Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 12. kapitola RODINA

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

12. kapitola

Rodina...

       Ticho by sa v tom momente dalo krájať. Všetky oči hľadeli do rámu zrkadla, v ktorom sa ako horúca láva roztápali jednotlivé rubíny, pokrývali úlomky skla, vypĺňali skuliny medzi nimi, zatavovali ich a vytvárala sa jednoliata teplo vyžarujúca krvavočervená plocha. Iba kúsok z neho zíval stále chladnou prázdnotou...

  Snehová kráľovná sklopila oči a pripažila i úplne vyčerpané, trasúce sa  paže k telu. Vedela, čo sa deje a jediná vedela aj to, čo sa teraz bude diať.

  Vládkyňa zimy pocítiac, že je zas voľná, od radosti vyprskla smiechom a v miestnosti začalo z neho husto snežiť všetkými možnými smermi, až nebolo takmer na krok vidno.

  - Márny pokus! Škoda námahy! – vysmievala sa roztopašne, vidiac, že zrkadlo zostalo  nehybné, mŕtve, hoci priblížiť sa k nemu nehodlala, stále dokázalo zohrievať okolo seba vzduch a jej nehmotné telo by to stálo viditeľnosť.

  Peu smutne pozrela na matku i na kráľovnú. Nechápala čo sa stalo, nevedela ani čo sa malo stať. Ale tento koniec, lebo to teraz vyzeralo na úplný koniec sa jej maličkej hlávke ani trochu nepozdával.

  - Mysleli ste si, že dokáže zničiť moje zrkadlo? ...že dokážete premôcť mňa? ...a vraj láska...pozrite sa, kam vás dohnala vaša láska! Je slabá, ničovatá, nič proti mne nezmôže! – natiahla dlhé paže a ukázala na červenú výplň zrkadla, ktorá očividne začínala blednúť, červená sa zas strácala a nahrádzala ju sivá, striebristá farba čriepkov.

  - Ešte sme neskončili! – ozvalo sa rázne odo dvier.

  K Belle, za ramienka objímajúcej Peu, či skôr sa o ňu podopierajúcej, lebo sa už chytala za hruď, keď ju opäť začínala zmáhať neprekonateľná slabosť a únava, pristupovala so zdvihnutou hlavou kráľovná a čosi vyťahovala zo záhrenia.

  Na dlani jej zasvietil náramok. Celý z ľadu, s nádhernou ružou v ňom zaliatou.

  - Poznám tvoju záľubu v týchto tretkách, strážkyňa, nevravím, si šikovná a rada tvoju šperkovnicu ponosím, keď sa opäť dostanem k moci...- začala s trochou sarkazmu vládkyňa zimy, z výšky sa dívajúc na šperk. –... tak ma už nezdržiavaj a hlavne tamtie dve, moje otrokyne! Teraz im práca pôjde od ruky! Od štyroch rúk!  - zas sa rozosmiala a Belle s Peu mali čo robiť, aby sa udržali na nohách v snehovej fujavici, čo ich obtáčala svojimi chladnými chápadlami.

  Maličká sa natočila k matke a silno ju objala, zaboriac sa jej doslova do sukne.

  - Už raz som ti ho darovala, Belle! Na začiatku, pamätáš?! ...ale ty si mi ho vrátila a ja som tomu bola rada. Spečatila si tým svoj osud...– musela kričať cez poryvy snehu kráľovná a na mladú ženu s dcérkou takmer ani nedovidela. – Vrátila si mi ho a ja ti ho opäť dávam, hoci som nechcela... – stíšila na chvíľu hlas, akoby sa kajala, kým zas skríkla. – Ber! ...prosím...kým je ešte čas...- natŕčala ho k dvojici a tvár sa jej krivila bolesťou.

  Keď však videla, že Belle dáva prednosť objatiu svojej dcérky, akoby predpokladala, že bude posledné v jej živote a že zrkadlo už ledva-ledva svetielkuje do červena, stlačila šperk v ruke a pod prstami nechala praskať ľadové filigránske ozdoby, aj skrehnuté lupene ruže.

