Rumbelle
3.
kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy
Šepot trávy...
Nebol zvyknutý, že sa mu po kuchyni moce
žena. Doslova moce, hoci, musí uznať, aj pri tom vyzerá pomerne pôvabne, ale
skôr dekoračne, než funkčne úžitkovo, ako tak pozerá. Hlavne ak tvrdohlavo,
veriac, že to tam niekde predsa musí byť, v spodných skrinkách hľadá
nejaké asi nádoby či prípadné ingrediencie. Jasné, že zbytočne, ale nebude jej
kaziť radosť. Nebude hlavne sebe kaziť radosť. Pohľad... Usmieval sa popod
fúzy.
Bolo očividné, že sa s touto inštitúciou
dievča veľmi nekamaráti, ale vyhovárať sa na neznalosť prostredia, jej druh neospravedlňuje.
Ale on zas nebude predsa dnešnú hostiteľku, do úlohy ktorej sa dobrovoľne
nanominovala, dráždiť teóriou o primárnej funkcii varechy v kultúre ženy.
Dosť na tom, že ako spozoroval, nemá vodičák, čo je jasným dôkazom toho, že
tento exemplár v sukni, momentálne v džínsoch je stará škola, vedomá
si iste toho, že medzi kuchyňou a spálňou nevedie žiadna diaľnica, tak je
táto gramotnosť pre ich život indiferentná.
Fúúú...ešteže netuší, čo sa mu melie hlavou.
To by skončil o hlade. A jeho kuchyňa vskutku neposkytuje nič, čo by
sa dalo prežrieť. Dávno nebol v meste...na polotovary.
V podstate to bola, aspoň v tomto sektore
jeho domu, podľa zbežného posúdenia veľmi primitívne zariadená miestnosť, v
štýle svojského feng shuei, v preklade: kde nič – tu nič. Začínajúc aj
končiac mikrovlnkou.
A navyše nič tajomné, čo by jej malo naháňať
strach, tam predsa nechoval. Pavúky za šporákom, tiež len dekoratívnym
artefaktom sú prirodzené. Pomleté v čokoláde ich človek za života vraj zje
štyri, tak prečo toľko vreskotu a mávania utierkou.
Divo na neho zazrela, či jej neráči pomôcť s vymetaním
pavúčích hniezd. Neráčil.
- Vravia o mne, že som flegmatik ...a mne
je to jedno... – oprel sa s rukami prekríženými cez hruď a čakal, na
onen obed, na ktorý ho veľkodušne pozvala, keď počítanie kalórií pri ukladaní
polien konečne vzdala, vidiac, že ho novou kapitolou dostatočne rozladila. A nemusel
to ani hrať.
Obedom chcela žehliť. Len si nebola istá s výberom
menu.
On zas predpokladal, že niečo „hotové“ vydoluje z vaku, ale ona sa fakt
chystala variť...To si nemôže nechať
ujsť. Pokiaľ nepriniesla živú sliepku...tú by ujsť nechal. Neznáša vraždy. Nevdojak
pozrel smerom k batohu na stole, či sa podozrivo netrepe.
Trepala sa v ňom ona sama a vykladala neznáme polotovary. „Boh
opatruj moje črevá.“ Nepriateľsky zazrel na čosi sypké, čosi tekuté, zas sypké,
hnedé, biele...nič podobné jedlu z toho zatiaľ nezízalo. Nech prepájal
kontakty a kombinoval i reťazovito spájal. Nič.
Spoliehal na ten mobil s telefónnymi číslami na reštiky. Prečo by
ich tam inak mala uložené. A toľko...
Znechutene sa sústredená dívala na kožku, čo sa jej vytvorila na kakae.
Čaj už neriskovali.
Ponaháňala ju prstom po hladine a po kúskoch, ako na škripce
povyťahovala a poprehadzovala cez okraje šálky.
Zhrozene sa na ňu díval. Na šálku, ktorú si predstavil o pár hodín,
keď sa ju bude snažiť zbaviť prischnutého, zrazeného povlaku. Už vie, prečo
niektoré gazdinky považujú umývačky riadu za druhý najlepší vynález po
žiarovke. Prvenstvo hlúpej žiarovky tiež celkom nepochopil, ale nemal čas sa vážnejšie
zamyslieť, vidiac ju, ako sa ukazovákom snaží zo dna dopitej šálky vydolovať
nerozpustený kryštálový cukor.
