Mr.Gold ŠTVRTÁ... 5. kapitola REVANŠ

Štvrtá

5.kapitola

Revanš

1.

  Stromy provokačne nastavili chrbty dotieravému slnku a nechali ho rozpaľovať ich do biela. Aspoň tak sa to zdola zdalo žmúriacim dievčatám skloneným nad kopami zemiakov, čo tiež čakali na obielenie pred smaltovými, poobíjanými kotlíkmi, kým opačné pohlavie sa tvárilo, že postaviť stan je mentálne aj fyzicky neuveriteľne náročná úloha, zvlášť, ak promile stúpa a manuálna zručnosť ani pred požitím dopingu, respektíve tekutého návodu na zloženie, nezaznamenávala žiadne čísla v plusových hodnotách.

  Stratená generácia prestával byť pojem označujúci len medzivojnovú literatúru, to mu bolo pri pohľade na pohľady zúfalo zamierené na kopy látky a kovu omotané kilometrami špagátov, vysypané z obalov, nad slnko jasné. 

  "Nad slnko" zostávala dôležitá veličina, mali zhruba dve hodiny na to, kým ono zalomí za obzor, potom budú spať pod holým nebom. Aspoň tí bez frajerky určite.

  Henry s vyplazeným jazykom namotával na Augustove natiahnuté ruky pokrútený špagát a tváril sa maximálne dôležito. Kolíky mal pedantne rozložené jeden vedľa druhého ako vojakov. Vojakov po cvičení, špinavých, zájdených, oplieskaných dobou aj nespočetným použitím, s hlavami rozpleštenými od nárazov kameňov, čo ich tvrdo zatĺkali do ešte tvrdšej hliny.

  Napriek všetkému pôsobilo to decko najinteligentnejšie, v porovnaní s oveľa staršími spolužiakmi, momentálne skúšajúcimi, ako dlho bude niektorej z báb trvať vyzliecť sa zo stanového plášťa, v ktorom sa nedobrovoľne ocitla, či sa kolíky zabodnú do najbližšieho stromu, prípadne batohu a či ich nie je fakt priveľa, že by skúsili, ako  skáču žabky v jazere...

  Dostal úlohu asistenta.

- Pán profesor, aj vy máte kolík ? – zaznelo od rozchechtaných zemiakov.

  Držal veľký kameň a trpezlivo čakal, kým sa Henry s Augustom dohodnú, na ktorú stranu naprojektujú východ zo stanu, v prípade, ak dobre vyhodnotia predok a zadok svojho provizórneho prechodného obydlia. Po otázke ho poťažkal, ale všetky by aj tak netrafil, tak odpoveď na otázku vzdal. Hoci ju mal pripravenú...“Jeden pre všetky, všetky na jedného...“ Mozog zas chrápe.

  Okolo prebehla rozčertená Ruby v mokrom tričku, ale nestihol zaznamenať detaily, spisovné a publikovateľné  boli v jej prejave na adresu dvojnohého kotlíkového dažďa len predložky so spojkami.

  Predstavu gulášu na večeru nahradili čokoládové tyčinky.

  Život je otázkou priorít...len kto týmto indivíduám naznačí, že toto slovo, nie je Žrádlo, Individualizmus, Víťazstvá v posteliach, Otrava alkoholom, Transport na AUDI či minimálne BMW?! ...už filozofoval od hladu.

 2.

  - Pán profesor, môžete na chvíľu ? – ozvalo sa mu nesmelo za chrbtom.

- Tušil som, že ten guláš zostane nakoniec na mne. – povzdychol si a nahodiac psí pohľad otočil sa k zdroju otázky.

  Psí pohľad vystriedala trochu jemnejšia verzia zatúlaného šteňaťa túliaceho sa k hydrantu na rušnej ulici.

  Stála tam Bella a žmolila si prsty rúk. Pravú hornú dvojku zaseknutú v spodnej pere.

  Tu nepôjde o guláš. Ostatné iniciály pojmu „život“ sa radšej nepokúšal napasovať do jej zúfalstva, ktoré nedokázala skryť.

  Dobre, bude ju brať vážne. Pre tentokrát.

  Odovzdal Henrymu jeho kameň, oprášil si ruky a vstal.

  Pokynula mu, aby odstúpili o kúsok ďalej.

  Začína to byť zaujímavé. Bolo potrebné okamžite mozgu predsunúť zoznam inštrukcií, ktoré z povahových vlastností tlmiť a ktoré vôbec nevyťahovať z depozitu... Úsmev je v spodnej zásuvke pri okne hneď pod nervozitou, vytiahnuť len v najnutnejšom prípade, inak za výsledok firma mozog a spol. neručí...dostal odpoveď zhora.

  Nechal ju nech začne sama. Aj tak si nevedel vybrať medzi ironickou, vtipnou či cynickou otázkou, ako z nej dostať jej požiadavku. Našťastie mozog vyhodnotil situáciu neskoro a odpoveď vôbec nedodal.

