RUMBELLE - Šepot trávy... 1. kapitola

Rumbelle

1.      kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy

  Šepot trávy...

   Poleno na ponku zamrelo a očakávalo ranu z milosti. A tá prišla. Ustálo to, nechalo sa potočiť roztrieskanou tvárou v tvár katovi a ďalšia. Jazyk sekery sa zaryl až do polovice. Mierne potriasol o násadu predĺženou rukou do bokov a spokojný, že drevo drží ako prilepené, neváhal ho, oboma rukami zliaty s poriskom, dvihnúť takmer až kdesi za hlavu a znova tresnúť o ponk. Rozletelo sa na dva kusy, nehlučne dopadnúc do pilín a triesok.

  Každý na inej strane. Dve samostatné jednotky. Indivíduá a predsa, keby sa chcelo, keby sa veľmi, veľmi chcelo, ich letokruhy k sebe zapadnú. Plne. Presne... Len kto by to pre nich urobil...ešte urobil. Zas urobil. Iba...urobil.

  Pripadal si tak trochu ako hrdina z filmu. Predstavil si ťahavú melódiu. Záber na polocelok. Stačí po kolená. Bližšie nie. Nijaké detaily. Potrebujeme zachovať ilúziu charizmatického hlavného hrdinu. Muž v najlepších rokoch. Skôr psychicky, ako fyzicky. Vysoký, štíhly, nič moc svalstva, skôr šľachovitý. A máme po charizme. Opis je to, čo oko vie a duša tuší. Charakteristika je to, čo oko tuší a duša vie. Ale no tak...

   ...polodlhé vlasy. Teraz, keď sú spotené, nevidno ani kde-tu z hnedých vlasov vyplavené šediny. Drobné oči, úzke pery, ostrý nos. Klapka. Akcia.

  Utrieť spotené čelo, prejsť vreckovkou okolo krku, hruď, kam ruka dočiahne, až pod pazuchy, fuj, to sa mu bridí najviac. Čo je pod nosom odložiť do vyhrnutého rukáva, prípadne vyzliecť košeľu, zaviazať okolo pása a nechať pot na prsiach perliť sa v paprskoch slnka...Drbká ti?!

  Nie, košeľa zostáva, kde bola. Je pod mrakom, triesky mu plnia nozdry a zachytávajú sa všade možne, aj nemožne, s obľubou v rozcuchaných vlasoch, sopel má lepkavý a je ho za kýbel a celý páchne ako horiaca pneumatika pred grilovaním marinovaná v cesnaku. Filmová romantika na hovädo...ešteže je tu sám.

  A toho sprostého dreva aj tak neubúda a neubúda. Ozvena mu vracia údery v čoraz rýchlejšom tempe. Nezaberá. Namiesto jednej kopy sú dve a zdajú sa obrovské. Monumenty nadľudskej nedobrovoľnej driny, dobrovoľného zálesáka, čo nechce v zime zvonka zmrznúť. Z druhej strany to budú istiť zásoby alkoholu.

  Na ktorého svätého toľko toho objednal. Dreva.

   Aj tak mu zrak po každom kuse guľatiny zabehne na príjazdovú cestu. Tichú, prázdnu, strácajúcu sa za zákrutou.

  Odmietol zohnúť sa po ďalšiu obeť. Zaťal len sekeru, vydoloval z vrecka dokrkvané cigarety. S nohou vyloženou na rozštiepaných polenách vťahoval dym a vypúšťal myšlienky.

  Zjaví sa v ich opare a bude mávať čerstvými rukopismi, čo sa mu ako vrhacie nože pozachytávajú o chlopne a vyrvávať ich odtiaľ mu bude trvať ďalší pracovný týždeň, kým nedonesie novú zbierku.

 Už si zvykol na  pocity, o ktorých síce pravidelne písaval, ale prvoplánovo odmietal ich reálnu existenciu. V okruhu niekoľkých kilometrov od usadlosti celkom určite...

   Nové, zvláštne, chaotické. Každopádne ich bolo množstvo a nabaľovali sa. A bolo by  ich treba upratať. Ako to drevo. A rovnako to flákal. Nechával ich kvasiť, hniť, pokrývať sa plesňou izolované, v zatuchnutom tele, prípadne duši, keď už chce byť objektívny. Dobre, dobre. Romantický! Nedovolil sám sebe strápňovať sa výsluchmi, ktoré by zbytočne páchli zle vyvetranou miestnosťou.

  Keby...možno keby ona trochu viac naliehala...

  Príjazdová cesta. Prázdna.

  Vošiel do predsiene a z botníka vzal hrubý fascikel. Pozrel na hrot ceruzky proti svetlu. Ešte čosi vydrží. Vrátiac sa na podstenie, rozviazal šnúrky na bokoch a prehrnul pár stránok.

