RUMBELLE - Reč trávy... 15. kapitola

Rumbelle

15. kapitola

  Reč trávy...

      S nedôverou sa dívala na podivuhodný, neforemný, v celofáne navyše zabalený balík v jeho rukách, ktorý si aj sám s očividnou nevôľou obzeral, kým schádzal dolu točitým schodiskom. Trhlo ním, keď mu došlo, že zabudol chrániť svoj, teda jej lingvistický výtvor. Najskôr teda okamžite skontroloval, či je „list“ stále v písacom stroji, kým k nej pristúpil.

  - Čo zízaš ako žaba z prachu? To je ešte z čias vianočných darčekov. Trenky ani fusakle ti neponúkam, ale myslel som si, že unisex je v dnešnej dobe in. – natrčil pred ňu dôkladne z výroby poskladané saténové pyžamo, plné špendlíkov s bielou hlavičkou, čo držali jeho fazónu pokope, zakorenené o kartón.

  Z celého preslovu zachytila aj tak len slovíčko sex, bez ohľadu na kontext, v ktorom bolo práve použité.

  Jej nerozhodnosť ho iritovala, ale na druhej strane zdala sa mu príjemným spestrením vlastnej unudenej existencie a v intenciách nabokovovej schémy, do ktorej by sa aj  bol rád zapravil, preto košeľu nechával v permanencii rozgajdanú, zároveň polenom, ktoré egoisticky ješitne zodvihne. Nie, priloží.

  - Premňa-zamňa, bahni si ďalej vo svojej o číslo menšej košieľke, aby kozičkám mohli vykúkať krajkové tlamy, - zalaškoval detinsky. - ...  a kiež by ti zips toho kúska látky, čo máš okolo stehien, vytetoval jazvu skrz celú riť! – odšmaril pyžamo na stôl, až svojou brzdnou dráhou zramovalo zopár do cesty nastavaných písacích potrieb, neľútostne ich zhrnúc do priepasti po stolom.

   Rozvalil sa na gauči a nohy prekrížil cez opierku, ruky cez hruď, tváriac sa dotknuto. Bol pyšný na svoju charitatívnu predohru a hoci si nepredstavoval ktoviečo, pohľad smädnej akváriovej rybičky ho nenadchol. Vôbec.

  - Načo hneď toľko metafor? Stačí rovno povedať, že ste nadržaný ako stepná koza. Obávam sa, že aj zakuklená v tej vydratej, smradľavej deke vás budem dráždiť úplne rovnako. – zatiahla medzeru medzi dvoma gombíkmi na vyvýšenom mieste hrudníka a myslela si, že je nenápadná.

  Vytiahol spod zadku nezapravený kus deky a posunul ju k nej.

  - Jak ti je libo, srdiečko. Hlavne si pohni, dnes musíme zmáknuť najmenej dve-tri čísla. – žmurkol, ale dívala sa už inak, priveľmi otvorene, ba zdalo sa mu, že aj úprimne, tak ho cynický podtón trochu zamrzel. A jéje... To sa mu len zazdalo. Pomalšie si zrejme prekladala jeho šifry, ale nepoužila správne dekódovacie zariadenie.

  Objavila sa zas. Spravila pár okruhov a zíza rovnako. Vymletá akváriová rybka.

  Chvíľu iba mlčky zízal, ale myšlienky čítať aj tak nevedel vôbec, tobôž nie dobre. Čas prestať so slovnými hračkami. 
  Nepreceňuje ju nakoniec...?! Zaváhal.

- Spolieham sa na teba. – začal trochu miernejšie, dalo by sa povedať, že takmer neisto. - Dostal som ponuku od vydavateľa, namiesto novej zbierky napísať pár príbehov na pokračovanie do nového časáku. Nič náročné. Skôr tak pre žienky domáce, prípadne pre polcolové trubky omdlievajúce z Bieberových bicepsíkov...chápeš?! – prekrútil očami.

  Vzdorovito zakývala záporne hlavou. Takto dehonestovať jej  slohové schopnosti a nanominovať ju do grafomanskej akcie na ukojenie ružovejúcich lýtok OMG princezničiek?! Nikdy! Navyše práve facku dostalo aj jej ego, sebavedomo sa domáhajúce skôr ďalšej pochvaly, lebo „Tá story sa mi celkom páči...“ mu jednoznačne nestačila.

