ŠTVRTÁ...
30. kapitola
Čas...
1.
Prípravy na stužkovú boli v plnom
prúde. Tretieho triedneho im Regina nepridelila. Dobrovoľník sa nenašiel,
pretože príčiny likvidácie predchádzajúcich zostávali neobjasnené a stať
sa treťou obeťou kvôli bande nevycválaných nevďačných adolescentov, nebolo
pochuti nikomu zo zboru.
Našťastie v školstve neexistuje nič také
ako Hypokratova prísaha. Lekárovi, ak nezasiahne, môže pacient aj umrieť. Tu to
končí pri sprostosti. A na sprostosť sa neumiera...nech sa vykúpu vo vlastnom pote... Znel záver z poslednej porady.
Na prahu dospelosti ich pretlačili hlavou
cez zabuchnuté dvere a učili plávať sparťanskou metódou. Nájdi si svoje
miesto, ukáž, čo vieš, alebo zdochni. Očakávalo sa, že sa vytvoria skupinky,
ako vždy, lenže absencia zmierčieho sudcu bola natoľko výrazná, že strečkovať
by sa nikomu nemuselo vyplatiť. A stužková je stužková...navždy sa zachová...
Každý dostal úlohu a paradoxne Emma
zodpovednosť, ktorú nečakala. Žabo-myšie vojničky museli bokom. Už na začiatku
si predsavzali, ostatne ako každá oktáva, že práve ich slávnosť bude
nezabudnuteľná, originálna, najsamlepšejšia, skrátka jedinečná.
Teraz to ešte museli dokázať. Sami. Nebudú
môcť brýzgať po akcii na neschopnosť triedneho, lebo sme sa na neho spoľahli
a to jedine on je zodpovedný za amatérskeho kameramana, potuchnuté
zákusky, skrkvané návleky na stoličkách aj spitého DJ, čo zabudol
osvetlenie aj prepojiť bedne s mikrofónmi...
Skúšal
chodiť, ale šlo to ťažšie, ako si myslel. Celým telom mu stekali riavy potu
a telo odmietalo naskočiť na jeho predstavy. Navyše manipulovať
s barlami, keď sa nemáš o čo poriadne
oprieť, lebo všade je niečo, čo sakramentsky bolí, tiež nebola úloha na
ľavú zadnú. Aj keď šlo o pravú. Ťahal ju bezmocne za sebou, ako lenivého
psa.
Teplý tancmajster ich plnými priehrštiami posýpal
slovným práškovým cukrom a snažil sa im spočiatku vštepiť základy
noblesnej polonézy. Po prvých hodinách a poobhmatávanými
chalanmi zámerne nepochopenej choreografii sa ustálili na klasickom valčíku.
Bez tancmajstra, iba s tým, čo doma do nich natlačia mamky pri nácvikoch
v kuchyni.
Ale
svadobné šaty budú, aj keby mali presnoriť truhlice všetkým babkám v meste
a v priľahlých dedinách. Baby si zanadávali na zapadákov v akom
bývajú, lebo najbližšia svadobka s požičovňou šiat bola na konci sveta.
Spoľahli sa na to, že bude stačiť mladosť a štíhlosť, navyše slzy
v očiach rodinných príslušníkov aj tak zakryjú zažltnutosť predpotopných
modelov, hrude plné zájdených čipiek, oplieskané flitre aj fľakatý tyl.
Ale šaty po zem...svadobné...ktovie koľké
z nich ich budú na sebe mať prvý...aj poslednýkrát...
Popoludní stával pred oknom a počítal
chodcov zabáčajúcich do vchodu nemocnice.
Viac neprišla.
Zostal mu iba jej posledný úsmev, keď tu boli
s Emmou, Nealom a Henrym, keď ako posledná vychádzala z izby,
zodvihla ruku a placho zakývala prstami.
Vtedy vykrútil kútiky do dola a smutne
ukázal na potvorku ešte stále opierajúcu sa o fľašu.
Pochopila...
Tak krásne sa usmievala...
