Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 6. kapitola SKLADANIE...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

6. kapitola

Skladanie...

      Prúd svetla silnel, náhle sa rozložil na milióny maličkých čiastočiek a tie sa rozžiarili dopované každá svojou vlastnou energiou. Nestačila sa čudovať, ako postupne zrýchľovali a menili svoje trajektórie, aby sa nakoniec zoskupili v obraze, ktorý sa jej vyskladal pred nepriateľsky zamračeným pohľadom.

  Z prúdu svetla bola zrazu rozkmitaná obria socha v tvare ženy.

   - Vitaj, kráska. Už som ťa čakala. – ozvalo sa echovým hlasom, ktorý rezonoval v ušiach a nedalo sa presne odhadnúť, čo je jeho zdrojom.

  - Kto si? – vyšlo Belle z pier, premeriavajúc si štíhlu postavu, vysokú niekoľko metrov, akoby obalenú priesvitnou látkou, čo sa stále vlnila a viala okolo nej.

  Všetko biele. Šaty, paže, tvár, vlasy...všetko biele.

  Ozval sa hurónsky smiech a postava roztiahla paže, z ktorých podobne, ako okolo jej nôh viali kusy priesvitnej látky, ako potrhané plachty v búrke. Keď vrátila späť obrovskú smiechom zaklonenú hlavu a nadôvažok ju nahla k Belle, pochopila z jej mrazivého dychu, koho má asi pred sebou.

   - Kráľovná Zimy...? - zašepkala, spomenúc si na obrázok z akejsi starej knihy, ktorú kedysi čítala.

   - Vravia o tebe, že si sčítaná a múdra. Som rada, že tomu tak je. Nemusím sa aspoň namáhať ti vysvetliť, čo je tvojou povinnosťou! – vztýčila sa hrdo a zmĺkla.

   Belle si zahryzla do spodnej pery. Indície jej, žiaľ, nestačili na to, aby správne doplnila myšlienky, ktoré od nej táto obryňa očakávala.

- Rozkazujem ti! Vládnem ti! Budeš ma počúvať a splníš všetko, čo ti prikážem! – začala sa tá rozťahovať a ešte viac rásť. - ...Je tvojou povinnosťou na oslobodiť! Vymaniť z tohto väzenia a prinavrátiť mi moc! Moju skutočnú moc nad svetom! – vzopäla opäť žena ruky dohora a začala sa z nich rinúť láva bielych vločiek a tie následne ako lavína zasýpať všetko okolo.

 Oprašovala si vlasy od nádielky čerstvého snehu a vzdorovito pozrela hore.

  -  A prečo by som mala?!...Zrovna tebe pomáhať?!... Kašlem na všetky dobré skutky! ...len sa pozri, kam ma nakoniec doviedli! Som permanentne uväznená v kadejakých formách! Dosť! Chcem slobodu! Chcem konečne žiť! Cestovať, spoznávať, zažívať dobrodružstvá...- kričala a hlas jej chriptavel, lebo po každom drzom slove kráľovná zosilňovala svoj hnev a ten sa pretavoval do víchra, meluzíny, snehovej búrky či srieňa, ktorý Kráske začínal pokrývať telo.

   Ale uvedomila si, že čím viac sa sama hnevá a nadáva, tým menej pociťuje útrapy zimy, ktorými ju kráľovná častuje. A tú šlo roztrhnúť od jedu, ale kalamita, ktorú rozpútala, jej teraz bola nanič.

  - Si tvrdšia, ako boli iní...ani tvoja dcéra toľko nevzdorovala. Poslušne robila to, čo som jej prikázala... – ustal zrazu víchor aj ostatné „zimné radovánky“ a kráľovná začala miernejšie. – Môžeš mať všetko, čo len chceš. Splním ti každé želanie. Akékoľvek želanie... ak ma poslúchneš a učiníš to, čo od teba chcem ja. Maličkosť... – zaliečala sa takmer milo.

  - Zalez do komína a tam sa dokáraj s meluzínou! Neverím už nikomu na tomto svete ani v iných! Odteraz ráčim hrať iba sama za seba! Budem robiť iba to, čo sama chcem!...- odvrkla jej Belle, otočila sa chrbtom a vykročila k dverám miestnosti.

  Nijaké dvere v komnate však neboli. A za chrbtom sa jej ozval opäť smiech, ktorý praskal bubienky...

  Prebudil ju šum vody. Ešte sa trochu ponaťahovala, márne hľadajúc v šere zvieracie motívy na návliečkách, s ktorými by sa, ako mávala ráno vo zvyku, pozdravila. Tieto boli obyčajné, hodvábne, jednofarebné a voňali po tatkovi.