Po prstoch jej stekajú posledné, už trochu topením zaoblené
kryštáliky, zafarbené grankom na hnedo,
nestíha ho olizovať. Natŕča prajne dobrôtku
aj pred neho.
- To je z celého toho najlepšie!...- vyplazí naň nadôvažok mlsný
jazyk, umýva si takto miesto pod spodnou perou. Aspoň ona si to myslí, aj keď
si vie detailne predstaviť chuť i povlak, čo tam zostal. Aj by pristal pozvánke
na ochutnávku...
Ako málo stačí k detskej radosti. Zvedavo nakukol do jej šálky, či
sa s ňou bude ešte dlho babrať, alebo vymyslia kultúrnejší program na nedeľu.
- Krupicová kaša?! – zavyl zúfalo.
Jemu, chlapovi od ponku, čo drel celé
predpoludnie, v pote tváre dorábal palivo na tuhú zimu, iniciatívnejšie a
úpornejšie ako indiáni, potom sa psychicky vyčerpal, zisťujúc, že toto malé
literárne nedochôdča píše pomaly lepšie ako on...jeho chcú nakŕmiť dojčenskou
žranicou?! To sa mu snáď len zdá? Sníva? Marí? Ilúzia ? Toto by si nevymyslel
ani ako spitá cigánka pri veštení... „...keď budeš studené piť, budeš teplé
chcať!“
- Chceš mi veštiť zo dna? Myslela som, že sa to robí len z kávovej
usadeniny. – pritlačila k nemu svoju ubrýzganú šálku a čakala
odpoveď.
- Podľa tohto, čo tu vidím, sa aj
ty o chvíľu usadíš...- začal vážne.
- Figu vidíš! – vymotala dlhé nohy spod seba a šmátrajúc za mikrovlnkou,
vydolovala odtiaľ jeho okuliare
a s láskou mu ich nasadila, prejdúc zámerne prstami po celej tvári.
Polepenými, sladkými, upatlanými, zabrýzganými...
Rýchlo si ju prichytil a usadil na kolená, pretlačiac pred ňu paže,
nadvihol šálku a s bradou zaborenou v jej pleci, s odporom
si obaja prezerali mazance na nej.
- Usadená už som. Čo ďalej? – zamotávala sa pomaly do prameňa vlasov za
jeho uchom.
Nadšený dvakrát nebol, onen prst umučil už kožku na kakae
a vybrakoval dno od skrytých zásob cukru, teraz sú na rade zrejme jeho
posledné zvyšky nešedivých vlasov.
„Odvahu, korienky, moje. Odvahu. Budeme sa brániť... Ani sa
nepohnem!"
- Myslel som tým, že sa budeš musieť rýchlo vydať...Aúuuu!!! ...to boli
moje vlasy! Živé! – odtiahol od nej hlavu a zatlačil dlaň
o skalpovanú kožu.
S pootvorenými perami hľadela na neho, nevediac, o čom točí.
Niekoľkokrát otočené nechtiac v tom šoku vyšklbnuté vlasy videla omotané okolo
svojho ukazováka...a po ich autostráde koldokola letela formula zo stajne:
vydať, vydať, vydať...
- Keď prežijem toto, tak som asi nesmrteľný...-
prežehnal sa nad tanierom po okraj naplneným bielou hustou masou a nechal škoricový
popolček z mraku jej ruky zabrýzgať mu ju aj s celým priľahlým
stolovým okolím. Ešteže nepoužíval obrusy.
Tvárila sa, že jeho pripomienky prepočula. A darilo
sa jej. So spokojným úsmevom si sadla oproti nemu so svojou porciou, ktorej sa
nemienila ani dotknúť. Drží predsa diétu.