Hľadala dôvody, na návštevu ale čas hral
proti nej. Proti nim.
Mohla by aj zavolať. Len tak...Nevie volať
len tak...Dievčatá nevolávajú len tak. Prekliate stáročné tradície
a morálka.
Aj telefonáty kvôli odobrovačkám v
programe mala na starosti Emma a tá
sa jej začala vyhýbať... Bola predsa poctená zodpovednosťou a navyše tu
boli Neal a Henry. Aj do nemocnice po potrebné podpisy na faktúry
a spol. posielala zámerne Neala. Snažila sa aj sama tráviť s ním viac
času a prospievalo jej to. Im to. Závidela ...
Zatiaľ sa chceli len vzájomne spoznať.
Papierovú vojnu nechajú na neskôr.
Henrymu vybavila odvoz na motorke. Ostatné potom
zvládal sám. Pomaly lámal ľady a už ju neotravoval drankaním. Akčnosť ani
zdravá drzosť mu nechýbali.
Jej áno...
Chcel jej zavolať. Veľakrát. Ale mal pocit,
že by to hralo proti nemu. Proti nim. Nebol si istý ničím. Najmenej sám sebou.
Ona stále zostávala vo forme amorfnej, nedotknuteľnej ilúzie, ktorá nemôže byť
skutočná, lebo by to bolo priveľmi krásne.
Vypol mobil.
Do jej izby vplávala slniečková Emma
a zvalila sa vedľa nej.
- Budeš ich vidieť prvá! – vydýchla. – Naše
pozdravenky. – vydolovala z fólie farebné podlhovasté pásy natlačené na
hrubom kriedovom papieri. – No, čo hovoríš?! Sú fantastické! Sleduj, takto to
zahneš, sem príde fotka a tuto môžeš dať nejakú tú vetu, prianie, čojaviemčo,
alebo len podpis...- ukazovala nadšená.
- Ty si kedysi mala aké ? – spýtala sa
otvorene Bella.
Nerozladilo ju to.
- Nebolo nijaké kedysi. Nemám...a nikdy
zrejme nebudem mať ukončenú strednú školu. Nebol čas. Všetko šlo vtedy tak
rýchlo. Nemala som ani osemnásť. Z domova do domova...ulica...potom Neal
a nakoniec Henry...veď vieš. – rozprávala a zahýnala papier pedantne
podľa návodu, tešiac sa stále
z každého detailu.
- Bola si v domove ?... Aj ON bol.
Rozprával mi o tom, vtedy, na výlete. To preto si ťa váži. Vie, čím si
prešla.... a vlastne aj preto možno vtedy zariadil to s Henrym. Mal
asi kontakty...v domovoch a prehľad o zverencoch...a ich osudoch...Chcel
mu dať rodinu, aby nemusel tiež do domova...- zamyslela sa Bella.
Emma prikyvovala, ale nevedela, či jej
slovám, alebo svojej šikovnosti, ako pekne to všetko poskladala.
- Potom mu pôjdeš jednu zaniesť do nemocnice,
Bella...Aby videl, ako sme tam dali aj jeho meno... že ho máme radi. Viem, že
ťa to tam, za ním, ťahá... – oprela sa o jej plece a bolo všetko
zrazu také jednoduché, akoby aj sama mala znovu osemnásť.
domiceli
pekná časť taká pekná opisová/úvahová/dialógová :) páčilo sa mi to že chceli obaja zavolať ale... :) a aj otvorené kamarátstvo medzi Bellou a Emmou, proste sa rozprávajú o všetkom :) som rada že ju Bella neodsudila :) krása! :)
OdpovedaťOdstrániťV pozadí to plánovanie stužkovej sa mi páčilo.:) Znovu inak napísaná kapitolka, chválim, začiatok asi najlepší.:))
OdpovedaťOdstrániťsúhlasím, že plánovanie stužkovej je super napísané, aj ma bavilo :) tiež aj posledný odsek za mňa super :) celkovo vnútorné monológy môžu byť :)
OdpovedaťOdstrániť