Rumbelle
8.kapitola
nadviazanie
na ff Reč trávy a Šum trávy
Krik trávy...
Znudene sledoval lietadlové mikádo zmatnené
špinavým oknom diaľkovej linky. Neuchopiteľné pásy bieleho dymu, čo držal ako
priľnavý náter na nebovej fasáde. Tento počmáraný raj sa mu vôbec nepáčil. Priveľmi
zložitý, asymetrický. Nič pre neho.
Pohniezdil sa a skúsil niečo potešiteľné
pohľadať po vreckách bundy. Smola. Dve zhužvané cigarety, zapaľovač s odlúpnutou
vrchnou časťou, oranžový celofán z hroznového cukru a ešte cukor z akejsi
reštiky. Priveľa cukru na jednu bundu... „Hovoríš iba o bunde?“ zadrelo čosi
zvnútra.
Mikádo strčili do vreciek valy diaľnice, ale
konšpiračné myšlienky ich odmietali nasledovať.
Je prostred týždňa. Priveľmi dlhý čas bez
niekoho, na koho si chceme postupne zvykať. Úprimne. Tak dotykovo, displejovo,
počuteľne, citeľne...Možno, keby lepšie hľadal, niečo by po nej v dome našiel.
Teraz by to žmolil v prstoch a mal pocit, že je tam s ním.
Sladká. Prišiel mu na um ten gramový ošúchaný sáčik cukru s logom.
„Ešte to by tak chýbalo! Už ten nápad, že tu
sedíš, na tajňáka cestuješ, lebo...“
Bez nejakého bližšie určeného cieľa. Len potreba.
Nutkanie. Možno by vystúpil, uvedomiac si hlúposť tohto manévru. Zvlášť po tom,
keď sa o ňom, náhodou, raz dozvie. Nemusí
sa...
Autobus pridáva a spomaľuje. Valy
vystriedala rovina a za horizontom nič. „Presne to aj nájdeš. A s tým
budeš aj na výsosť spokojný. A do piatka, kým zas príde, budeš mať
nacvičený späť svoj zhovievavý, ničím nenarušený úsmev. A potom bude: dotykovo,
displejovo...aj 5v1!
Pasažieri sa rozšemotili. Čas navliecť si
bundu, prehodiť plátennú kapsu a zoskočiť na rovné nohy na mieste, ktoré
pre neho nič neznamená. Neboli tu dokonca ani zo školy na výlete, ani s rodinou
u rodiny, známych, ani len tak. Nemá tu kontakty ani z krížoviek a prechodných
staníc. Úplne zabudnuté mestečko. Pokojne vymazateľné z legendy mapy. Pre neho
určite. Aj do budúcna...
Nasleduje hlúčik, iste vedie k civilizácii.
Rozpŕchol sa skôr, ako sa stihol nenápadne, priam rozviedkovo začleniť. Tak
dobre. Čo tu máme... Plné podrážky akéhosi piesku, pomerne dlhá a pomerne aj
široká ulica a tam, pekná čašníčka vynáša denné menu. No, prosím, a že
nič...
- Aj tak tu nič iné, kde by ste sa mohli
najesť, nenájdete... - pozvala ho otrávene, bez toho, že by sa bol čokoľvek
pýtal, premerajúc si ho zopárkrát, vyhodnotila, zaradila a skoro aj odradila, už hneď, ako sa k nej približoval,
koncipujúc si príhovor.
Turistami sa to tu zjavne nehemžilo.
Nebude sa predsa vzdávať konkurencii s jazykom štipľavejším ako farba jej vlasov a opasku? Nie, to bude minisukňa...
- Bodlo by niečo teplé...- skúsil zhovievavý
úsmev sám.
- Vzadu na dvore suší babka tepláky. Môžem
vám jedny priniesť! – zakvačila dlhovlasá, dlhonohá a dlhojazyčnatá žena
ruky vbok a vykrúcajúc zadkom drcla do dvier, až sa rozkmitali všetky pásy
žalúzií.
Napochodoval za ňou.
- Ponúkate hosťom aj niečo iné ako tepláky? –
pretieral si zimomravo ruku o ruku skôr, ako ich bezprostredne zaprel o vysoký
barový pult.
Stará, prešedivelá žena za ním, zlostne
zabodla oči do mladej, stratenej v ten moment v kuchyni, eliminujúc búrku.