  Ako si len naivne mohla myslieť, že ho zaujala. ...že ju berie vážne...že spolu rozoberú jej štylizačné schopnosti a on sa bude zaujímať o jemné nuansy, čo jej dovolili dať na papier to, čo dala...Nehádžte sviniam margeréty! Došľaka! Je to len vypočítavý, hnusný chlap, bez štipky citu!

   - Nad čím si sa zamyslela? – zachytil jej rozrušenie.

   - ...Vianoce...-  precedila medzi zuby. A mykla hlavou tak silno jeho smerom, že ju zaliali vlastné vlasy a vyzerala vzdorovito, ako medúza pred zrkadlom.

   Ibaže tie jej hnedé pramene boli stále živé, neskamenelé, iste mäkké, poddajné a pôjde z nich vôňa šampónu, alebo toho sajrajtu, čo si ženy cápu na mokré vlasy, aby to potom aj tak vyčesali.

  Zrejme sa to nikdy fyzicky nedozvie, ale snívať môže.

  Pozrel smerom k vianočnému darčeku. To pyžamo mu bolo nesympatické od prvopočiatku. Žiadne body nepripisuje ani teraz.

  - Vedel som, že si vyberieš jeho... namiesto...- pchal pod zadok späť vyžmolkanú deku, aby zakryl fľaky na pôvodnom poťahu gauča.

  Na okamih zaváhala. Pozrúc sa smerom k vlastnému textu, na ktorý bola takmer zanevrela a stokrát už oľutovala, že vôbec je. Aj sama, aj on. On! Nie, ON! ...alebo ON. Text...vysvetľovala mozgu, čo nie a nie správne chápať signály k nemu vysielané. Hej, sama si vybrala „jeho“, namiesto...

  Mozog to vzdal. Definitívne.

  - Blbá ako Vianoce!  - otočila sa radšej späť k nemu, aby sa príliš neprepadla zas niekam, odkiaľ sa bude treba dolovať.

  Dnes už na nič podobné nemá dostatok síl. Všetky minula na odbíjanie narážok a míňa ďalej už načierajúc do rezerv, o ktorých ani netušila, že jestvujú.

  - Mám už plnoletosť dávno preč, nie som už naivná, neskúsená ťuťka...  a stále som blbá ako Vianoce! – vysvetľovala sklamaná sama sebe.

  - To neznie zle... To môžeme v príbehu použiť. Niekde v monológu hlavnej hrdinky...ak... budeš... súhlasiť. – doťahoval pomaly, lebo začínal mať pocit, že sa mu stratégia začína rúcať a vrátiť sa k vlajkonosičovi bolo z tohto miesta tiež rovnako ďaleko. Zaliezol späť do ulity, bez nároku na honorár, aj pocty. Škoda ho budiť. Povzdychol.

  - Vysmievate sa mi? – skrčila čelo.

  Prikývol, ale nerozosmial sa. – Správaš sa smiešne. Prskáš ako marcový jež, namiesto toho, aby si mi to, čo si práve povedala, dokázala. – nadvihol plecia a spustil ich späť, očakávajúc tsunami.

  - ...že ...nie som ...neskúsená? – zahabkala rozpačito.

  Vivat akváriové trubky!

  Zatiahol si tvár dlaňami a vyvrátil hlavu. Keď vykukol, už jej bolo jasné, že prepískla. Riadne prepískla. Nešetril ju. Vedel, ako na ňu, aby ju dostal presne tam, kam chce a potom si bahnil v jej rozpakoch, hoci sa tváril ako nepoškvrnené počatie. Počatie!...Aby ho čert bral, zas je v rovnakej pohlavnej stoke! Sviniar vychcaný... sklopila uši. Zahajujeme ústup.

  - Teraz si budete myslieť, že mi fakt chodí po rozume iba...ten... blbý...sex. Však? - ledva to vysúkala zo seba.

  Radšej schmatla pyžamo a pritlačila si ho na hruď, pripravená vzdať to všetko kontumačne a zaliezť pod schody, kde prečká noc, v klbku a bude si ticho vrčať do tej špakmi poprepaľovanej deky, aby nebolo počuť, ako veľmi jej bije pomerne devastačne  rozfranforcované srdce.

  - ...že nie si naivná. ...že si rozhľadená, zrejme sčítaná, vnímavá, s bohatou fantáziou schopná kreatívne stvárniť aj najmenšie odtienky nudnej bežnej reality a do medziriadkov vniesť niečo tajomné. Dokonca aj do...blbého...sexu. – odrečnil rýchlo, ale presvedčivo.

  Jeden okruh...druhý okruh...tretie koliečko...

domiceli