RUMBELLE - Krik trávy... 5. kapitola

   Rumbelle

5.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

  

   Sedí na kraji lavičky s nohami spôsobne stlačenými do seba, v prstoch si krúti stonku vypelichaného listu. Pokúša sa zamerať myšlienky až kdesi na prvopočiatok, akoby dúfala, že potom, po ďalšom kroku, už bude opäť voľná. Oslobodená od nánosov výčitiek a teórií, čo by bolo keby... 
  ...a ešte možno predstaviť si, na čo by asi tak teraz  myslel... ale jeho ostrý profil, opäť jasný a konkrétny, priťahoval ju i v myšlienkach viac, ako nejaké kreatívne predstavy nezrealizovaných čisto vzdušných zámkov.

   Sedí na kraji lavičky s nohami spôsobne stlačenými do seba, v prstoch si krúti stonku vypelichaného listu. Pokúšala sa zamerať jeho smer a predstaviť si, na čo asi tak myslí, ale jeho ostrý profil priťahoval ju viac, ako nejaké kreatívne predstavy vzdušných zámkov.

  Stláčajúc medzi palcom a ukazovákom druhý z listov, tiež rapídne podľahnutý skaze, sieťkovaný, s konštrukciou však paradoxne času nepodliehajúcich, nepoddajných žiliek, ktoré  stále udržiavali jeho tvar, ako rebrá gotickej katedrály, pohodlne rozvalený cez polovičku lavičky díva sa pred seba. Do budúcnosti.

  Park, mesto, Neal. Strom, dom, syn...Zasaď strom, postav dom, sploď syna...

  Má vlastný dom, má dospelého syna a už mŕtvy list stromu...Dostal od života všetko, čo mu bolo súdené, a predsa...

  Iba pár piadí od jeho kolena si sadol opäť život. Možno spokojný aj s mŕtvymi listami a starým domom, zmierený s existenciou onoho dospelého syna, a predsa...

  Cíti, ako sa na neho díva. S bázňou a nežne asi práve teraz obkresľuje jeho vlasy. Jeden prameň po druhom, prihládzajúc ich a predstavujúc si, ako vypĺňajú tú obrovskú medzeru medzi jej hruďou a veľkým, cudzím, neprajným svetom.

  A iba ona ho smie a chce svojou malou, trochu chladnou dlaňou chrániť. Zapchať mu nenápadne uši, aby neveril jedovatým rečiam, skryť hnedé dúhovky za viečka, aby ich neranili nevraživé šípy iných a jeho perám dovoliť radšej merať medzierku medzi prsiami, aby nemohli  aj tak márne vykričiavať svoje ich čudnou morálkou  upierané práva...

  Má teda na toto všetko vôbec právo?!...

  Pozrel spýtavo na ňu.

  Zachytil jej pohľad a krútiaci sa list zastal, prestal sa obracať do strán a jemu stačilo dvihnúť ho opäť k očiam a uvidieť cez neho JU.

  Svoje teplo.

  Svoje svetlo.

  Svoje súkromné slnko.

  Jemne sa usmiala a priložila k oku ten svoj, nakloniac sa k jednému plecu. Zakryl jej polovicu tváre. Vejár.

  Vejár z vrások, uvedomil si krutú pravdu, čo mu od začiatku naznačovali „mŕtve listy“. Na jej hladkej osemnásťročnej tvári len tieňom podľa šablóny listu  nakreslené, ale tie jeho sú priveľmi reálne, skutočné. Prihlboké...

  -  Premýšľala si už niekedy nad budúcnosťou? – spýtal sa priamo.

  List sa zachvel, vrásky roztriasli a nahradil ich letmý úsmev.

  Súhlasne prikývla, sklopila oči  a zapýrila sa.

  Zrozpačitel.

  Mohol to predsa predvídať.

  Pre ňu „budúcnosť“ znamená niečo v diapazóne niekoľkých dní, maximálne týždňov. Tak, ako pre všetkých mladých.

  Na druhej strane jej rumenec prezradil aj parametre jej výplne. Detailne. Dá ruku do ohňa, že vie, na čo si pomyslela. Veľká posteľ, záľaha červených ruží, desiatky sviečok...príšerie, nejaké tie oplodňováky k tomu...

  Krv mu prudšie rozbúchala...aj srdce. Musel sa zhlboka nadýchnuť, preložiť radšej nohu cez nohu, zaťať pery a nechať výdych na svoj ostrý nos, čo iste vyňuchal pravdu. Tak nástojčivú, tak vzrušujúcu, tak...

  - Vieš, ako som to predsa myslel...- usmial sa skoro na plné ústa a podoprel hlavu rukou o opierku lavičky, natočiac sa k nej.

