RUMBELLE
Dvanásty
rubín
nadviazanie na
ff PREBÚDZANIE MÁP
3. kapitola
Ladový kvet...
Výhľad bol biely. Vlastne, keď trochu
prižmúrila oči, nie celkom biely. Až
teraz si uvedomila, koľko nepatrných odtienkov taká beloba môže mať. Odmietala
si pripustiť, že sú to len tiene predmetov a prírodných útvarov, niekde
ožiarené neviditeľným slnkom, ktoré tejto krajine dodávalo svetlo, ale nie
teplo, inde ponorené do temnoty zákutia, kde lúče nedopadli. Skúsila odhadnúť
farby, ale neprišla na názov žiadnej z nich. Len na zaškatuľkovanie, že sú
beztak všetky studené.
Povzdychla. Mať tu tak encyklopédiu veľkých maliarskych majstrov, alebo
knižku, kde sa pojednáva o výrobe farieb z prírodných i umelých materiálov...
Mať tu tak akúkoľvek knižku.
- Niečo ti chýba, drahá? – objavila sa vedľa nej snehová kráľovná,
natočiac ruky s niekoľkými vrstvami nových náramkov do svetla, ktoré sa v otvorenom
okne najvyššej veže paláca zdalo intenzívnejšie, ako v jeho komnate. – Som
trochu tvorila, pozri, a skúšala zalievať prírodniny do ľadu. Vo vašom
svete, teda v tom tam svete, je to teraz vraj veľmi moderná technika
skrášľovania obydlí. Žiaľ, ľudia sa nemôžu pokochať aj šperkami, tak, ako ja. Na
ich priteplom tele sa stráca všetka krása...- zadívala sa s uspokojením na
svoje biele paže vyzdobené naozaj filigránskymi ľadovými kúskami.
Pousmiala sa. O chvíľu si vypočuje
poučenie o tom, aké má šťastie, že tu môže byť, že jej vďaka tomu, že je
bez srdca nemôže byť zima a netrápia ju ani iné prízemnosti
obyčajnej ľudskej schránky, čo trápia bežných smrteľníkov...Dokonca zas iste
dostane ponuku, zostať tu naveky. A zas ju odmietne, aj keď niekoľkomesačná,
každoročná dovolenka v krajinách mierneho pásma, kam donesú sneh a môžu
teda zotrvať, bola trochu lákavá. Vždy túžila cestovať. Spoznávať...
Kráľovná si stiahla jeden z masívnych náramkov a založila ho Kráske.
- Bola by si moja dvorná dáma...keby si chcela... – žmurkla na ňu a s úľubou
sa zadívala, ako jej šperk náramne pristane.
Dívala sa na svoje zápästie, ale nevidela
ľad, len presvitajúce kúsky lupienkov akéhosi kvetu. Kedysi asi červeného, dnes
zošúvereného v ľade s oveľa tmavším nádychom.
- To je ruža. Spálila som ich všetky
prvým mrazom lonského roku...vo vašej záhrade. V jeho záhrade. Táto sa mi
nejako zachytila na vlečke, alebo čo...Však v tom ľade vyzerá ako živá?! –
podložila jej dlaň svojou a natrčila šperk do svetla von oknom.
Zaligotal sa, roztrblietal, ľad akoby
zjasnel a odhalil ružu v celej jej niekdajšej kráse. Akoby opäť bola
svieža, s mäkkými okvetnými lupeňmi, na ktorých sa zachytila ranná rosa a ktoré
pod ňou vyzerali ako zamatové. Zasvietila v tej monotónnej belobe ako
červený bod, ako svetlo, ktoré dokáže pohnúť aj ľadom...
- Čo si to urobila?! – zašepkala zhrozená
kráľovná, vidiac, ako sa okolo ruže stápa ľadová vrstva a steká kráske po
paži, odhaľujúc ružu. – To nie je dobré... To je zlé...! – zúfalo sa zadívala
na dievčinu, ktorej začínali zmodrávať pery a triaška, čo ňou prešla, bola
aj voľným okom viditeľná. – Prebúdzaš sa...! – zalomila rukami a v zmätku
zmizla, aby sa tu zas objavila s obrovským kožuchom z bielej polárnej
líšky, ktorý sama mala iba na ozdobu saní, aby smrteľníci závideli, lebo jej v ňom
bolo príšerne teplo.
Kráska však to teplo teraz potrebovala...
Poslušne, dokonca celkom spôsobne, sedela na kraji kresla s obrovskou
knižkou v lone a čakala, kým konečne zloží okuliare a príde za
ňou a bude jej čítať. Zatiaľ len rozprával veci, ktorým vôbec nerozumela a nemali podľa nej hlavu ani
pätu.
- Toto tu je úplne skreslená informácia, absolútne indiferentná vzhľadom
na našu stratégiu. – vyhodil zas ruky nad stránky zažltnutej knižky, nad ktorou
sa celé hodiny skláňal.
"Veď ja dobre viem, že si si vybral mrchavú knižku. V tej mojej sú krajšie
„skreslené“ obrázky", pohladkala knihu na kolenách po vonkajšej ilustrácii.
Zaregistroval, ako kriví ústočká, konečne zložil okuliare na špičku nosa
a pozrel sa na dcérku ponad ne.
- Našla si niečo, srdiečko? – spýtal sa vážne a odsunul storočnú
encyklopédiu ďalej na pracovný stôl, aby jej dal najavo, že má miesto pre jej
výber beletrie.
Očká jej zaiskrili radosťou, zošuchla sa z kresla a vyštverala
jemu na kolená, mordujúc sa bez použitia rúk, lebo v nich zvierala svoj
pozorne vytiahnutý poklad z Emminej ponuky.
- Hmmm,
pán Hans Christian Andersen, - posunul okuliare zas na nos a uznanlivo prikývol.
Pyšne odkývala súhlas. Pomrvila sa mu v lone, aby si našla pohodlné
miestečko a s bázňou, akú si knižky vskutku zaslúžia, obrátila pár
listov.
Pred nimi sa vztýčil obrovský biely palác ponorený medzi ľadovými
vrchmi, obklopený horami snehu. Jeho vysoké veže boli priesvitné a splývali
so štítmi, že jeden nevedel, čo je živel ľad a čo už umná práca mágie
Snehovej kráľovnej.
Dievčatko ďoblo na jedno z vysokých, umne nakreslených okien,
pokrytých po sklách ľadovými kvetmi.
- Tu Peu bývala. Moja izbička. – naklonila sa, čo najnižšie, takmer sa
nosom dotkla papiera, akoby chcela vidieť za miniatúrne, šikovným ilustrátorom
realisticky namaľované sklo.
Dýchla a...
Ľadové kvety na ňom, sa vskutku roztopili.
domiceli
myslím, že sa to začína zamotávať....Belle sa "prebúdza", Peu našla stopu :) páčilo sa mi použitie témy kvetu(hore ruža, dole ľadové kvety) :)
OdpovedaťOdstrániťkeď som čítala druhú polovicu napadlo mi že Belle nemá žiadne knihy a oni ich musia použiť aby ju zachránili :)
Som dosť zmotaná :) a kapitola sa mi veľmi páčila
OdpovedaťOdstrániť