  Zaváhala, ktorou stranou obrej postele vedie kratšia cesta z nej a vyberúc si tú, ktorá bola osvetlená svetielkom, dopadajúcim z kúpeľne, opatrne zhodila dolu vankúš a zošuchla sa doň, ťahajúc prikrývku za sebou.

  Poodchýlila dvere na kúpeľni.

  - Vyzeráš ako Santa Klaus, tatko. No ten mal oveľa väčšiu bradu. Bola tááákááá obrovská,  ako obrovské šľahačkové obláčiky. – vycerila na muža, práve zahajujúceho holenie, svoje zúbky a zatlieskala, keď sa k nej nahol, aby zblízka predviedol svoju penovú okrasu.

  - Srdiečko, prechladneš. Prehoď si zatiaľ aspoň môj župan, kým sa doholím...- začal obozretne, ale  s britvou v ruke sa pokúsil radšej sám  vrátiť sa do izby a vziať z kresla svoj teplý zvršok.

  Paplónová kalamita v pološere zaúradovala a ozval sa nepríjemný zvuk rozbíjajúcich sa predmetov.

  Peu si dlane pritlačila na uši a silno privrela oči.

Vyhla sa tým aj spŕške nadávok, keď sa vymotával z nechtiac nastraženej pasce, potriasajúc dorezanou rukou na britve, odkvapkávajúcou do čriepkov roztlčeného zrkadla, ktoré kedysi stálo na toaletnom stolíku Belle...

  Dievčatko vytrielilo k vypínaču a zažlo rýchlo  svetlo.

  Sedel na kôpke črepov pofŕkaných jeho krvou a skúšal kmitať prstami, mraštiac sa však od bolesti. Vrhla sa mu do náručia, nevšímajúc si, že tiež šliape po črepoch a na jej nočnej košieľke zostávajú červené škvrny.

  - Nové črepy! Nové...zase ich je viac...veľa...veľa...už nechcem...dosť! – vzlykala a triasla sa mu v náručí.

   Ignoroval vlastné porezané prsty, vstal a odniesol malú ďalej od črepov. S prisatou ako sasanka prešiel k oknám a poodhŕňal ťažké závesy, aby dnu vniklo denné svetlo.

  - Nič také hrozné sa predsa nestalo. Tatko bol nešikovný, rozbil mamičke zrkadlo. Nevadí. Kúpi jej nové. – hladkal svojho malého prisatého mäkýšika po trasúcom sa chrbátiku a pokúšal sa tým utíšiť jej vzlyky.

  Záporne kývala malou strapatou hlávkou.

  - Hrozné...hrozné...mamička teraz bude musieť poskladať. – zašemotila smutne.

  Nerozumel.

  V miestnosti sa ozval prazvláštny zvuk. Sťaby desiatky sklenených čriepkov dopadali jeden na druhý...

  - No, len sa pozri, Kráska. Ďalšie prekrásne kúsky do mojej skladačky...- usmiala sa kráľovná a Belle si až teraz všimla, že svetelný kužel jej sukne je ukončený kôpkou striebriských črepín, nad ktorými sa doteraz vlnil.

  - Zrkadlo....rozbité zrkadlo? – spýtala sa sama seba, dívajúc sa na pomerne veľkú kopu škody.

  - Presne tak. Iba tí naivní smrteľníci veria, že črepy prinášajú šťastie. Tí, ktorým sa podarí rozbiť zrkadlo, však vedia svoje...Sedem rokov nešťastia! Presne toľko ich čaká, pokiaľ ty, osobne, neprevezmeš na seba toto bremeno...- usmiala sa na krásku žena, ktorá sa zrazu zmenšila do podoby obyčajného človeka. Len neprirodzená biela farba a chlad, čo z nej sálal,  jej zostali.

  Až teraz na okamih pocítila, ako jej telom prešiel mrazivý ľadový jazyk jej slov.

  Ako zhypnotizovaná prešla ku kôpke a zohla sa po jeden z črepov, na ktorom sa zalesklo trochu červene.

  - Spoznávaš ju? Iste tušíš, komu patrí...táto krv.- dýchla na ňu kráľovná, až ju bolesť premkla medzi lopatkami.

  - Rumpel... – zašepkala zmätená.

  - Dosť bolo slov! Pusť sa do práce! – natrčila kráľovná pred seba prst a keď ustala búrka, rozmetávajúca množstvo vločiek v škaredom víre, uvidela Belle  veľký rám s prazvláštnou mozaikou, ktorá ho sotva do polovice vypĺňala. – Na čo čakáš?! Moje zrkadlo treba rýchle dokončiť! – sadla si kráľovná do kresla a pohodlne sa v ňom usalašila so studeným úsmevom na svojich bielych perách.

domiceli