...Až ticho predsiene povolilo jej výdych.

   Iste tým myslela, že sa tu cíti ako doma. Facka na jedno líce, facka na druhé. Už si hore?! Opakuj teda po mne: ...že...je...tam...doma! TAM doma! U neho doma. Kedy už pochopíš, prijmeš, vstrebeš, že „tam“, v žiadnom prípade nie je „tu“?!...že to TAM je reálny muž...že ON, nie ty, patrí do jej života. Takže tu plano nefilozofuj, čo by bolo keby, boli by sme v nebi...prebehni to očami, lexika, štylizácia, gramatická stránka a šup-šup, rýchlo ďalšia veta.  Ide ti to stále horšie a pomalšie a si rozvláčny a vôbec! Hlavne to nerieš! N-e-r-ie-š!

   Presúval sa rýchlo, ako doma. Kľúče, kabát, topánky, svetlo, vyvrátiť vrecká na saku, mobil, doklady, sako, svetlo...mala pocit, že ju akosi v týchto monotónnych, zautomatizovaných činnostiach fyzicky neregistruje, alebo paradoxne, presne naopak, vníma už ako prirodzenú súčasť svojho domu. Dobre, dobre: domova a nemusí sa už správať ako vyšponovaný hostiteľ.

    Je nedieľnou súčasťou jeho vily, jeho života, jeho samotného, nepotrebuje riešiť začínajúcu dieru na ponožke a cítiť sa za ňu pred návštevou trápne. Už nie je návštevou.

  „Letokruhy zapadnuté...“ povzdychol. A opäť pohľad na príjazdovú cestu. Záber sa nemusí točiť, možno použiť ten istý.

  Na návšteve boli pred chvíľou. Spolu. Spoločne. Ako dvojica. Ako pár. Ako...spolu!

 Pravá polovica-ľavá polovica. Poleno a poleno. Ohavné poleno a krásne poleno... Jing a jang a podobné chlopotiny.

  Pozrieť Ashley a jej mrňúsa v pôrodnici. Natlačený dojmami. Po okraj.

  Ale pozorný zostával. Nenásilne. Prirodzene.

  A tak sa tak aj správal. Stará škola.

  - Spravím ti čaj alebo kakao? – zahol do kuchyne, ale v okamihu sa z nej zas vyklonil so šibalskými ohníčkami v očiach. – Dieťa nie! – žmurkol. – Nejaké tie ingrediencie by sa síce našli, ale....Zabudni! – namieril na ňu prst vidiac, ako bledne a červenie a pery jej vytvárajú taký ten zvláštny priechod, cez ktorý by vyšlo jedine áno a znamenalo by...

  Semeno ti vráža na mozog?!

  - Fuj, si už horší ako Ruby. – vyzúvala sa, pokojne upratujúc aj jeho topánky, aby sa trochu zamestnala a zamyslela.

  - Neprovokuj, lebo dnes zostaneš nasucho, drahá...- doznievalo z kuchyne.

  „Tak toto teda nie! Vyprosuje si takéto zaobchádzanie a vyjadrovanie a nechutné dvojzmyselné narážky  a vôbec!...“ vysoptila zatiaľ len v duchu.

  Ani s tým nezačínaj. Jej temperament nechaj na pokoji, je to dáma. Hrá sa na dámu. Dáma sa vie vždy ovládnuť. Skoro vždy. Zatiaľ, ale, čo ak... Stačí!

  Zahryzol do konca ceruzky a zakvílil. Zabudol, že gumu z plieškového zakončenia vyhrýzol už minule.

  Zastala si ostentatívne opretá o veraje a  s rukami na znak protestu skríženými na prsiach spod zamračeného obočia pozorovala, ako sa morduje so sypaným čajom, v snahe natlačiť ho do sitka a nie po škárach celej kuchyne.

  Zarazilo ho ticho. Pozrel jej smerom a hrdo – urazene sa dvíhajúcej brade odpovedal pokútnym úškľabkom, spokojný, že trafil presne a teraz môže spraviť posledný ťah a zatiahnuť slučku.

  Ani si nevšimla, ako nenápadne sa doslova skokom presunul k nej a prichytiac si ju rukou vnorenou do vlasov vzadu za temeno zajal perami jej ušný lalôčik a striedavo ho láskajúc jazykom i zubami šepkal...

  - Z teba sa stáva nymfomanka, kráska, keď všetky moje slová prekrúcaš do tejto polohy...a ja chudák som ťa chcel len napojiť čajom, aby si nezostala „nasucho“...- pritlačil sa jej perami za ucho, až cítil zrýchľujúci sa pulz. - ...tak kto je tu potom „horší ako Ruby“?...- odtiahol ju za vlasy od seba, ale nechal visieť na svojom pohľade, potom perách, potom sklopila oči.

