Mr.Gold ŠTVRTÁ... 31. kapitola ZÁKAZ VSTUPU...

ŠTVRTÁ...

31. kapitola

Zákaz vstupu ...

1.

   Nakoniec šli celá partia.

  Zúfalo pozerala na Emmu, ktorá chápala jej poryvy, ale nemohla babám nijako zabrániť ísť oficiálne pozvať triednych na stužkovú. Bola vlastne rada, že sa nenanominovali aj chalani, pretože Gaston jej napriek ráznym protestom prischol tak či tak. Nedalo sa nič robiť, otvárací ceremoniál stužkovej bol patrične celou triedou schválený a namyslený frajer si spokojne obhrýzal nechty v kúte. Ešte stále má slovo v triednom kolektíve, hoci len z pozície strachu. Bellu dostane... „Keď nie do postele, tak aspoň na kolená!“ chvastal sa chalanom. Ale dostane...

  Doobeda pozývačka. Tvrdo ju držal pod pažou, keď chodili po škole s košíkom zakrútených pozvánok previazaných zelenými stužkami a v každej z tried odriekali pred profákmi a rozkokošenými mladšími spolužiakmi, čo s očami na stopkách ako slimáky sledovali každý detail, zväčša neúprimnú formulku o srdečnom pozvaní a prianí uvidieť práve túto a tohto „obľúbeného“ učiteľa na ich stužkovej. Hoci to znamenalo náklady navyše.

   Bola bledá a bolo jej zle z celej akcie, ale každá stužková má určité pravidlá. Od nej sa vyžadovali minišaty a topánky na vysokom podpätku, on v obleku ju musel stískať pod pažou. Nenechal si to ujsť. Ešte teraz má ubolený bok, ako zákerne ju občas natruc uštipol, aby sa zatackala a mohol ju chytať. Oplieskala by ho košíkom...

2.

   Rozchechtané farebné skoro ženy svorne vplávali do útrob nemocnice. Sestričky ich privítali zamračeným čelom, sanitári žmurkaním. Nevšímali si ani jednu skupinu. Učili sa byť za hviezdy a všade, kde boli ľudia, bolo do stužkovej pre nich mólo, kde musia zažiariť ako kráľovné. Hrdé, dôležité...

  Jediná zhasnutá šla Bella. Nešla, vliekla sa. Ani nemohla ísť popredu, aby sa s Emmou neprezradili, že tu už boli, nie raz a dobre vedia, kde kto leží.

  Nechali baby poflirtovať so službukonajúcim Dr.Whalom, kým im sestra na recepcii hľadala v zozname čísla izieb.

  Prvá bola Goldova. Rozcabrili dvere veľkým oblúkom a uvideli veľký zadok.

  Na miniatúrnej stoličke sedela rozkvasená Goldova susedka s obrovskou kabelou na kolenách, z ktorej trčal pekáč s koláčom nakysnutejším, ako bola sama a márne hľadela do prázdnej postele. Uvidiac tlupu, zmraštila oči za okuliarmi a vypoklonkovala ich z izby.

  - Pán Gold si musel odskočiť. Všetky sa sem aj tak nepomestíte! – s ochkaním vstala, vytrhla Ruby pozvánku z ruky, pozbierala od ostatných pozdravenky, ako dobrá sekretárka, capla to všetko do zásuvky, zahrmotala ňou a opäť si sadla.

  - Poviem mu...- mykla ešte hlavou na rozlúčku.

  - Ten bude „odskočený“ zrejme do záverečnej! – neodpustila si Ashley hlasnejšiu poznámku a tvárou napodobnila starú ženu pred sebou.

  - To vieš, rodičov a susedov si nevyberieš. – doložila Mulan niečo z rodných frazeologizmov. – Ale bývať vedľa strelnice a denne zízať na stíhačku zaparkovanú za plotom, to chce dobré nervy. Potom, že je chudák Gold v škole taký jedovatý. Už ho chápem....- prevaľovala slová medzi žuvaním žuvačky a tlačila baby preč.

  - Hook, je kde ? Ináč trapas, že sme za ním nešli ako za prvým, nie? – spýtala sa niektorá.

  - Nie je to jedno?! Sú to len profáci. Tí sa kvôli tomu nepobijú. – zhasla ju Ruby dehonestujúc celé roky pod Hookovým vedením, aj tých pár týždňov pod Goldovým na „len profákov“.

  - No, len aby...- pousmiala sa Emma, čo práve zadýchaná dobehla skupinu a zachytila Bellu za lakeť. – Poď so mnou...- pošepkala jej, len čo baby vykročili smerom k Hookovej izbe.