- Neznáša, keď sa s ňou flirtuje...-
ospravedlnila vnučku a jemu zabehlo.
Vylovila z vrecka okuliarky, blôčik,
ceruzôčku, vskutku miniatúrnu a úsmev. Rovnako malý. Všetko priložila k tvári, ako
úctivý služobníček bez vypovedanej otázky: Tak, čo to bude, mladý pánko...?!
- Mohla by mi vaša Ruby priniesť čaj? Zelený,
povedzme... – skúsil námatkovo.
Stará žena si ho premerala a všetko, čo
vytiahla, skryla rýchlo späť do zástere.
- Povedzme,
že vám bude stačiť ten, čo máme, obal sme vyhodili minulý mesiac. Ale Ruby vám
s radosťou pošlem! – lapla utierku a z kuchyne bolo počuť krik. Riadny krik!
Pod nosom mu pristála do strán kmitajúca
horúca voda, do ktorej pred jeho očami jedovato šľahla čajové vrecko, čo doteraz
tlačila v pästi. Vo veľkom oblúku,
až jej zvršky zalial pot, ako zvládnu svoju primárnu funkciu zakrývať určité sektory
jej tela, sa nahla k vedľajšiemu stolu a naklonila nad šálku
cukorničku, nechajúc kryštáliky bezhlavo sa liať do nej.
- Ja nie som dievča na jednu noc. Toľko času
fakt nemám! – obrátila konečne cukrové tsunami a hlučne ho postavila vedľa
šálky. Pár bielych čiastočiek sa ešte stihlo katapultovať. Zotrela ich dlaňou a lascívne
ju oblizla, nespúšťajúc z neho silne zmaľované oči.
Nestačil sa čudovať, aká úžasná
obrazotvornosť sa v tej krehkej žene, čo mu nezliezala v mysle, skrýva.
Mal tu panoptikum z jej románu v živom prenose. Detailne vykreslené,
akoby to boli herci a bravúrne zvládli svoju rolu. Ruby a jej babička.
Takže je v bistre s mrazenými lasagnami...Bol by od radosti aj
zatlieskal. 1+1 sú dve. Toto je spolužiačka Belle, žiačka dotyčného XY
profesora, kvôli ktorému tu vlastne je. Ak to umocníme dobrým dojmom, možno sa
dopracujeme aj k výsledku.
- Uzavrime mier, ...drahá... – zatiahol zámerne.
Aj to slovo použil zámerne. Zabralo.
- Niekoho mi pripomínate. – vyslovila už miernejšie
a prisadla si oproti, všuchnúc sa do boxu ako had.
- Hľadám tu...- no teraz sa vynájdi Sherlock
Holmes, -...hľadám, ...skrátka starého známeho...povedzme... priateľa ...z mladosti?
– položil si otázku.
Mladá žena sa nadýchla. Zhlboka. Jej blúzka to ledva ustála. Nahla sa k nemu.
- To pôjdete za mesto, hore kopcom a taká
tá veľká, čierna kovová brána s rokom
1907, to je náš miestny cintorín...väčšina vašich známych z mladosti, už
bude iste na stretávke tam! – precedila ironicky, berúc jeho habkanie za zlý pokus o flirt,
prípadne ešte horšie, priam trápne nadviazanie známosti.
Zachytil ju za zápästia, vysúkavajúcu sa z boxu.
- Profesor chémie, váš bývalý triedny...veľa mi o vás...rozprával,
aj o tebe Ruby, v mejloch, cez chat, ale dlho sa mi už neozval...veľmi dlho. - potácal
sa so slovami na tenkom ľade.
Ruby si zahryzla do pery. Teraz ju jej
nemiestny žartík s cintorínom zamrzel.
V duchu sa pousmial. Železo treba kuť za
horúca. A Ruby už červená je...
- ...aj nejakú Belle spomínal...často...-
spokojne sa oprel a čakal na odpoveď.
domiceli
po predchádzajúcej časti plnej krásnych vyznaní je toto ako studená sprcha...dúfam že sa trošku teplota vody zohreje a nebude to až také zlé :)
OdpovedaťOdstrániťHlášky zapisujem do debilníčka a Ruby... chýbala mi :)
OdpovedaťOdstrániťRubyyyyyyyyyyy :) ja som taká šťastná :D
OdpovedaťOdstrániť