 -  Prečo sa ma na to pýtate, pán profesor?! – skopírovala jeho polohu, ale cez jej prekrížené nohy v minisukni bola budúcnosť už-už na dosah a mal čo robiť, aby dokázal vnímať, čo mu vlastne odpovedá. – Vtĺkate nám v posledné dni do hlavy, že našou prioritou má byť zmaturovať, spraviť prijímačky na výšku, dostať sa tam a študovať...Koho zaujíma, čo chcem naozaj?! – od nervozity pretrhla svoj krehký list, vážne sa naň dívajúc.

  Zvážnel aj on.

  Začal chápať, kam mieri a predstava, že ON je za to zodpovedný, ho vystrašila.

  - Bella... – povzdychol.

  - Ak mi chcete dať aj vy kázanie o akomsi spoločensky uznávanom hodnotovom rebríčku, nechajte si láskavo zájsť chuť. Mám ich už plný fascikel! Od otca, od Emmy, od ostatných profákov, dospelákov, od celého sveta...! – zrazila obočie a skôr než pokračovala, venovala mu pár sekúnd na rozmyslenie, aby okamžite zmenil postoj, názor, skrátka, aby sa vyformátoval, preladil a vysielal na jej vlnách.

  - Ak očakávaš, že ťa budem podporovať v bláznivom nápade neísť vôbec na výšku, to neurobím, srdiečko! – vytrhol jej zvyšky listu z prstov a silno ich stlačil medzi obe dlane. -  Ber to, ako chceš, trebárs ma aj obviň z alibizmu, ale naozaj by som nezniesol, aby som raz v tvojom pohľade uvidel čo i len náznak výčitky, že som ti zbabral život...- stíchol.

  - Bola by som ďaleko...V úplne cudzom meste...Sama...bez... –

  - Psśśt...- pritiahol sa k nej a skryl si ju v náručí.

  Obmotala paže okolo neho a spokojne poslednýkrát detsky trucovito zamrnčala.

  - Dobre, nech je teda po tvojom...Vzdávam sa...- pohladil ju po chrbte. -  Spravím ti dieťa, ja pôjdem na materskú, stavať dom a zalievať  nejaký ten stromček v predzáhradke, ale ty sa dáš potom na výšku. Spokojná?

  - Pán profesor! – vytrhla sa mu a skoro spadla z lavičky.

  - Čo je?...Poplietol som azda niečo? – zdvihol  kútik úst a žmurkol.

  - Nie. – odpovedala mu pokojne.

  Zhrozene pozoroval, ako odchádza.

  „Títo mladí vôbec nechápu pojmu „irónia“?“ Čo ich to na tých hodinách literatúry vôbec učia?!...

  - Bella, stoj! –

  - Aký pekný párik. Smiem si k vám prisadnúť? – ozvalo sa zvrchu.

  S kapucou na hlave, rukami vysoko vo vreckách  prikrátkej bundičky stála Emma. Nestála. Mrvila nervózne telom. Nečakala na pozvanie a sadla si z druhej strany kahančeka. Dáždnik odmietla, ale gesto ju potešilo...Je funkčná, pri zmysloch. Chvíľu ešte sondovala príhodnosť terénu jej tváre, kým spustila svojsky.

  - Beriem to, ako poslednú rozlúčku. – povedala aj na svoje pomery trochu dosť tvrdo, kašlúc na servítky pred ústami, iba čo by navlhli.

  Poslušne prikývla.
  Dodalo to odvahy. Niekedy je lepšie ranu začerstva vypáliť. Niekedy je lepšie...iba vypáliť. Bola rada, že priateľku prefackávať nemusí.

  - Prečo práve tu? – park jej nedával veľa styčných bodov, pravdupovediac o všetkom vedieť ani nemusela. Ale chcela by.

  - Prvé rande...povedzme... – zdvihla Belle plecia, stále s očami v krútiacom sa liste.

Dverami trhlo a do izby vletel napenený otec s uterákom cez krky.

  - Nemôžeš sa zodvihnúť a vybavovať si telefonáty sama ? – šmaril jej mobil na posteľ. – Len nech sa dozviem, že máš nejaký prúser v škole ! Si ma neželaj ! To si pamätaj...- zrazil ešte obočie k sebe a odišiel, dvere nezatvoriac.

  Mobil svietil a displej ukazoval neznáme číslo.

  - Haló ? – spýtala sa a zmraštila obočie presne ako jej rodič.

  - Ty nevieš, ako sa správne telefonuje ?!...Povie sa prosím, potom sa predstavíš celým menom, aj s priezviskom a to všetko prednesieš príjemným tónom...- očividne žartoval hlas na druhej strane.

