomrvila prstami, ale nie veľmi, len tak, aby jej noha zostala bezpečne zahniezdená v jeho dlaniach.

  Pozrel pred seba. Videl len špicatú strechu akejsi obrej knižky. Aspoň že múrmi objektu boli prsia. Tie nevidel. Strecha bola z kvalitnej krytiny a zaľahnutá navyše jej spokojne odpočívajúcimi dlaňami na oboch protiľahlých stranách. Kdesi na horizonte sa ešte matne črtal dvihnutý nos, pred ním brada. A vzadu cez opierku gauča sa valil vodopád rozpustených vlasov za labužnícky vyvrátenou tvárou.

  Užívala si masáž.

  Rád sa díval, ako sa jej nozdry chvejú pri každom hlbokom nádychu, akonáhle zmenil intenzitu vlastných pohybov.

  Opäť bral po jednom každý z jej prstov, chvíľu ich pozorne, nevynechávajúc ani milimetrík hnietil, ohýbal do strán, či otláčal do nich vrstevnice svojho palca, aby jeho hranou následne prešiel po obvode všetkých, do každej priehlbiny, až na dno, pozdĺž celej nohy a oblúkom mäkkej oblej päty, skrz členky, cez priehlavok späť k nedočkavým prstom, čo sa priam tešili na ďalší okruh. A jeho tešilo, že ju to teší, lebo ústa, odkedy sa jej rozvlnili, zostali tak.

  - Chodidlo vraj predstavuje zmenšený obraz ľudského tela, kde každá plôška zodpovedá niektorému z orgánov, oblastí...-  zatlačil dlaňou a prižmúril. 

  Márne. Body, ktoré ho z "orgánov a oblastí" zaujímali, viditeľné neboli, tobôž, aby ich na prvý pokus vedel stimulovať. Masér - amatér, ale aspoň trpezlivý.

  ...ale...ak by trošku, trošilinku zvýšil hodnoty seizmicity a spôsobil malé tektonické zemetrasenie v oblasti jej doteraz zomknutých kolien, videl by až do budúcnosti.

  - Prestaň sa flákať, už mi tŕpne noha, poštuchala ho pod rebrami prstami druhej,  zachumlanými v hrubej štrikovanej ponožke, ktorá ešte len čakala na slastnú masáž.

  Zintenzívnil tlak, ale očividne sa jej to stále rovnako pozdávalo.

   - Vieš, že starí Číňania považovali chodidlo za „druhý mozog“? - rozpohyboval prsty akoby písal na stroji neznámu šifru a odovzdával signály vopred určeným adresátom na druhej strane jeho pohnútok.

  - ...a si si istý, že chodidlo? – zašepkala lascívne a nohu doteraz výstražne zabodnutú pod jeho rebrami zošuchla na iné miesto, kde stačilo len jemne, nenápadne sa pohniezdiť...

  Epicentrum. Ohnisko. Bod zlomu...seizmické vlny nenechajú na seba dlho čakať...Nábehový čas – takmer nepostrehnutý.

  Škála Richterovej stupnice nestačila na následné zemetrasenie, čo sa jej prehnalo po nohách, kam len jeho ruky dočiahli. Bolo mu jasné, že meridiány, ktorými prúdi jej energia sú totožné s jeho, len čo mu zakvačila prsty do košele na ramenách a zorientovala smer očakávanej vlny.

  Na streche by sa neležalo práve najpohodlnejšie, sfúkol ju do hlbín pod sedačku, ako dôsledok tektonickej činnosti, spôsobený nevratným posunom horninových blokov na tektonickom zlome  a následným vyžiarením seizmických vĺn,  pričom dôjde k odstráneniu napätia, ktoré bolo nahromadené na zlome a v jeho okolí...

   Bzzzzum...zatrepotala ďalšia stránka bezmocne nohami a následný ortieľ bol viac, ako devastačný. Všetky kosti zlámané na dne priepasti pod krbom.

  - Z takýchto idiotských paralel sa raz dovraciam aj sám! – znechutene odtlačil masívnu stoličku a radšej opustil miesto činu, aby zas nemusel o pár hodín hľadať všetko, čo bolo kedysi na písacom stole, v oblastiach, kam to po leteckej katastrofe pristálo.

  Zhlboka sa nadýchol, pozrel kdesi hore do stropu, dolu do dlažby. Nič.

  „Naozaj už nie som schopný podať takéto čosi uveriteľne? Tak...tak obyčajne?...ľudsky?“ zakýval sám nad sebou hlavou a pohľad mu padol na poslednú guľu pod ústím krbu.

  - Tak je to teda...- zanôtil, kývajúc si vo vzduchu ukazovákom, ako metronónom, vidiac raz z jednej, raz z druhej strany, jej ladne ohnutú postavu. – Zlodejka je to, vreckárka...- spomenul si, ako dôrazne tlačila ruky do vreciek kabátika, keď sa zmätená vystrela, aj výraz tváre, aký pri tom mala.

  Smial sa. Slobodne, bez rozpakov. Akoby bol pri čine prichytený on, nie ona...

  Zatiaľ nie...

domiceli