Rumbelle - DVANÁSTY RUBÍN 11. kapitola SPOLU...

RUMBELLE

Dvanásty rubín

nadviazanie na ff  PREBÚDZANIE MÁP

11. kapitola

Spolu...

     Krok za krokom, ruka v ruke nasledovali Belle, ktorá vskutku, ako námesačná, merala dlhé chodby zámku, aby zastala pred obrými dverami a priložiac na klopadlo, vo výške očí, dlane, prešla cez ne, bez toho, aby ich otvorila.

  Maličká s obavou pozrela na kráľovnú, ale tá pokojne, úplne vyrovnaná a bezprostredná kráčala ďalej a na tvári mala dokonca sotva badateľný úsmev.

  Trochu ju hnevalo, že jej nedovolila ukázať sa mame. Iste, keď sa už prebudila, by ju spoznala a ...a stalo by sa čosi zázračné. Nejako jej neverila, hoci  desaťkrát zopakovala, že Belle ich nevníma, nevidí, nepočuje.
   Ide slepo za meluzínou, čo ju každú noc volá do tajnej jaskyne zámku, aby z nej Zima vycicala aj poslednú silu...

  Tiež zastali pred dverami.

  - Pripravená, Peu? - spýtala sa po hlbokom nádychu.

  Dievčatko prikývlo a pevnejšie stislo vrecúško s drahokamami, držiac ho pod bradou, aby ho mala stále na očiach i čo najbližšie pri srdci, akoby cítilo, že si odovzdávajú teplo navzájom a udržiavajú sa tak obe pri živote.

  - ...ak teraz prekročíme tieto dvere, už nebude cesty späť...pre mňa celkom určite... – povedala kráľovná tichšie a Peu sa len objavila kolmá vráska skrz čielko, ale aj tak veľmi tým slovám nerozumela.

  - Neboj sa, teta Quí. My vyhráme. Ja sa ani Buba nebojím! – dvihla hrdo hlávku, ale jej hlas sa už trochu triasol. – ...a pamätám si všetko, čo si mi vravela: ani sa nezľaknem, ani nezabudnem, ani...čo ešte ani? – smrkla, lebo popravde mala jednu jedinú úlohu.

  Povedať jedno, jediné slovo.

 Čo sa jej spočiatku nezdalo také náročné, ale keď jej to kráľovná miliónkrát opakovala stále dookola, začínala sa báť, akoby šlo o tajné zaklínadlo, alebo čosi horšie.

  Ešte raz si mlčky kývli hlavami, odobrili rozhodnutie, potom natiahli ruky ku klopadlu a Snehová kráľovná posunula dievčatko za seba, aby ho nebolo vidno.

  Vstúpili.

  Na konci dlhej miestnosti sa vzadu zdvihol kúdol snehu. Jeho rozbesnené jazyky rozšľahali sa všetkými smermi a točiac sa dookola, napĺňali miestnosť, spolu s hlasným smiechom.

   - Vedela som! ...Tušila, že to nevydržíš! ...že si bola veľmi zlým výberom na túto úlohu...aj keď... ja z toho len a len profitujem! Ja...ja jediná... budem triumfovať! – zhučala hustá hmla, až sa odlupovali kusy ľadu zo stien a s rachotom dopadali trieštiac sa na ľadovú drť, z ktorej akoby sa skladala veľká postava ženy.

  Zima. Samotná vládkyňa zimy, zatiaľ takmer nehmotná, ale jasné kontúry presne zobrazovali celú jej monštruóznosť a chlad, ktorý z jej, nateraz prchavého, tela šiel, bol viac ako reálny.

  Tesne pred ňou stála Belle, otočená k zrkadlu s čriepkom v ruke a triasla sa.

  - Teraz, Peu!...teraz je tvoj čas! – natiahla kráľovná ruky dopredu, aby všetku svoju silu použila na zmrazenie protivníčky, kým dievčatko vybehlo spoza jej sukne a utekalo smerom k matke s výkrikom na perách:

 - Mama!...-

  Belle trhlo, otočila hlavu smerom k dievčatku, ktoré sa k nej doslova predieralo, lebo hoci kráľovná sa snažila udržať Vládkyňu mimo ich dosah, zima, ktorá tu vládla, sťažovala jej každý krok.

  Iba to, že Belle natiahla k nej obe paže, povzbudilo ju a hoci už od dojatia nemohla vyriecť ani slovko, rovnako predpažila a pokúšala sa dotknúť sa čím skôr matky, povzbudzovaná kráľovnou, ktorej prsty sa už triasli slabosťou a odlupovali sa z nich úlomky ľadu.

  Tam, kde končili prúdy jej sily, skrúcala sa bezmocnosťou zvrhnutá Vládkyňa a jej jedovatý, ostrý hlas sa niesol ako ozvena, odrážal od ľadových cencúľov, lámal ich svojou ostrosťou. Ale telo, stvorené len pre obraz, zo snehových vločiek, bolo teraz bezbranné a nemalo šancu vzdorovať, kým zrkadlo nebolo dokončené a nevrátilo jej podlú dušu. Len vďaka nej by sa mohla opäť zmocniť svojho kráľovstva a opäť bezmedzne vládnuť a týrať svety.

  Ešte kúsok, ešte piaď, ešte, ešte...

  Končeky prstov sa im konečne dotkli a akoby vrastali jedna do druhej, zima okolo nich poľavovala a teplo, ktoré priniesla maličká, ohrievalo Belle a dodávalo jej potrebnú silu.

  - Rýchlo dievčatko, ponáhľajte sa...už to dlho nevydržím...- ozvalo sa zozadu a dievčatku sa roztriasli prsty, ako sa mordovala so šnúrkou, aby ju uvoľnila a vytiahla z nej drahokamy.

  Zoborila rúčku dnu, nabrala do hrste a napriahnuc sa, vyhodila ich dopredu, do rámu zrkadla.

  Vládkyňa zavyla zhrozením, pozerajúc sa, ako rubíny zostali prilepené v prázdnych miestach a začínali sa rozťahovať, akoby boli tekuté a zapĺňať každú skulinku. Každú, až na jednu...

  Chýbal dvanásty rubín...

domiceli