Mr. Gold ŠTVRTÁ... 32. kapitola GASTON

ŠTVRTÁ...

32. kapitola

Gaston ...

1.

   Nácviky bývali do večera. Večery prichádzali priskoro. A skoro na nič im nezostával čas. 

  Deň „D“ sa neúprosne blížil a im sa zdalo, že z hodiny na hodinu sa všetko len zhoršuje. Osprostievajú, zlenivievajú, lezú si na nervy a neznášajú jeden druhého, aj tretieho...riaditeľkou počnúc a poslednou tetkou zodpovednou za kozmetiku podlahových krytín, depiláciu stien a hydratáciu okien na kulturáku, čo ich aj dnes vyhodila skôr, aby mohla zamknúť krám a skočiť k Babičke na kanastu, končiac....každý každého, všetci všetkých. Ako ich bývalý triedny, pán Gold. Zrovna to sa od neho učiť nemuseli.

  Akčnosť striedali návaly letargie a ilúzia fantastickej stužkovej sa začala podobať sitku na halušky. Väčšina si ho nevedela predstaviť vôbec, tí šťastnejší vedeli, že sú  tam diery a iba pár, doslova dve, mali jasnú predstavu o tom, čo ich čaká. Emma bude mať slávnosť, akú nezažila v osemnástich a Bella...profesorský tanec...

   V nižších ročníkoch, keď z balkónov po obvode starého kulturáku sledovali stužkovú...iba tak zvrchu ...a videli všetky tie svetlá, sviečky, vyzdobené stoly, štvrtáčky aj ich mamky a celú sálu, hudba hrala bezpohlavné skladby, moderátor pozýval...všetko dokonalé, lesklé, žiariace.... Vtedy bolo všetko také jednoduché. Dnes, včera aj predvčerom, odkedy to začali myslieť vážne, pocítili, že každý krok stojí kopec námahy, že spacifikovať a skoordinovať roj včiel, teda najmä trúdov a aj kráľovien tu bolo na jeden úľ priveľa, aby fungoval, a to všetko navyše bez dozoru triedneho, je odporne ťažká robota. 

2.

  Kráčala pomaly, opakovala si texty do programu, v ušiach hučali nekonečné prestrihávané zvučky a znelky, opakované do nemoty, ale v hlave jej znela dookola jedna pre niekoho možno nepodstatná informácia. Potvrdil účasť na stužkovej... Určite príde...Možno už aj na generálku...

   Kroky za sebou vôbec neregistrovala.

  - Čakaj ! Chcem ťa odprevadiť. Môžem? – stal si pred ňu zadýchaný Gaston a od nervozity prešľapoval z nohy na nohu, akoby stepoval.

  - Ďakujem, ale trafím aj bez teba. – obišla ho a pokračovala s nosom zaboreným v mäkkom šáli.

  Schytil ju nešetrne za rameno a otočil zas k sebe.

  - Ale ja bez teba nie! ...si myslíš, že nevidím, že s tým kučeravým frajerom to len hráš?!... ťa vôbec nechápem! Nechápem ťa...Chceš ma len rozrajcovať, aby som žiarlil?!... Dobre, to sa ti podarilo. Spokojná?!...divoko gestikuloval a aj jeho mimika bola nervózna a bolo vidno, že sa to v ňom dlho hromadí.

  - Gaston, choď domov, prosím. Máme toho všetci dosť, tak akurát nad hlavu....- skúšala byť pokojná a zostať nad vecou. 

  Nechcelo sa jej hrabať v minulosti a riešiť trus, do ktorého vstúpila, aby nebola na smiech babám, že jediná chodí s knihou, nie s chalanom.

  - Hej ! Mám toho aj ja dosť ! Mňa nikto nebude ťahať celé týždne za nos ! Trpezlivý som už bol dosť. Fakt, neznesiem, aby sa mi tie naše kravy rehotali do ksichtu, že si neviem porobiť poriadok s vlastnou kočkou. – trmácal jej ramenom.

  Vytrhla sa a kúsok cúvla.

  - Ja už nie som tvoja „vlastná kočka“.... Myslím si, že som ti to povedala po výlete jasne. Skončili sme. Je mi to ľúto, ak som... som ťa zranila, ale my dvaja by sme aj tak nikdy neboli spolu šťastní. Si iný, než som si myslela. Máš iné záujmy, myslenie, iné všetko... Je koniec Gaston. Nájdi si super dievča a do mňa sa nestaraj. Prosím. – dokončievala čoraz hlasnejšie a stále nechápala, prečo doteraz mlčal a zrovna dnes schytil zas ruju.

  - Tak to teda nie! Áno, áno...ja som bol trpezlivý. Čakal som...Tie vaše ženské hormóny, ale tebou už trasú pridlho. Na môj vkus...Zase chcem s tebou normálne chodiť, Bella. Chápeš?!...Normálne! - skúsil jej položiť ruku cez rameno.

  - Mňa, ale nezaujíma, čo chceš ty !... Ja ľúbim iného muža ! – vytiahla z vrecka ruky a vystavila dlane tme.

  - Muža ?! Tak muža?!...A ja som bol pre teba kto ?! Ja som akože kto?!... – prestával sa ovládať.

  A jej sa to prestávalo sa páčiť. Mala zrazu akúsi zlú predtuchu. Videla Gastona triasť sa jej pred tvárou s podivnou mimikou, vrieskať do noci slová plné zlosti a urazenej ješitnosti.

  Nečakala však, ani v najhoršom sne, že sa v ňom prejaví aj ďalšia jeho nepríjemná vlastnosť vycepovaná športom na maximum. Sebecká agresívnosť určená na boj zo súperom...zabudol, že nie je na ihrisku. Zabudol, že tu nemá kouča, čo by ho v nej správne usmernil. Zabudol sa...

  Skôr ako vyhodnotila svoje pocity, vrhol sa na ňu a nedbajúc na nechty, ktorými sa bránila, pokúšal sa ju bozkávať. Kdekoľvek, kde zasiahol. Ale boli to skôr údery. Cítila, ako sa jej z nosa spustila krv a kým si naň zúfalo siahla, zmocnil sa jej krku a necitlivo sa k nej prisal.

  Keď sa jej ho pod dávkou bolesti a znechutenia podarilo konečne prudko odsotiť, videla pred sebou iba nešťastníka. Kymácal sa a smial ako zmyslov zbavený, ale z očí mu tiekli slzy a mrmlaniu už nebolo vôbec rozumieť.

  Zbytočne by ho fackala...

  - Si obyčajný chudák, Gaston. – iba zašepkala rozmažúc si nový prúdik krvi z nosa po ruke a odchádzala stále zhrozená a zošokovaná z toho, čo práve prežila.

  Nieslo sa za ňou jej meno.

  Nešťastne vyslovené. Zúrivo zakričané. Ticho zašepkané. Jedom vypustené... Jej meno v desiatkach podôb...

  Ani na jedno sa neobrátila.

domiceli