Mr.Gold ŠTVRTÁ... 18. kapitola SPONTÁNNA

ŠTVRTÁ...

18. kapitola

Spontánna...

1.

   Zobudil sa presne v tej časti noci, keď ešte do atramentu budúceho dňa štekajú neviditeľné psy.

  Zdalo sa mu, že sa zvlieka z jeho vlastnej košele po pásoch a pred útekom sa ešte dvakrát otočila.

  Pokúšal sa zaostriť z celku na detail, chcel len pomaly stmievať a nezostať v tom nemom filme len tým jedným jediným štekom...vyvalene čumiacim z postele...Nanič pokus.

  Izba smrdela nadýchaným alkoholom, radšej z nej nemal ani vychádzať a vyhol by sa debilným výčitkám, čo už stáli nastúpené v pozore vedľa prekvapivo nerozostlanej postele, ktorá ho len pred chvíľou uvoľnila na priepustku bez toho, aby mu ukázala správny smer. 

  Šúchal si uderené čelo s kolmou vráskou spôsobenou verajami pripravený na výčitkovú prednášku.  

 Kde máš pyžamo?!... zasalutovala prvá. Umýval si sa?! Si vôbec vyzutý?! ...pokračovali jedna za druhou. Ešte niečo o zodpovednosti, dospelosti, veku...bla-bla-bla...jasné mami, pomodlím sa a už budem dobrý...

  Sedí rozkročmo na posteli a pozerá si do výstrihu. Nie je to zlé...Síce to nie sú stavebniny s tehličkami, ale  zas ani vrakovisko s pneumatikami. Pochválil sám seba, pritakajúc si výsledku hodnotenia...

  Chýbal mu však  medajlón. Pošmátral po spotenej hrudi, po saténovej obliečke, ohol sa a so syčaním od bolesti radšej zas narovnal a zaklonil hlavu, skúsil poslať pár životaschopných buniek na prieskum do tyla nepriateľa, ale nedostali sa ďaleko. S ďalšou bolesťou mu bolo oznámené, že padli skôr, ako stihli dokončiť misiu. Darmo si stláčal spánky, viacej živých  pešiakov v hlave nateraz nemal.

  Aj tak dobre. „Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa ucho neodbije.“ Ucho bolo odbité.

  Paralela s van Goghom...Spojivko nenájdené...

  Až tak ju asi nemiluje...aby si rezal ucho. Či, hej ?!...Odbité nie je odrezané...aj keď na výsledku to nič nemení. Milah je mŕtva. Bola dávno predtým, než zomrela. Odbitá. Odrezaná...

  "Odbiť" by asi malo byť "Odbyť"...nie to asi nie...alebo... Žeby to skúsi s jazykovedným ústavom ? Predstava ako odborníkom pracne vysvetľuje svoj problém, ho nepobavila. Strata času.

  Stratený medajlón však paradoxne tlačil na hrudi.

  Spomienky naň sa mu vracali ako film z jeho nedávnej minulosti. Predsmrtný.

 Pristihol sa aj pri jednej, že keď mu priniesli kolektívne fotky z výletu mal v úmysle vystrihnúť si jej hlavičku a napasovať ju do medajlóna. „Priznávam, chcel som...“

   Nahlas sa rozrehotal. Následne si priložil prst na ústa. Na tretí pokus, prvými dvoma netrafil.

- Pśsst.... teta susedka nemôže spinkať...sova jedna vyhúkaná...nevyhúúúkaná...-

  A teraz ako ?... Nestihol si ?... Alebo si vytriezvel?!...posmievalo sa mu svedomie.

  „Pekne poporadí. Najskôr to druhé a sľubujem, od zajtra... Fakt od zajtra...najprv vstanem pravou nohou a potom budem skúšať úsmev. Hej, hej... napríklad na tej starej škatuli od vedľa.“  

  Si si istý?!.... „Klamem. Na nej nie.“

  To, čo ho následne napadlo, by ho nikdy nenapadlo, že ho napadne.

  Podarilo sa mu spustiť PC, doklikať sa na FB a záhadným preskupením všetkých satelitov a kozmických telies správne sa dopracovať k jednému profilu. Jedinečnému profilu. 

  Vyselektovaný sa síce dosť rozmazával, za čo si majitelia licencie vyslúžili spŕšku nepublikovateľných nadávok, ale zas  o to bol farebnejší a navyše ho fascinovalo, že bola skoro ešte noc a jeho podvedomie sa vrátilo do krátkych nohavíc k predstave, že keď on nevidí nikoho, nikto nevidí jeho...Vybral čosi zo súboru na ploche a pripevnil na nástenku. Spokojný so svojím činom aj zabudol zrušiť spojenie a za zvukov bzučiaceho ventilátora uviedol sa do bezváhového stavu. Našťastie posteľ bola blízko a stlmila náraz.

  Naraz sa mu svet zdal ružovejší...Bol to však len odtieň návliečky.

...ale zistí to až ráno...respektíve pred obedom...

  A pravdepodobne v pondelok na chodbe školy...

  A na koberci u Reginy...

  A ktovie, kde ešte...

  Skrátka...
  Odkliknuté...

domiceli