  Začala sama.

  - Potrebujem tú vašu pomoc, čo mi ...dlžíte. Je to asi dosť vážne. – vykrivila kútik úst.

  Aj to jej pristalo. „Túto zásuvku okamžite uzamknúť pod heslo „Nepárim sa!“...

  -  Tak „asi“ alebo skôr „dosť“ ?... Nemám čas, vidíš tú anarchiu okolo ? – ukázal si za chrbát.

  - Ashley je preč...Už viac ako dve hodiny...A chalanom zmizla dvojliterka koly... Čo kolou vlastne ani nebola...– vysypala útržkovite.

  -  Baví ťa to bonzovať na spolužiakov ? – znechutene na ňu pozrel.

  Začervenala sa. Už oľutovala, že ho vôbec oslovila, ale znovu prehodnotiac celú situáciu, iné riešenie nenašla. Našla ale odvahu prichytiť si ho za lakeť, keď sa otočil a ostentatívne odchádzal.

  To zabralo... Mozog zrejme stále drichme, sketa nezodpovedná! Bude sa brániť bez jeho pomoci...

  - Je mi to fuk! Spite sa ako dogy, obgrcajte navzájom, užite si ranné postopicné stavy a dúfam, že máte prezervatívy, alimenty za nikoho platiť nebudem ! Máš ešte niečo?! – naklonil sa až k jej tvári.

  Neuhla.

  - ...ak bude mať ešte nejaký problém, myslím Ashley, hrozí, že ju nepripustia k maturite a dokonca vylúčia zo školy. – pozrela mu rovno do očí.

  - A nemal by to náhodou riešiť školský psychológ?! Ten blondiačik v okuliarikoch, čo ho minule viedol jeho dalmatín na prechádzku po areáli je na to lepšie vybavený ako ja, nemyslíš? – pokračoval cynicky.

  Je odporný. Je rázny. Je nekompromisný. Je to v poriadku. Mozog je zrejme hore.

  - Potrebovala by súhlas rodičov na vyšetrenie, ale tí sa to nesmú dozvedieť...- zmĺkla.

  Zbystril. Ona pokračovala.

  - Ashley sa práve rozišla so Seanom a bojím sa, že si v tomto stave niečo urobí... – rozprávala rýchlo očami blúdiac už radšej po okolí, lebo jeho hnedé dúhovky boli akési tvrdé.

  - Požičaj jej denníček, nech sa doňho vyplače. Pribaľ pár hygienických vreckoviek a hladkaj ju po chrbátiku, to vraj upokojuje....- strácal trpezlivosť.

  Uvedomil si, že napriek tomu, že je otcom a má syna.... Toto obdobie žabomyších postpubertálnych malicherných vojen mu ušlo. Priznal si. „Našťastie.“

  - ...keď som jej naposledy volala, bola pri tej dračej jaskyni, okolo ktorej sme dnes prechádzali...a už rozprávala... no nesúvisle...vraj to skončí a nebude nikomu na obtiaž... – nedala sa Bella. – ...a už dve hodiny sa jej nemôžem viac dovolať... – pozrela na neho takmer prosebne.

  - Čo chceš vlastne odo mňa ?! – nechápal jej tvrdohlavosť.

  - Musíte ju nájsť !  Tak, aby sa Johanna nič nedozvedela, pozná sa s jej rodinou, žalovala by... a musíte ju presvedčiť, že tehotenstvom sa život nekončí a že...-

  - Čože ?! – až teraz sa prebral. – Ashley je... – na čele sa mu zjavili kolmé vrásky.

  - Prosím, je to priateľka, musíme jej pomôcť. Ona je fakt správna baba, ona si dokonca chodí privyrábať do jednej práčovne, aby príliš nezaťažovala rodinu, preto má tak veľa vymeškaných hodín, ale toto je už na ňu asi veľa... Keby prasklo, že na výlete bola opitá, vzdialila sa sama od skupiny a navyše ...ten jej stav...Regina ju vyrazí zo školy !... Pravda jej pomôžete?!...prosím... – pristúpila ešte o krok, narušiac jeho intímnu zónu odhodlaná nevzdať sa a vytrvať, kým nepovie „áno“.

  Zaboril si ruku do vlasov. Ešte raz pozrel do jej očí, už naplnených slzami a všetky rozumné dôvody na odmietnutie žiadosti vzdal a mozgu poslal ono zamietnutie prvou triedou.

  - Vráť sa k zemiakom. Zabezpečím si aliby a vyrazím za ňou. – zdvihol povzbudivo kútik úst.

  - Pôjdem s vami ! – vrátila mu povzbudenie.

  - Už len to by mi chýbalo k radosti ! – zatiahol ironicky. – Práš k tým sprepadeným krumpliam a nikomu nič viac nehovor, kým sa s Ashley nevrátime! Jasné?! – zotrel ju tvrdo.

domiceli