CHIPPED CUP, 4. kapitola, HNEV

CHIPPED  CUP

4. kapitola

Hnev

    - Rumpel, Rumpel...Je preč... poď môžeme prejsť! Ukázala mi cestu. – vracala sa naradostená na miesto, kde ho nechala.

  Nebol tam. Cez kamene zostala prehodená len jej spodnička.

  Obzerala sa zhrozene okolo seba, dolu pod strmý zráz, či niekde nespadol a neleží zranený. Nikde ho nevidela. Vyliezla zas na hornú plošinu, ešte stále zadymenú od horiacich stromov a dotlievajúcich pňov.

  - Rumpel ! – zakričala zúfalo do tmavého hustého vzduchu, čo zamoril planinu..

  - To by aj stačilo...- vyšiel z dymu oproti nej ráznym krokom zabodávajúc palicu zúrivo do pachu, až sa mu víril pri nohách. – Môžeš pokojne prestať hrať to trápne divadielko. ! – zdvihol výstražne prst.

  - Ale, veď...som si myslela...- nechápala jeho výčitky a hnev.

  - ...si si myslela, že mi môžeš prejsť cez rozum ? Som slepý, drahá, len slepý, nie sprostý ! – kričal čoraz viac a kývajúc palicou pred sebou hľadal, kde stojí.

  Obranne cúvala. Toto nebol muž, ktorého nechala pod kopcom...Čo sa stalo ? Čo zapríčinilo takúto zmenu ?!...

  - Bojíš sa ma ?! Tak kde si... ?! – vrieskal, keď ju nemohol nájsť. – Nemáš už odvahu ?! Chcela si si dokázať, že si hrdinka ? Hrdinka, ktorá dokáže zabiť netvora ?!... Toto si si predsavzala ?... Od začiatku bolo tvojím cieľom ma zničiť ?! Zabiť ?! ...Tak poď...dokonči svoju prácu ! Nech má tvoj amant konečne radosť, akú šikovnú ženskú si narazil ! ...A ja hlupák naivný som ti slepo veril !... – zatiahol ako obžalobu.

  Nerozumela ničomu z jeho slov a obvinení.

  - Kde si sa skryla !?  Doznávaš svoju vinu ?!... Bella ! – volal ju stále rozčúlenejší, ale v jeho slovách boli slzy nešťastia.

  Nemala odvahu k nemu pristúpiť, ale keď videla, ako nebezpečne balansuje už takmer na pokraji priepasti, musela mu pomôcť.

  V poslednej chvíli ho všetkými silami prichytila za ramená a strhla dozadu. Prudko sa otočil a zasiahol ju nešetrne palicou.

  Zavyla od bolesti a spadla do prachu. Hlava sa jej točila a ostré slnko zastieralo zrak a rozmazávalo obraz. Pocítila  ďalšiu ranu na pleciach a už len obranne natiahla ruky pred seba. Dym zmiešaný so slzami jej zamlžil výhľad a ostrá bolesť v ramenách nedovolila zaprieť sa a vstať. Iba sa plazila dozadu. Nohy sa však zabárali do jemného prachu a sukňa zamotávala sa jej medzi ne...

  - Láska, prosím, nie ! – zakričala z posledných síl.

  Tesne okolo nej švihla zas palica.

  Zbláznil sa. Dočista sa zbláznil...Bože, to nemôže byť pravda...

  - Rumpelstiltskin, stoj ! -  niesol sa jej nad hlavou rázny ženský hlas, ale bolo to posledné, čo započula.

  Ďalší úder ju našiel,  zasiahol  do spánkov a pripravil o vedomie. Zamdlela.

  Nevidela už mladú ženu s dopredu natiahnutými rukami, v ktorých v strede dlaní svietili ľudské oči. Kráčala smerom k nim zvláštne sa nahýnajúc v páse a jej ryšavé vlasy viali za ňou ako závoj. Ženu, čo bola rovnako slepá ako on, so škaredými jazvami namiesto očí ...a predsa videla viac. A vedela viac...

  Veštica...

domiceli