ŠTVRTÁ...
31. kapitola
Zákaz
vstupu ...
1.
Nakoniec šli celá partia.
Zúfalo pozerala na Emmu, ktorá chápala jej
poryvy, ale nemohla babám nijako zabrániť ísť oficiálne pozvať triednych na
stužkovú. Bola vlastne rada, že sa nenanominovali aj chalani, pretože Gaston
jej napriek ráznym protestom prischol tak či tak. Nedalo sa nič robiť, otvárací
ceremoniál stužkovej bol patrične celou triedou schválený a namyslený
frajer si spokojne obhrýzal nechty v kúte. Ešte stále má slovo
v triednom kolektíve, hoci len z pozície strachu. Bellu dostane...
„Keď nie do postele, tak aspoň na kolená!“ chvastal sa chalanom. Ale dostane...
Doobeda pozývačka. Tvrdo ju držal pod pažou,
keď chodili po škole s košíkom zakrútených pozvánok previazaných zelenými
stužkami a v každej z tried odriekali pred profákmi
a rozkokošenými mladšími spolužiakmi, čo s očami na stopkách ako
slimáky sledovali každý detail, zväčša neúprimnú formulku o srdečnom
pozvaní a prianí uvidieť práve túto a tohto „obľúbeného“ učiteľa na
ich stužkovej. Hoci to znamenalo náklady navyše.
Bola
bledá a bolo jej zle z celej akcie, ale každá stužková má určité
pravidlá. Od nej sa vyžadovali minišaty a topánky na vysokom podpätku, on v obleku
ju musel stískať pod pažou. Nenechal si to ujsť. Ešte teraz má ubolený bok,
ako zákerne ju občas natruc uštipol, aby sa
zatackala a mohol ju chytať. Oplieskala by ho košíkom...
2.
Rozchechtané farebné skoro ženy svorne
vplávali do útrob nemocnice. Sestričky ich privítali zamračeným čelom, sanitári
žmurkaním. Nevšímali si ani jednu skupinu. Učili sa byť za hviezdy
a všade, kde boli ľudia, bolo do stužkovej pre nich mólo, kde musia
zažiariť ako kráľovné. Hrdé, dôležité...
Jediná zhasnutá šla Bella. Nešla, vliekla sa.
Ani nemohla ísť popredu, aby sa s Emmou neprezradili, že tu už boli, nie
raz a dobre vedia, kde kto leží.
Nechali baby poflirtovať so službukonajúcim
Dr.Whalom, kým im sestra na recepcii hľadala v zozname čísla izieb.
Prvá bola Goldova. Rozcabrili dvere veľkým
oblúkom a uvideli veľký zadok.
Na miniatúrnej stoličke sedela rozkvasená
Goldova susedka s obrovskou kabelou na kolenách, z ktorej trčal pekáč s koláčom nakysnutejším, ako bola sama a márne hľadela do
prázdnej postele. Uvidiac tlupu, zmraštila oči za okuliarmi
a vypoklonkovala ich z izby.
- Pán Gold si musel odskočiť. Všetky sa sem
aj tak nepomestíte! – s ochkaním vstala, vytrhla Ruby pozvánku
z ruky, pozbierala od ostatných pozdravenky, ako dobrá sekretárka, capla
to všetko do zásuvky, zahrmotala ňou a opäť si sadla.
- Poviem mu...- mykla ešte hlavou na
rozlúčku.
- Ten bude „odskočený“ zrejme do záverečnej!
– neodpustila si Ashley hlasnejšiu poznámku a tvárou napodobnila starú
ženu pred sebou.
- To vieš, rodičov a susedov si
nevyberieš. – doložila Mulan niečo z rodných frazeologizmov. – Ale bývať vedľa
strelnice a denne zízať na stíhačku zaparkovanú za plotom, to chce dobré
nervy. Potom, že je chudák Gold v škole taký jedovatý. Už ho chápem....-
prevaľovala slová medzi žuvaním žuvačky a tlačila baby preč.
- Hook, je kde ? Ináč trapas, že sme za ním
nešli ako za prvým, nie? – spýtala sa niektorá.
- Nie je to jedno?! Sú to len profáci. Tí sa
kvôli tomu nepobijú. – zhasla ju Ruby dehonestujúc celé roky pod Hookovým
vedením, aj tých pár týždňov pod Goldovým na „len profákov“.
- No, len aby...- pousmiala sa Emma, čo práve
zadýchaná dobehla skupinu a zachytila Bellu za lakeť. – Poď so mnou...-
pošepkala jej, len čo baby vykročili smerom k Hookovej izbe.
Prešli nenápadne na druhú stranu a za presklenými
lietačkami ju Emma strčila do akýchsi pootvorených dvier a zabuchla za ňou. Všimla si len nápis na nich, jedovato žiariaci zo žltej tabuľky: Nezamestnaným vstup prísne zakázaný!
Bolo tam prítmie a keď sa rozhľadela,
medzi metlami, vedrami, handrami a vozíkmi s čistiacimi prostriedkami
našla stáť jeho.