  Došľaka, ten chlap je vo flirtovaní sakramentsky dobrý! Sviniar. Najhoršie na celej veci je, že ...v prípadnom, keby bolo keby – boli sme v nebi...sa skrátka nebudú dať použiť jeho finty. A na vlastné nemám guráž. Skúsenosti?! Tvorivosť?! Energiu?! Trúfalosť?!...Mäkneš, chlape.

  Študijný odbor: Taktika boja vo vysokej tráve – neukončený ani prvý semester.

  Hlboký nádych, ešte hlbší vý...vý...vý...dych. Vidíš ty chumaj, fajčíš jednu od druhej a teraz sa nevieš dokašľať!

  Ok, ok, bude lepšie prehrať bez komentára – kontumačne. S týmto chlapom v slovných bitkách nikdy nemá šancu siahnuť si na vavrínový veniec. Prišla o zelený, zrejme sa kvôli nemu bude musieť vzdať aj tohto. A to je jedna z vecí, ktorá ju na ňom fascinuje. Má navrch.

  -  Raz ti to aj tak vrátim. – precedila mu kdesi do zápästia.

  - Dvakrát, prosím...- otočil sa k nej chrbtom a odkráčal späť k dresu, nechajúc ju na pochybách, na ktorej z vĺn teraz pláva.

  Dala by ruku do ohňa za to, že práve narážal na posteľ, ale stiahla ju „popálenú“ zas späť, vidiac, ako v rukách, s utierkou prehodenou cez predlaktie, spôsobne, ako dobrý čašník,  drží „dve“ šálky objednaného pariaceho sa nápoja.

  Zošpúlila pery. Musí sa ešte veľa učiť.

   Veď vravím, sviniar! Má ju presne tam, kde chce. Je príliš submisívna a on dominantný. „Ako to, že polená zapadajú...?“ zmraštil čelo a rýchlo odtiahol ceruzu, ktorá zas vedela o presnej cieľovej stanici, pamätajúc si ten zimomriavkový piskot pri zrážke so zubami.

  Po druhom raze podoprela sa o lakeť. Napadol ju oxymoron, ako môžu byť jeho ostré črty, na ktoré sa práve s úľubou díva, také mäkké, narážajúc na letmý úsmev a chvejúce sa viečka, za ktorými doznievala orgazmická dohrávka ozveny  práve docvičenej skladby.

  Najradšej by sa na neho vrhla a rozhodila mu hneď a zaraz celé orchestrisko. Z lifestylových časákov však dobre vedela, že to páni tvorstva neznášajú a potom, po tom potrebujú ...pokoj.

  Rešpektovať či nerešpektovať?

  - Neberiem nijakú antikoncepciu. – povedala nakoniec rozhodovania pokojne.

  Vyšvihol sa do polosedu zapretý o dlane a bolestne zavyl, zvrtnúc sa k nej.

  - Chcela si čaj, nie dieťa?! – potriasol hlavou. – Preboha, Belle! Žijeme v dvadsiatomprvom storočí. Tebe nikto nepovedal, že...došľaka...jeden sa tu spolieha na spolužiačkovskú formu osvety, ale ako vidno, vy dokážete myslieť... respektíve nemyslieť!... – v tvári mu hrali všetky možné nástroje, ale noty boli momentálne rozhádzané kdesi v hľadisku.

  Hľadela na jeho neutíchajúci výstup spod spola privretých viečok, spomalene pokojne zakladala ruky pod hlavu a nechala svoje mladé prsia, hoci o  momentálnych štvorkách Ashley mohla jej hruď iba závistlivo snívať, zimiť sa pod prívalom jeho mrazivých poznámok čo sa tlačili ako lavína do dvier a zapĺňali horúcu spálňu mentorským chladom.

  - Som...iba... žartovala. – zadrela v jeho krátkej pauze.

  Dirigentská palička švihla ovzduším a všetko razom stíchlo.

  - 1:1 , drahý pán profesor. Som dobrá žiačka...- prevalila sa na brucho a spokojne sa rozosmiala do podušky.

  - Za toto o chvíľu odvisneš! – zachytila nad sebou a nemusela sa namáhať s dešifrovaním, ktorému orgánu to ráčilo patriť. Pocítila to priveľmi jasne.

  - ...pozornosť podniku?! – neodpustila si sarkastickú poznámku pred hlbokým...nádychom.

  Nie je submisívna a on dominantný!  Polená zapadajú.

  „K tomuto si sa nechcel dopracovať?!Či?!...“ A to si túto stránku masochisticky prečítal už nie desať, desiatkykrát! Sebatrýznenie nikomu ešte  nerobilo dobre...

  „K tomuto... by som sa...tak rád...dopracoval.“ ...si hádam chcel povedať. Naznačiť. Zadúfať si...

Úryvky sú z fanfiction ŠTVRTÁ

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-124-kapitola-do.html