  Mala čo robiť, aby aparát nevypustila z ruky a nezamdlela. „Nie, nie, to by bolo blbé. To by bolo o čom...? Ježiš, ale čo povedať?! ...ako...čo...som fakt trápna...“

  - Prosím, pán profesor...- nič iné ju nenapadlo.

  - No, je to trochu lepšie, ale mala by si aj tak ísť k Marry Margaret do prímy na doučovanie. Počúvaj, o desať minút na námestí pred knižnicou. Platí ?! – nebabral sa so slovami.

  - Samozrejme, pán profesor...- zas maximálne inteligentná odpoveď.

  V aparáte zaškrkotalo a hovor bol ukončený.

  A teraz tá búrka v nej. Vyvalila sa cez posteľ, s rukami rozpaženými, oči k stropu...komu to rýchlo zavolať...čo si obliecť...nemá umytú hlavu...namaľuje si aj pery...opätky alebo bez...bla-bla-bla...znova to celé...ešte niekoľkokrát... „Si blbá ! ... vstávaj...“... čas beží...panika...nikde nejdem...ťahá to s Emmou...budem hrať urazenú... „Budeš hrať figu borovú...práš z tej postele a vyfuň na to námestie! ...Schovatý-neschovatý – ideš...“

  Vrátila sa ešte trikrát...dvere na kúpeľni plieskali...na izbe ešte viac...hrmot, buchot...otcovi zostalo len to zrazené obočie a prirýchle:

  - Čau !... -

  - Aj tebe, dcérenka...- zamrmlal a pokrútil hlavou spokjný so všetkými indíciami, čo mu zdravý rozum predostrel.  

   Volal jej triedny. Niečo súrne. Hlavne, že to nie je rande. Bodka.

  - Máš na mysli ten trapas s návštevou starého triedneho v nemocnici?! – pomykala sa nesúhlasne Emma. – To nebolo rande. – uzavrela hodnotiacu správu z minulosti, prichystaná obrátiť list, aby kar, ako si to v duchu nazvala, mali čím skôr za sebou, mohla si v Bistre u Babičky vyzdvihnúť Neala a šup-šup domov, zmeniť nevyhovujúce klimatické podmienky.

  Nechala ju v tom.

  Vedela svoje.

  Chlad sa vtieral pod kožu a súmrak padal pod nohy s priamou úmerou.

  Šli mlčky. Mesto takmer vyľudnené, unudené, letargické ako náprotivok dvom zatratencom vedúcim si v hlavách svoje vlastné etudy jedného herca. Dvoch hercov...

  Skratka cez park len priliala sivej k ponurosti.

  - Som rád, že si neodmietla, tam so mnou ísť, napriek tomu, že to šlo úplne mimo teba.  – začal.

  Tak pekne začal, už cítila ruky na krku a druhou časťou vety ich zas zakvačil a začal škrtiť. Keby bol radšej ticho. Stačí, že tu je. Kráča, pekne vedľa, po boku, vidí jeho ostro rezaný profil a môže si bábke v denníčku dopísať vlastné sladké repliky a klišéovité frázy a vôbec. Nech mlčí. Nech radšej úplne mlčí...

  Nevydalo.

  - Nechcem ťa zaťahovať do svojich súkromných záležitostí. Ani nikomu v triede nevrav, že sme spolu...že som tam, v nemocnici za Hookom, bol s tebou...že...- hľadal slová, ktorými by ju priveľmi nezranil, ale ako natruc, každé zabíjalo sakramentsky presne.

  - Nemôžete prestať ? – nevydržala a zamračila sa.

  - Nie, nemôžem. A ty to vieš lepšie ako ja, Bella. – vyslovil tak inak.

  Tak ticho. Tak nežne...

  Došlo jej, že neodpovedá na jej otázku, ale na tie svoje.

  Nečakala to.

  Siahol do vrecka a vylovil z neho odtrhnutú hlavičku gerbery. Už bola odkväcnutá na miniatúrnej stonke, čo jej nechal, zoslabnuté lupienky sa ohýnali k zemi, len žlté očko vzdorovalo a rovnako sviežo pozeralo rovno jemu do očí.

  - Chcel som sa jej pýtať, ľúbi-neľúbi, ale prišlo mi to trápne, zvlášť pred nemocnicou. Skús to ty. Tebe to lepšie pristane. – zastokol jej ju opatrne za ucho.

  Pristúpil bližšie a špičkou nosa prešiel od jej sánky ku kútiku oka a odtiaľ k uchu s kvetom.

   - ...a nie som „studený psí čumák“...naozaj, nie som... – zašepkal, prudko sa oddialil, zvrtol a mizol v tme.

  V parku to šumelo. V hlave rovnako...

   - Aj to posledné...rande...trochu nevydarené... pred tým, než...- začala sama.

