RUMBELLE - Reč trávy... 18. kapitola

  Rumbelle

18. kapitola

  Reč trávy...

  Toalety v podpalubí Králičej nory boli ešte v horšom stave, ako sa odvážil si vôbec predstaviť.

  V kúte kôpka pozvracanej pubertiačky, od nej sa vinuli posledné biele pruhy toaleťáku s odtlačkami šliap namočených podľa farebného odtieňa nielen v moči. Odkaz rúžom na puknutom zrkadle, pričom pravopisne správne a zároveň publikovateľné boli len spojka s predložkou, ostatné slová nemali šancu dostať sa vôbec do slovníka. Upchaté umývadlo, kde do neidentifikovateľnej hladiny občas vyhĺbila jamku nešťastná čistá kvapka a umrela... „Nech žerieš, čo žerieš, vracať budeš vlašský šalát!“...ešte raz sa vrátil pred dvere, či si dobre všimol ikonku na nich. Všimol. Boli to mužské...Ten rúž ho škaredo zmiatol...

  Radšej sa nevracal. Vybaviac si tú spúšť, vyťukal do mozgu kajúcnu poznámku: Nebudem už viac piť...dostal obratom cynickú odpoveď...ale menej tiež nie. Však?!

  Bolo tu pritesno. Pánske hajzlíky a okolo sa tmolia iba ženské. Analyzoval v duchu. Tak, čo tu máme? V podstate dva typy žien: dobre oblečené a dobre, že sú oblečené, s nechuťou sa obzrel za grgajúcou  buchtou, ktorej na outfite chýbali už len vzory veľkonočných vajec a psí obojok. Nie, ten mala. Medzi tretím a štvrtým lalokom na krku. Pod krkom. V krku...Päsťou rozrazila dvere za jeho chrbtom.

  Čo ťa nezabije, to sa ťa pokúsi zabiť znova... Radšej ustúpil o krok bokom.

   - Viete, že ste zábavný? Zmysel pre humor je totiž vzácnym darom. – pochválila ho, hoci za práve opísanú scénu čakal skôr znôšku výhrad, podfarbenú ohňostrojom argumentov, že na takomto mieste sa predsa v nijakom prípade nemôže odohrávať „ICH“ prvé nečakané romantické a aspoň polepené, keď už nie zaslintané rande, ktoré mal za úlohu textovo pripraviť, kým ona umyje riad.

  ...že ho bola týždenná kopa, taktne preglgla a podvolila sa odmeniť jeho kuchyňu pohľadom na lesknúce sa komponenty. Aspoň tie, vyložené na drese, lebo sa obávala, že stav ostatného je dobová patina a mohla by niečo historicky vzácne nenávratne poškodiť. Figu, nemala chuť gruntovať!

   Popravde tú scénu na WC ani nemyslel vážne, len ju chcel vytočiť, aby zhodnotil prípadné preddispozície k ohnivejšiemu temperamentu. No, nevydalo. On je skrutkovač, ona uvoľnená. Hodíme poďakovanie za kompliment.

  - Ďakujem, srdiečko. Mal som na výber: zmysel pre humor alebo účes. Zmysel pre humor sa ľahšie udržuje. – hodil hlavou ako princ Krasoň v Shrekovi a pozrel na ňu zospodu, ako si zvnútra hryzie do pery, spoza chrbta spätne čítajúc práve ním proklamované riadky ďalšej kapitoly a prižmúrenými očami sa nenápadne usmieva.  – Ako vidíš, robil som, čo som mohol. Menej sa už nedalo. Si na rade. Názov podkapitoly: Zoznámenie sa. – vstal a ponúkol jej svoje miesto za písacím strojom.

  Podvihla lemy pyžama a s noblesou sa usadila, pomrviac sa ako sliepka na vajciach. Ľutoval, že nie je klonkou.

  „Keby nadržaní lietali, dnes asi nepristaneš, kámo...“

  Radšej sa odvelil do bezpečnej vzdialenosti, na gauč.

  Jeho pohľad  zachytil čosi zaujímavejšie, čo však nechcel, aby "zachytilo" jeho, tak si námatkovo odchytil štít. Mal šťastie, bol z prvého typu. Dobre oblečená...Aj keď skromne. Skromne vo význame kvantitatívnom, nie kvalitou.