Usmieval sa a s námahou ovážený o jednu barlu
sa snažil udržať rovnováhu. Žmurkal bolesťou. Stál tu už zrejme dlhšie.
- Tak ťa našla. Poďakuj jej potom. ..za mňa.
– pozrel na ňu a premeriaval si ju od hlavy po päty.
Bola akási iná. Nevedel od nej odtrhnúť oči.
Zabudol aj na bolesť, aj na sprostú nohu...
Bola taká...iná.
Vlastne hej. Ešte stále s make-upom
z rána a že sa Ruby riadne vyriadila, s vysoko vyčesaným účesom
v umnom drdole a ani na prezlečenie sa z lesklých slávnostných
šiat nebolo dosť času.
Zahanbila sa a cítila sa trápne, že si
ju obzerá. Také tie blbé myšlienky typu:... mám krivé nohy, omrznuté kolená,
špinavé špičky čižmičiek, vlnka nad uchom sa vyrovnala, iste mám rozmazané
jedno z očí, trocha rúžu pod perou a vôbec..spotené uši a jogurt
na rukáve...hotový celofarebný dokument z cyklu prírodné katastrofy!
- Som vám chcela... odovzdať moju
pozdravenku. Osobne. Pre vás....-
Vytiahla z vrecka obálku s krasopisne napísaným venovaním : Pre pána profesora Golda...
Vzal ju do ruky, skôr než jej z nej
vypadne, tak veľmi sa triasla, ale otvoriť ju nemohol. Druhá ruka sa už ledva
držala na nohách, čo z posledných síl udržiavala jeho telo v stoji.
Všimla si jeho rozpaky. Aj bolesť.
- Nesadneme si? – zahryzla si do spodnej pery.
- Obávam sa, že tu nebudú mať obývačku so sedacou
súpravou. – obzrel sa po miestnosti poldruha metra širokej a rovnako dlhej.
Poobzerala sa a uvidiac plechové vedrá,
vyvrátila ich hore dnom a ponúkla jedno z nich Goldovi.
- Ako na zemiakovej brigáde. – usmiala sa
potmehúdsky.
- Musíš mi pomôcť...- zaprosíkal.
- Viem, že nemusím, ale urobím to rada. –
žmurkla na neho, prehodila mu barlu do druhej ruky, chytila ho pod pažu
a pomaly posúvala dolu na nekonvenčnú stoličku.
Našťastie zostalo dosť priestoru na
natiahnutie zranenej nohy v dlahe.
Sadla si vedľa a márne sa snažila
prikrátke šaty posunúť vyššie, respektíve bližšie ku kolenám.
- Ešte som si nepozrel tú pozdravenku. –
pokúsil sa nadvihnúť a vydolovať ju z vrecka županu, kam ju strčil.
- Nenamáhajte sa. – zachytila mu ruku. –
Chcem...Bola by som rada, aby ste si ju pozreli, až keď odídem... Prosím. –
pozrela opäť do zeme.
Nemal šancu vzdorovať. Iba palcom prešiel po
jej ruke, ktorou ho stále držala, aby nelovil vo vrecku.
Chcela si ju rýchlo vymaniť, ale... palec jej
v tom zabránil. Poddala sa jeho prianiu. Privrela oči a nechala
rozprávať brušká prstov. A oni rozprávali. Jeho, aj jej...
Iba chvíľu. Kým dnu nevtrhla sanitárka
a skoro nezinfarktovala.
Ruky sa im rozleteli napodobniac vtákov po
výstrele.
Smiali sa ako pubertiaci prichytení fajčiť za
školou.
Takých ich pohľadmi našiel zvyšok triedy
a potom už nebol čas na nič.
Nevedel sa dočkať, kým sestra vyhodí aj
otravnú susedku.
Rozbalil obálku, narovnal poskladaný papier
a s úľubou sa díval na jej usmiatu, šťastím žiariacu tvár. Predstavil si, že
to sa usmieva na neho. Len na neho...
Potom si prečítal, čo mu dopísala pod
fotku...
domiceli
Krásne to bolo..Len ako ma poznáš ,tak vieš ,že určite som čakala aj niečo iné :) ♥♥♥ ale pekné :)
OdpovedaťOdstrániť1. časť- krásne podané aj keď ten Gaston je poriadne hnusný :( :)
OdpovedaťOdstrániť2. časť- :)
celkovo je to pekná časť aj dobre premyslená (tak ako všetko) krása! :)
Nooo... možno sa touto časťou konečne cez toho "starouša" začnem prenášať.:D Eh, ako som spomínala, prípravy stužkovej sa mi páčia, ale aj tak neviem, čo si o tom myslieť.:D:))
OdpovedaťOdstrániťmyslím, že nikto dostatočne neoceňuje Emmu a jej šikovné machinácie na pozadí príbehu :D takže na Emmu, ktorá im vybavila radne na kýbloch a bez ktorej by sa ešte dlho riešili len veeeľmi zďaleka :D
OdpovedaťOdstrániť