  Prešli nenápadne na druhú stranu a za presklenými lietačkami ju Emma strčila do akýchsi pootvorených dvier a zabuchla za ňou. Všimla si len nápis na nich, jedovato žiariaci zo žltej tabuľky: Nezamestnaným vstup prísne zakázaný!

  Bolo tam prítmie a keď sa rozhľadela, medzi metlami, vedrami, handrami a vozíkmi s čistiacimi prostriedkami našla stáť jeho.

  Usmieval sa a s námahou ovážený o jednu barlu sa snažil udržať rovnováhu. Žmurkal bolesťou. Stál tu už zrejme dlhšie.

  - Tak ťa našla. Poďakuj jej potom. ..za mňa. – pozrel na ňu a premeriaval si ju od hlavy po päty.

  Bola akási iná. Nevedel od nej odtrhnúť oči. Zabudol aj na bolesť, aj na sprostú nohu...

  Bola taká...iná.

  Vlastne hej. Ešte stále s make-upom z rána a že sa Ruby riadne vyriadila, s vysoko vyčesaným účesom v umnom drdole a ani na prezlečenie sa z lesklých slávnostných šiat nebolo dosť času.

  Zahanbila sa a cítila sa trápne, že si ju obzerá. Také tie blbé myšlienky typu:... mám krivé nohy, omrznuté kolená, špinavé špičky čižmičiek, vlnka nad uchom sa vyrovnala, iste mám rozmazané jedno z očí, trocha rúžu pod perou a vôbec..spotené uši a jogurt na rukáve...hotový celofarebný dokument z cyklu prírodné katastrofy!

  - Som vám chcela... odovzdať moju pozdravenku. Osobne. Pre vás....-  Vytiahla z vrecka obálku s krasopisne napísaným venovaním : Pre pána profesora Golda...

  Vzal ju do ruky, skôr než jej z nej vypadne, tak veľmi sa triasla, ale otvoriť ju nemohol. Druhá ruka sa už ledva držala na nohách, čo z posledných síl udržiavala jeho telo v stoji.

  Všimla si jeho rozpaky. Aj bolesť.

  - Nesadneme si? – zahryzla si do spodnej pery.

  - Obávam sa, že tu nebudú mať obývačku so sedacou súpravou. – obzrel sa po miestnosti poldruha metra širokej a rovnako dlhej.

  Poobzerala sa a uvidiac plechové vedrá, vyvrátila ich hore dnom a ponúkla jedno z nich Goldovi.

  - Ako na zemiakovej brigáde. – usmiala sa potmehúdsky.

  - Musíš mi pomôcť...- zaprosíkal.

  - Viem, že nemusím, ale urobím to rada. – žmurkla na neho, prehodila mu barlu do druhej ruky, chytila ho pod pažu a pomaly posúvala dolu na nekonvenčnú stoličku.

  Našťastie zostalo dosť priestoru na natiahnutie zranenej nohy v dlahe.

  Sadla si vedľa a márne sa snažila prikrátke šaty posunúť vyššie, respektíve bližšie ku kolenám.

  - Ešte som si nepozrel tú pozdravenku. – pokúsil sa nadvihnúť a vydolovať ju z vrecka županu, kam ju strčil.

  - Nenamáhajte sa. – zachytila mu ruku. – Chcem...Bola by som rada, aby ste si ju pozreli, až keď odídem... Prosím. – pozrela opäť do zeme.

  Nemal šancu vzdorovať. Iba palcom prešiel po jej ruke, ktorou ho stále držala, aby nelovil vo vrecku.

  Chcela si ju rýchlo vymaniť, ale... palec jej v tom zabránil. Poddala sa jeho prianiu. Privrela oči a nechala rozprávať brušká prstov. A oni rozprávali. Jeho, aj jej...

  Iba chvíľu. Kým dnu nevtrhla sanitárka a skoro nezinfarktovala.

  Ruky sa im rozleteli napodobniac vtákov po výstrele.

  Smiali sa ako pubertiaci prichytení fajčiť za školou.

  Takých ich pohľadmi našiel zvyšok triedy a potom už nebol čas na nič.

  Nevedel sa dočkať, kým sestra vyhodí aj otravnú susedku.

  Rozbalil obálku, narovnal poskladaný papier a s úľubou sa díval na jej usmiatu, šťastím žiariacu tvár. Predstavil si, že to sa usmieva na neho. Len na neho...

  Potom si prečítal, čo mu dopísala pod fotku...

domiceli