  Odpadol posledný z nich, odfúklo ho a na dlani jej ležal rubín.

  Dvanásty rubín.

  - Niééé! – zavyla vládkyňa, vidiac, ako ho hádže smerom do zrkadla.

  Skrútila sa ako vriacou vodou obarený pes do kúta  a len kútikom oka  pozorovala, ako sa zrkadlo opäť rozžiarilo, tentokrát už kompletné, a akoby naťahovalo náručie smerom k žene, ktorej srdce ho dokázalo oživiť.

  - Musíte ísť...Ponáhľajte sa! Ľudské srdce je síce silné, vydrží mnoho, ale stále je smrteľné...a tento svet je pre neho viac, ako nebezpečný...- pozrela bokom a radšej zas použila kúzlo, aby zabránila vládkyni v akomkoľvek ataku od chrbta. -  Sem viac nepatríte, ani jedna, ani druhá, hoci som to veľmi chcela...priala som si mať aj ja rodinu, preto som sa uchyľovala k podvodom...Snáď mi to niekedy odpustíte...ja som to bola, ktorá poslala za tebou Hooka, aby ti ukradol poslednú časť srdca a priniesol ju mne...aby som ťa ňou mohla vydierať a zabezpečiť si, že u mňa zostaneš aspoň ty, keď už maličká nie... Odpusť mi to Belle, aj ten podvod s náramkom, ktorý som ti naoko dala, vediac, že mi ho dobrovoľne vrátiš, aby si nezmrzla a tým si podpíšeš ortieľ, že sama chceš zostať navždy so mnou, že mne dávaš svoje srdce, v mojom kráľovstve túžiť stráviť svoj život. Bol by krásny, boli by sme priateľky... – vysvetľovala narýchlo a súrila obe prekvapené spoločníčky, aby sa nebáli vstúpiť do obrovského zrkadla a prejsť ním do svojho sveta. – Ale násilie, plodí iba násilie, za mágiu sa platí a lásku si nemožno privolať kliatbou ani čarami. Aby som naplnila svoj sen, zničila by som váš. A to nechcem...buďte zbohom... a niekedy si spomeňte...- doslova posotila obe skrz rám a slzy, čo je vyhŕkli, boli jej posledné.

  Telo sa  zmenilo na chumáčiky snehu a bolo presne také isté nehmotné, ako vládkyne, čo sa stále mračila z kúta...

  Kliatba, ktorú uvalila, si vybrala svoju daň...

 

 

  Posadil sa na posteli, vyrušený zo spánku zvukom rozbíjajúceho sa skla. Povolila niektorá okenná tabla pod návalom vetra?

  Ticho. Iba v kúpeľke ktosi zažal svetlo, čo sa objavilo v pásiku medzierky nad prahom a obkresľovalo aj tvar dvier. Zaškrípali vodovodné kohútiky. Prúd vody sa začal trieštiť o dno vane, potom už len bublanie, ako hladina vody stúpala.

  Zosunul sa z postele a potichu, po špičkách,  prikročil k dverám.

  Spoza nich sa ozývala dvojhlasná  hmkavá melódia akejsi piesne.

  „Zvláštna nočná mora...“ preblesklo mu hlavou, kým pomaly, pomaličky stláčal kľučku na kúpeľni.

  - Bububu! – zaškerilo sa kdesi zospodu. – Mamička mi chystá teplú vaňu. Dala veľa moc peny. – zatlieskalo spokojne dievčatko a tvár ženy skláňajúca sa doteraz nad vaňou, s rukami po lakte ponorenými v horúcej vode,  sa natočila k nemu a kútiky úst i očí sa jej zdvihli v unavenom, ale jednoznačnom úsmeve.

  Konečne spolu...

domiceli

Dvanásta kapitola, Dvanásty rubín...to značí:

KONIEC FF... :-)

Zas pri nejakom inom...

:-)

Dobrú noc! :-)