Mr.Gold ŠTVRTÁ... 15. kapitola JASNÁ

ŠTVRTÁ...

15. kapitola

Jasná...

1.

   Medzi pestovanými štíhlymi prstami stláčala zmäknutý vosk. Formovala ho do kocky následne  do guľky znechutená, že sa doň dostali aj nejaké kúsky listov a nôh chrobákov a čakala. Pomáhalo jej to odbúrať stres a nudu.

  Ani Grega to tu už nebavilo. Sedel na vyvalenom pni a  pozoroval ju kopírujúc si drzo jej tvár do nejakého pornofilmu. S priblblým úsmevom vyzeral ešte horšie, ako bez neho. Zrejme pre ňu predstavoval tie úbohé telíčka rozloženého hmyzu v jej kocke vosku.

  Iba on stál s krvavými unavenými očami na stopkách a vypľúval nimi svoje pocity na náhrobky potiahnuté topiacim sa prvým srieňom a šťavy zbavenými listami popínavých brečtanov, čo šumeli na megalomanských mohylách pri plote ceriacom na prišelcov svoje červené tehlové zuby potiahnuté omietkovými kazmi.

  Nebol problém mať pod palcom celý cintorín, takže už videl, že je tu.

  Sledoval jeho očividne bezcieľne presuny, pohľady aj pohyby skrehnutých rúk.

  A čakal. Kým nebude na tom správnom mieste.

  Mal scenár. A mal ho do bodky premyslený...

  Zubaté slnko občas vytasilo meče a pomedzi skuliny pritesno, takmer zimomravo vedľa seba nastavaných náhrobkov ich nenápadne zabodávalo do tieňov.

  Októbrová zima zraňovala viac. Zmiešala sa tu s tou nahromadenou zlou energiou a v mžiku obaľovala všetko živé. Nemal mu kto povedať, že na cintoríny sa nechodí v tmavom, to len zbytočne provokuje oné sily. Je to ako nápis „Obeť“ na čele.

  Babky to už vedia a kvietkované zástere nechávajú trčať spod dedkových vyprašivených prešivákov a s krikľavou krhlou po boku zostávajú nenápadné a nepovšimnuté. Okolo koľkých už prešiel a nevidel nič...Ony však všetko.

  - Dokedy chceš ešte čakať? – ozvala sa dlhovlasá.

  Na jej tvári sa nepohol ani sval. Nijaká mimika, nijaké vonkajšie emócie. Strohá krása. Povedzme dokonalá. Nudná. Momentálne znudená, ale „dokonale“ to skrývajúca. Profesionálne.

  Neodpovedal.

  Natiahla si kvalitné kožené rukavičky. Opäť zmeravela.

2.

  Nevzal si hodinky a ťahať mobil z vrecka, by znamenalo odhrnúť kabát a nechať sa ošľahnúť chladom. Dlabal na čas.

  Ulička, v ktorej bola, sa tiahla už kúsok nad ním. Videl zadné časti kameňov, ale nepokúšal sa tipovať, ktorý je ten jej.

  Prešiel na začiatok chodníka, chvíľu postál, kým vykročil.

  Mená sa mihali, plietli s číslicami, ornamentami, kde-tu prekryté priveľkým vencom, že musel zastať a zadívať sa lepšie.

  Stál pred ním.

  Strohý, čierny. Pár písmen. Pár čísiel. Všetko, čo po nej zostalo. Dokonca ani zlaté neboli.

  Očakával nejaký pocit, ale žiaden sa nedostavil. Skúsil si siahnuť na krk a vydoloval medajlón. Otvoril ho.

  Tak predsa.

3.

  - Čo sa toľko vlečieš ? Prídem neskoro. – ťahala slovami Bellu hore kopcom k cintorínskej bráne.

  Tej dopínalo. Robí tu garde. Len dúfa, že nie...

  - Ty...sa tu máš s niekým stretnúť ? Na cintoríne ?!...Rande ?...- zastala s každou vetou.

  - A čo má byť ? Je tu ticho, závetrie, kopa stromov, žiadni svedkovia, nijaké priblblé pohľady, samé mĺkve sochy, holúbky, anjeliky...- hľadala argumenty praktická Emma  a spod okuliarov sa mračila na kamarátku.

  - A ja sa budem pri vás tváriť, že som si prišla natrhať trochu toho „hřbitovního kvítí, tatínku“... – použila frázu z filmu teraz už znechutená a trochu aj vystrašená Bella, už tušiac, kto bude tretí do partie.

  Schválne spomalila.

  Emma musela pohnúť. Nemala dnes chuť na jeho držkovú polievku za stratu času.

4.

  Všimol si ju. Všimol si obe.

  Strčiac nahnevaný medajlón len tak ledabolo na vrecka na kabáte nezaregistroval, že mu aj tak  vypadol.

Pohol sa Emme naproti. Dostihol ju, zúrivo schytil za lakeť, zvrtol  a zasyčal rovno do tváre.

  - Prečo si ju sem dovliekla?! -

  - Bojím sa chodiť sama na cintoríny, pán Gold ! A okamžite ma prestaňte fyzicky inzultovať, nemusela by to dobre pochopiť. – mykla hlavou dozadu na prekvapenú Bellu.

  Mala pravdu. Tá videla len ich tváre priveľmi blízko vedľa seba a niečo ako, že ju drží pod pažu, za ruku...za rameno...skrátka drží. Moment akurát tak na obrátenie sa a galup z cintorína.

  - To je jej problém... Nemá tu čo robiť!...Nemala si ju sem vôbec ťahať! – hneval sa bezmocne ďalej.

  - Má depku. Rada by spáchala samovraždu, tak som jej prišla ukázať nejaké tie voľné parcely, nech si vyberie. Pre dnešných mladých je vonkajší dojem dosť dôležitý. Nemôžu ležať hocikde...- ironicky komentovala Emma šúchajúc si boľavý lakeť.

  - To má byť akože humor, slečna Swanová ? –

  - Vy sa radšej pýtajte, na príčinu tej depky, pán Gold ! Je jedovatá, premrznutá a nemá šál! – siahla mu na krk a preložila klopy kabátového límca... – usmejúc sa na svoj ťah.

  - Dúfam, že si jej pred odchodom sem ostrihala nechty, lebo po tomto tvojom familiárnom geste ich asi použije na niekom z nás troch. – pozrel sa Emme priamo do očí a potom obaja na Bellu.

  Iba stála. Ústa klasicky pootvorené, plač na krajíčku.

  - Mienil som ťa zaškrtiť, Emma. Myslím si, že to aj urobím...Už včera bolo neskoro.- precedil pomedzi zuby.

5.

 Zohol sa a z kamienkov na chodníku zodvihol striebornú retiazku s príveskom. Ešte bol otvorený. Pozeral do svojich očí a pozeral do jej očí.

  Na neho nepozrel.

  - Myslím si, že to na dnes môžeme zabaliť. Je tu priveľa ľudí, Neal. – stroho uzavrela mulatka za jeho chrbtom a stiahla si svoje krásne rukavičky z krásnych rúk.

domiceli