  - Budeš taká láskavá a prestaneš sa tu chvíľu mykať ?... Stoj rovno a tvár sa, že sa so mnou zhováraš, prípadne si ma obzeráš...- zašepkal do vlasov pomenšej ženy, za ktorou sa snažil skryť, prichytiac si ju pevne za ramená, aby necukla.

  - Ako si prajete, pán profesor...- zašepkala zmätená a napriamila sa.

  Iba úskokom znova pozrel, čo za obeť si vybral.

  Malá, hnedovlasá, jemné črty, pootvorené ústa a voňavá...vysoké opätky a krátka sukňa...ostré kolená, mäkké rameno...malé prsia. Prsia - jediný dôkaz, že sa muži dokážu sústrediť na dve veci naraz.

  Nemal čas viac sa venovať detailom. Zo sály sa chodbou pretláčala trojica ľudí. Boli tu zjavne noví. Mulatka, plešatý a...

  Do zorného uhla sa mu však strčila Emma a kráčala rovno k nemu. K nim.

  - Máme po romantike, dievča...- zašepkal ironicky a necitlivo odsunul žieňa bokom, v snahe predsa len  uvidieť tretieho z nových návštevníkov a vyhnúť sa očividne naštartovanej Emme.

  Márne. Emma bola rýchlejšia.

  - Tak ošahávať štvrtáčky sa vám zachcelo, pán profesor?! Fuj a zrovna na veckách? Bella, som zvedavá, ako na to zareaguje tvoj alfa samec Gastonko?! Napriek tomu, že ten keby mal mozog z čokolády, tak zaplní sotva jednu lentilku, toto asi vyhodnotí stopercentne presne a jasne.- zažmúrila prísne oči na krásku, stále stojacu pri nich.

 - Pomáhala som pánovi profesorovi...- začala koktavo naivne, ale nedokončila, hneď zaregistrujúc, že tak, či tak,  bude z toho len trapas a ona za trapku. Lentilkovú...

 - Ale, čo sa nám nemôže vycikať, chudáčik ?! Tak ťa poprosil, aby si mu trošku pomohla?! Hore-dolu, hore-dolu...zlatá ručná práca?!...– zatiahla Emma cez zuby.

  Goldovi spadla sánka. A  kútikom úst vytiekla posledná kvapka trpezlivosti.

  Schytil blondínu nešetrne za lakeť a odtiahol  bokom.

  - Tak, pŕŕŕ ! Srdiečko... Aj moja diskrétnosť má svoje hranice! Do mňa sa nikto nebude navážať  a strápňovať ma pred študentkami. Nemôžem za to, že tu táto na mňa zíza, ako na Garfielda, čo pripravil práve o panenstvo Hello Kitty! Ja ...som...tu...iba...nevinne... stál! – nahol sa tesne k jej tvári a ruku negalantne natrčil k práve nešetrne poníženej Belle.

  - To bolííí...- zasyčala Emma.

  - Áno, to bolí !... Moju citlivú dušičku to bolííí ! Takže toto bol tvoj prvý aj posledný hrdinský čin. Dávaj si pozor na ústa a hlavne na mňa !... Drahá !...Kvôli tebe mi pravdepodobne ušiel niekto, na koho číham dlhé roky...- v hneve prezradil viac, ako chcel.

  - Tak to sme dvaja ! – uzavrela.

  Dočítal. Neveriacky pozrel na ženu oproti, s rukami spokojne založenými pod bradou, čo čakala na začiatok súdneho pojednávania a preslov žalobcu.

  - Zdá sa mi to, alebo je tvoja predstava hlavnej hrdinky naivné nesvojprávne teľa, bez štipky hrdosti a guráže? – zadrel necitlivo.

  - Navyše pózerka, zakríknutá, introvertná a... panna. - žmurkla spoluautorka potmehúdsky.

  - A toto chceš spáriť so mnou?! S chlapom, čo je taký neskonale dokonalý, že si je sám sebe vzorom?!– zavyl neveriacky, ďobnúc si do hrude, až jeho dlane pripomínali obrie pavúky prisaté o prsia.

  Veľavýznamne prikyvovala.

   - A pôjdeme na to skratkou. Bude to síce ďalej, ale o to horšia cesta.-

 - Musím si naliať. – vstal. – Ozaj! Nemôže byť tiež alkoholičkou? Alkohol pomáha odstrániť stres...podprsenku, nohavičky...a kopu iných problémov...- mrmlal si, záporne kývajúc hlavou,  premýšľal, z ktorého kúta naposledy spravil príručný bar, bezmocne sa motkajúc po izbe.

  domiceli