Mr.Gold ŠTVRTÁ... 33. kapitola ZRKADLÁ

ŠTVRTÁ...

33. kapitola

Zrkadlá ...

1.

   Tentokrát maličká paneláková miestnosť načisto sklamala. Všetky nádeje. Do jednej. A predpoveď počasia na nasledujúce dni nebude ani hypoteticky lepšia. Stále zamračené, kopovitá oblačnosť, miestami prehánky...Tu nepomôžu ani obľúbené skladby, ani tona krycieho krému. Vidí to tak na týždňovú samovraždu. Potom by to možno šlo rozchodiť. Do riti ! Akurát tri dni pred stužkovou!...

  Plakala by bezmocnosťou, ale potom by ten krycí krém bol naozaj zbytočný. “Kašli na to, sem príde kredenc!“ vyriešila by šmahom ruky Ruby, keby mala šancu to vidieť, maximálne spokojná, že za hviezdu bude bezkonkurenčne ona. Už prežrieť, že neotvára stužkovú jej trvalo týždne...

   - Tak, čo tu máme?... - zahľadela sa pozorne Emma posvietiac si na pacientku cez miniatúrne bielou farbou navyše zatreté okienko na vecku, spoza okuliarov a bála sa jej aj dotknúť, lebo netušila, čo všetko sa ukrýva pod vrstvou make-upu.

  So slzami na krajíčku tu stálo očividne celým gazdovským dvorom doďobané škaredé kačiatko, čo sa ešte včera stopercentne vyliahlo ako perspektívna labuť s budúcnosťou žiariacej hviezdy večera. 

  Podliate oko, opuchnutý začervenalý zobák, pod zobákom dve chrasty, odratá koža na líci, škrabanec pod hlavou a tu...

  - Panenkaskákavá, toto bude mať v piatok dvanásť farieb a červeno-fialová bude tá najsvetlejšia! S týmto by  mohol ísť na zubnú prehliadku namiesto zdravotnej karty! – jemne ukazovákom držala jej nadvihnutú bradu a s hrôzou hľadela na dôkaz Gastonovej „vášnivej lásky“ na jej krku.

  Oprela sa zadkom o umývadlo a nahla hlavu, aby slzy mohli kvapkať a nie tiecť po tvári, ktorú hodinu dnes dávala do stavu, aby vôbec mohla aspoň vyliezť z domu a ísť do školy.

  Jemne ju objala.

  - Neboj, Emma niečo vymyslí. Ver mi...- tíšila ju, ale plastická chirurgia ani požičovňa hláv v meste nefungovali a iné riešenie ju zatiaľ nenapadlo.

  - Nikam nepôjdem...takto...nemôžem...- vzlykala.

  - Tak toto som akože nepočula. Ber to takto...Pozri sa na mňa. Keď som zo seba dokázala spraviť študentku a ubrať si desať rokov, tak zamaskovať pár modrín nebude problém. Mám pár receptov, ostatné doladíme cez internet. Niečo určite nájdeme... – hľadala povzbudivé slová.

  - Mám šaty bez ramienok...-

  - Máš dlhé vlasy...a drdol ti beztak nepristane! Spravím ti taký ten rybí chvost, tak cez plece...vieš, ako mala Emilie De Ravin na Comic-Con v San Diegu. – usmiala sa na ňu.

  - Ja neviem...Tak som sa veľmi tešila... – zdvihla uplakané oči a Emma si jasne prečítala, na čo sa „tak veľmi tešila“.

  - A prestaneš plakať! Okamžite,  s trojdňovou platnosťou! Modrinu zakryť viem, ale krvavé oči,  je pre mňa ťažký level. – povedala prísne. - A vieš čo? My nebudeme veriť na zázraky! My sa na ne spoľahneme! Poď,  zdrhneme dnes zo školy a vyrazíme do mesta. Pokúpime všetko, čo by nám mohlo pomôcť a zájdeme aj kozmetičke a do nemocnice. Tam si ostatne mala ísť hneď. Toto by mu nemalo len tak ľahko prejsť...- zamyslela sa Emma.

  - Nie, nebudem to rozmazávať.- fikla Bella.

  - Tak rozmazaná už si riadne...budeme musieť počkať, kým zazvoní na hodinu, aby sme nikoho na chodbe nestretli. –

  - No, to si ma teraz povzbudila. – vylúdila nešťastná Bella chabý, ale predsa úsmev.

  Jej rozprávka dostala riadnu trhlinu, ale dobre vedela, že je pred ňou jeden veľký krok, pretože dvoma malými sa priepasť preskočiť nedá.

  Ale ona sa nevzdá...teraz už nie.

  Navyše je tu Emma. Naučí sa od nej robiť veľké kroky.

  A navyše tu bol niekto, kto z kabínky vyliezol minútu po nich a vážne sa pozastavoval nad niektorými pasážami z ich prehovorov... 

   "Tu niečo nesedí"...zamyslela sa a za zvuku splachovača  odkráčala po mĺkvej chodbe.

domiceli