Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 7. kapitola ROZDVOJENÁ...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

7. kapitola

Rozdvojená...

   Započalo svitať.

    - Kde si to bola, milá moja?! Tak veľmi som sa celú noc strachovala...- zalamentovala vystresovaná snehová kráľovná, držiac opatrne dorezané dlane na kosť skrehnutej ženy, túlajúcej sa po chodbách jej zámku.

    Neodpovedala jej. S bezfarebným pohľadom mdlo pohodeným kdesi doboku, držala popraskané pery pevne zovreté. Celé telo sa jej triaslo od podchladenia, husia koža zdobila  odhalené kúsky kože a šaty mala na kosť stvrdnuté.

  - Nestaraj sa! – vyslovila napokon tvrdo, spomalene po písmenách, striaslo ju, vytiahla si dlane z tých jej a kráčala ako námesačná ďalej, šúchajúc si ramená, akoby sa práve teraz bola ešte len prebudila a vhupla do chladného rána.

  Snehová kráľovná za ňou mlčky pozerala, potom na obrie dvere, pred ktorými ju našla a premkol ju strach. Už tušila, kam Belle v noci zablúdila a...

  V panike sa začala obzerať dookola, ale v prvom momente aj tak nevedela, čo má robiť.

  Zmeny nálad svojho hosťa rešpektovala. Belle bola múdra a rýchlo pochopila, že svoje negatívne vlastnosti, ktoré vždy v sebe potláčala, jej môžu byť teraz na osoh, lebo v kráľovstve večnej zimy to presne takto funguje. Nepripúšťala si jej strohé poznámky ani nevinné zákerné ťahy, ktoré ju prakticky udržiavali pri živote, lebo verila, že ich nemyslí vážne a že sú len dočasné. Čas zimy čochvíľa príde. S ním ON s jej srdcom a všetko bude, ako má byť.

  Ale teraz, keď našla väzenie TEJ, ktorá si robila nárok na korunu a nadvládu nad celým svetom, TEJ, čo jej vláda patrila právom a to po dlhé milióny rokov, kým ju z trónu nezvrhli a neuväznili...TEJ, ktorá si nikdy, ako nesmrteľná, nedá pokoj a bude sa snažiť uzurpovať si svoju moc späť...

  Neustrážila maličkú a neustrážila ani Belle. Mala pocit, že ako jediná z mnohých, ktoré sa na tomto mieste rokmi vystriedali v tejto strážnej pozícii, aby nezavládol chaos v roku, práve ona zlyhala na celej čiare. Obnovenie kráľovstva večnej zimy bolo zas o kúsok bližšie.

  Vedela, kam bude Belle miznúť každú noc. Vedela aj to, čo ju čaká za dvermi, kam ona vstúpiť a pomôcť jej nesmie.

  Musí sa spojiť s ním...jedine ON bude vedieť, ako ďalej.

  Ak by čakala, kým nadíde čas zimy, mohlo by byť pre Belle, pre ňu i pre celý svet už neskoro.

  Ale ako?!

  Ako ? ...mu dať správu.

  Dievčatko čosi úzkostlivo  vymaľovávalo, s jazykom vyplazeným, dolu na koberci, pod nohami stola, a tými ich, kým tím „novodobých spasiteľov“ nad ňou, márne hľadal cestu k získaniu posledného z rubínov a následne i cestu do kráľovstva večnej zimy.

  - Ako to, že Peu vie, čo sa deje s Belle... – zvedavo si skôr ako otázku, opakoval túto vetu najmladší z trojgeneračného tandemu.

  - To teraz nie je podstatné, Henry, aj keď je to dôležité. Znepokojujúce je, čo sa to tam deje. – odvetil  mu dedko a jeho otec si len stláčal miesto pri koreni nosa, kým sa konečne ozval.

  - Musíme nájsť cestu skôr, ako príde zima. To je naša priorita. Neviem, o čo tu ide, ale to rozbité zrkadlo neveští nič dobrého. – skonštatoval a pomohol Peu vyliezť z ulity ich poprepletaných nôh s papierom v ústach a vyrovnať ho zas pred nimi.

  - Nakreslíme! – víťazoslávne ďobla do papiera so zvláštnymi, pokrútenými amorfnými tvarmi.

  Márne sa doň všetci traja ponárali pohľadmi, nič zmysluplné v ňom nevideli. Podkladala ho každému osobitne až pod nos, ale výrazy ich tvárí sa jej vôbec nepáčili. Dupla, vykrivila ústa. Poobzerala sa a nechajúc papier papierom, prešla k oknu a začala naň dýchať. Skôr, ako čiastočky pary zo skla zmizli, nakreslila do nich prstom niekoľko čmarigancov.

   - Nakreslíme...- zopakovala.

   - Námraza! ...Je to génius! – rozžiarili sa Henrymu oči, lebo konečne pochopil jej zámer a zas zhasli, lebo slnko, čo zvonka priam sálalo, zmenilo nielen čiastočky dychu Peu na kvapku sliny, ale roztopili aj jeho nadšenie.

  - Kým nie je zima, tak nás nemôžu vidieť, nech by sme mali aj obrie okná s tou najväčšou námrazou na svete...- vysvetlil svoje sklamanie.

 - My nepotrebujeme obrovské okná, práve naopak...my máme okná...len tá zima...- dochádzalo aj Goldovi, šmátrajúc v papieroch, kde je rozprávková knižka, z ktorej nedávno čítali.

domiceli