  Nahla sa dopredu, akoby tam mala ťahák k ďalšiemu dejstvu.

  Mala ho však Emma.

  - Rozprávala som sa s ním chvíľu "pred tým" - vystrúhala  ksicht, lebo nechcela gesto. -  O tebe. O ňom. O vás... Pomerne často sme sa rozprávali. S ním sa dobre dalo pokecať. Spomínal váš rozhovor, že si mu ušla z rande, či čo, keď ti navrhol, že namiesto teba pôjde na materskú, keď ti už preskakuje a ku šťastiu ti chýba len ten vandel pod nosom...ak mu na revanš sľúbiš, že výšku zaradíš do harmonogramu na budúcnosť.  – pousmiala sa Emma, vytiahla ruky z bundy a založila ofinu za ucho. Zaprela sa o lavičku, začala sa knísať spredu-dozadu, spokojná, že kamoška začína reagovať.

  Belle spozornela. Sú momenty, ktoré nemá v archíve? Sem s nimi, zaradiť do súkromnej databázy. A uzamknúť...

 - Myslíte si, že som sa jej to nepokúšala vytĺcť z tej peknej hlavy?! – odpila si Emma z čaju, čo si drzo uvarila, aj bez ponúknutia.

  V jeho kuchyni sa už vyznala.

  - Spočiatku, pri všetkej úcte, aj vás, aby ste vedeli, pán profesor. Teda na samca z katalógu prírodných katastrof by si ani Ruby netrúfla a to je iná hrdinka...- radšej stíchla vidiac jeho nechápavý ksicht. - ... potom som vytĺkala už len kraviny typu: ...nejdem na písomky, nejdem na výšku, nechcem maturitu...chcem malého Goldíka, alebo Goldinku...– vzdala Emma tlačenie spodnej pery a s rukami hrala maňuškové divadielko. 

  Aj bez maňušiek. Na Golda a jeho následné potomstvo si vystačila s vlastnými grimasami. 

  – Dokonca názorne, ako nás to učíte, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, takmer v komixovej forme, cez dve strany zošita z biológie! Aj chémie! – zmraštila nos a oboma rukami ukázala na seba.

  Pochopil.

  - Mal by som odísť z jej života... Vôbec som sa jej doň nemal primiešať...- precedil cez zuby skôr sám pre seba, ale potreboval to zo seba dostať a bol vďačný Emme, že prišla, sedí tu a počúva.

  Teda teraz skôr prská zabehnutý čaj po celom jeho kuchynskom inventári.

  - Teda, že zdementieva Bella, by sa ešte dalo pochopiť! Dokonca aj reálne vysvetliť! Má na to vek. Buchnúť sa do vás, to chce riadnu dávku šibnutosti, masochizmu podperenú extravagantnosťou, ale že aj vy, pán profesor, máte nápady hodné kýbla gytu!...- kýva hlavou a utiera samú seba od sladkej tekutiny. – Mali by ste prestať sledovať debilné seriály typu tvajlajtsága a už vôbec by ste si z nich nemali brať príklad, ak smiem poradiť! – zvyšok sa stratil v prúde prudko pustenej vody.

  Mračil sa. Ale neznamenalo to, že sa hnevá, je urazený, alebo s ňou v niečom nesúhlasí.

  Emma prudko stopla vodu a zamračila sa na neho tiež. Akoby jej niečo došlo.

  - Chcete...vy chcete z toho vzťahu vycúvať!? – pristúpila tesne k nemu a hľadala v jeho očiach odpoveď skôr, ako ju vypovedal slovne.

  Sklopil oči a presunul dlaň z krku na čelo.

  Záporne zakýval hlavou.

  - Práve naopak!...Tak veľmi ho chcem naplniť...až mám z toho sám strach. – priznal otvorene a pozrel jej bez obáv rovno do očí.

- Už je dobre? – odvážila sa vyrušiť, keď  bolo zas pridlho ticho.

- Myslíš si, ...že už by mohlo byť? ...- zatiahla dvojzmyselne, ani sama netušiac, čo chce vlastne počuť.

  Natiahla ruku ku kamarátke, stisla ju. Obe vstali, zakliesnili sa o seba a pohli sa von z parku. Malé svetielko zostalo ticho horieť. Aj dážď uzavrel túto kapitolu dnešného dňa, ako kohútik na vodu, čo doteraz trochu zle tesnil, ale už je to OK....už by mohlo byť.

domiceli

Úryvky písané kurzívou sú zo staršieho FF ŠTVRTÁ, na ktorý tento voľne nadväzuje...

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-112-kapitola-na.html

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-11-kapitola-navstevne.html

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-13-kapitola-vzduchom.html

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-cez-zaludok.html