- Dvom prasiatkam lepšie chutí...- kreslila
pramienkom škorice tvár na svoju krupičnú kašu a meditovala vo vlastných
intenciách. – To vravieval môj otec, keď
mi ju varieval, aj keď v jeho podaní to býval skôr prídavok namiesto
cementu do betónu... aby mi nahradil babku, čo by mi to vraj vždy povedala, keby som u nej,
kdesi na dedine trávievala prázdniny. – spájala a zase rozpájala prsty
hľadiac do tváre svojho tanierového portrétu. - Ale nemala som nijakých starých
rodičov...- strčila prst do kaše, aby panáčikovi na nej upravila škoricové obočie,
no len čo mu prirobila ďalšie vrásky. V prasklinách od rozpusteného masla
farbili ho na hnedo a vytvárali vejár oných vrások okolo hnedého oka. – Neurazte
sa, ale táto usadlosť... viete, pripadám si tu ako u starkých na prázdninách...
–
- ...a ja mám byť akože tvoja stará
milovaná babička?! – vyletel spoza stola, schytil lyžicu, tresol ňou o stôl
a radšej vyprázdnil bojové pole.
- ...cítim sa tu taká voľná...zrazu
slobodná...ako dieťa...konečne bez zábran...nezväzovaná predsudkami a kázňami,
ale...- mrmlala si spomaľujúc tempo záver svojho vysvetlenia a nemo sa
dívala na prievan, čo rozvieval záclonku na vchodových dverách.
- Sľúbili sme Ashley, že jej pôjdeme za krstných rodičov malému, či nie?
A rodičia, to je muž a žena, čiže manželia...- mračil sa, lebo bolesť
za uchom nepoľavovala.
- Manželia?! ...Ty mne ideš niečo hovoriť, že nie som dnešná?! –
vychŕlila na jeden dych, zaprela sa o stôl, vstala a presadla si do
dostatočnej vzdialenosti od neho, ako do azylu.
Jasné. Pre ženu nejestvuje problém, ktorý by sa nedal vytvoriť...Tak,
pravdupovediac...ako očakával úplne inú reakciu. Skôr, že zmäkne, roznežní
sa...dojme ju to...vyhŕknu slzy...bude sa
po ňom siapať a šemotiť kadejaké romantické kravinky...a on bude
mať robotu jej svoj nie vážne myslený žartík s ponukou na sobáš diplomaticky
vytĺcť z tej peknej hlávky.
Vyšklbávala zo stojanu kuchynské utierky s takou vervou, že sa
chudák nestačil otáčať na svojej štíhlej drôtenej nožičke. Vyložila, čo našla
v nose, hodila to na stôl a pritlačila roztvorenou dlaňou.
„Boh ochraňuj moje vlasy, ak sa v nich zas bude chcieť pohrabať...“
zazúfal si.
- Asi si dlho nebol na nedeľnej hitparáde v našom kostole?! Však?!
- ...nahla sa k nemu. - Krstný
rodič musí mať všetky náležitosti ohľadom vlastného krstu, svätého prijímania
a birmovky na poriadku, ale nikde sa nepíše, že musí byť ženatý
a vydatá...-
- Ale môžu...- pokúsil sa znova navodiť romantickú atmosféru.
- Mám osemnásť! – preľakla sa.
- Na dieťa ti je to dosť a na manželstvo nie?! – vytočený vstal, odniesol
šálky do dresu, vrátil sa k stolu, posunul jej dlaň a medzi dva
nechty nadvihol polepený provizórny kapesník, odložiac ho do smetného koša.
Jedovato zaklapol dekel. Perfekcionista.
Viac nepovedal nič. Odišiel.
domiceli
Vyznala som sa v celej kapitole, páčila sa, len koniec bol akýsi prirýchly. Ale nesťazujem sa ;)
OdpovedaťOdstrániťzaujímavé že kožka na kakae mi pripomenula Peu :) keď už spomíname tak poriadne nie? :) je to veľmi zvláštny pocit prežívať tento fanfik ešte raz aj s tým príbehom v pozadí resp. v popredí :) ...ten záver bol naozaj prirýchly ale takisto sa páčil :)
OdpovedaťOdstrániťsúhlasím, nejako to rýchlo prišlo ku koncu :) ale detail s krupicovou kašou môže byť :D
OdpovedaťOdstrániť