RUMBELLE - Krik trávy... 4. kapitola

Rumbelle

4.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

    Dalo by sa povedať, slovami iného spisovateľa, že keď odchádzali z tohto mestečka, bola to len diera. Keď sa doň teraz vrátili, tak tiež...

  So zmrašteným nosom sa dívali na známu, nezmenenú, stále rozmočenú ulicu, lebo keď aj na celom svete svietilo jedovaté slnko, tu muselo večne prskoliť. Jediné, čo ich upokojovalo, že pod kolesami auta praská štrk, nahromadený z desiatok zimných posýpok, na ktorých odpratávanie technické služby veľkoryso kašľali, aby návštevníkov neochudobnili o túto turistickú atrakciu vo forme neopakovateľného zvukového efektu.

  - Vyvez ju až hore. – taktne Emma navigovala šoféra, zámerne vynechajúc spojenie „k cintorínu“, už tu, na dosť boľavom mieste, pretože celý ich minulý život tvorila iba táto jedna jediná ulica. S osemročným poloprázdnym gymplom, babičkiným bistrom, malou nemocnicou, ešte menšou zatvorenou knižnicou a dosť.

  Položila mu ruku na plece na nahla sa dopredu.

  - Nejdem na cintorín. Choďte k Babičke, dajte si lasagne. Ja budem v parku. – mykla perami ešte do strán, vyhrabala z vaku dáždnik a zúfalo pozrela k Emme. – Nemám ani... zabudla som...-

  - Sviečky sú vzadu v kufri. Aj zapaľovač.  – pochopila kamoška hneď.

  - Aj v prednom kufri mám...- natočil sa k nej Neal, chtiac byť za vtipného, ale schytal od Emmy, aby si radšej utrel tú pod nosom a nebol zas za magora.

  Nechal ich o niečom si kvákať za autom a ani stierače nepustil, aby si nemysleli, že im odčíta z pier. Aj tak ho to nezaujímalo. Emmu síce mal rád, ako staršia baba, skúsená, mu vyhovovala, najmä ako školiteľka v posteli a na rozdiel od osemnástok, už vedela, čo chce a nemusela sa predvádzať a hrať na dospeláčku. Bola...A jemu dávala občas pocítiť, že je len sopliak, ale svojsky to bral ako lichôtku pre aktívneho macha v plnom rozkvete svojich síl. Cítil sa s ňou fajn a ostatné riešiť nemieni. Navyše má aj vizáž samice, tak mu ju schválili aj kamoši, dokonca  so závistlivo  spadnutými sánkami. Tak o čom to je...by bolo...hľadať si inú. Nejakú prisprostú polcolovú uchechtanú trúbu zo strednej. Zmaľovanú, ukvákanú...Ani jeho vrodená lenivosť a pohodlnosť mu to nedovoľovali.

  - Nemáš pocit, že...sa nejako zmenila? – zabuchla za sebou dvere, ešte sa otočiac za obrovským dáždnikom vzďaľujúcim sa od nich smerom k maličkému mestskému parčíku.

  -  Keďže mala v živote smolu, - započal mudrovať. - ... že nestretla takého ideálneho chlapa ako ty, -  pretrel si, našpúliac detinsky pery, čelo v spätnom zrkadielku. - ...tak sa nediv, že pri jej výbere, s kým to trávi čas, sa potom správa ako mešuge. Ja som síce toho vášho profáka nepoznal, ale po tom, čo o ňom od teba  viem... – poklopkal si po čele.

  -  Radšej sklapni. – dostal radu.

  Štrkot kamienkov sa zmenil na šum lístia. Park bol zas zlatožltý, ako...

  ...keď bola malá a vozieval ju sem otec. Z bezpečia kočíka obdivovala tú záľahu a neskôr hrabala sa v listoch, hľadajúc zlatý ďalekohľad. ...a potom ešte neskôr mu ho ponúkala, na oplátku, aby do budúcnosti hľadel rovnako optimisticky ako ona.

  A potom...teraz. Utrela lavičku od kvapiek dažďa, vytiahla kahanček, párkrát škrtla zapaľovačom, aby sa konečne objavil plamienok a položila ho vedľa seba, opatrne nastaviac dáždnik aj nad neho, aby nezhasol.

  Oprela sa a rozplakala. Iba tak ticho, nechlámavo. Len aby sa rozmazali žlto-čierne stromy okolo a ulica presvitajúca za nimi. Poutierala slzy, zažmurkala a rozplakala sa zas.

   Zarovnaná v polosede s ryhami lavičky.

      Prichytil sa pri čine. Nutkalo ho zas kradnúť iným pocity. Nebolo jedno komu. Zarovnaný v polosede s ryhami lavičky, spod oťažených viečok, prebičovaných spotenými prameňmi už pridlhých vlasov, ako to len v tejto konštelácii a stave šlo, pozorne sledoval kovovú konštrukciu koliesok, rozrývajúcu napadané lístie.

   Parky sú už raz také. Ponúkajú ľuďom svoje malomocné, už  nepotrebné prsty, čo si nechali odpadnúť a so stoickým pokojom sa dívajú , ako im na jar, bez milosti za to trhajú aj celé ruky. Motorovými pílami z vysokozdvižných plošín...

Z námestia sťahujú stromy.

Žeriavom...

Do teplých krajín.

V nasadení žeravom.

Základy mstia sa za otlaky.

Zákon námestí

je už raz taký.

Len veže sa smú dívať na oblaky...

A v nebi deravom

anjeli vytkli členkom strach.

...nebrániac konáre

na zemi

skončia

o barliach.

  Parky sú posmrtným údelom hájov, ktorých poslaním bolo len byť. Posvätné.

  Iba deti vedia chvíľu doceniť krehkú smrť spriesvitnievajúcich listov, ležiac v hniezdach z  nich nahrabaných, keď hľadia cez ich žltkavé žilky na posledné lúče jesenného slnka, ktoré im ploské ďalekohľady pozláca a kde-tu, ak nájde zabudnutú kvapku dažďa pripne aj diadém, žiariaci ako hviezda

  Ohol sa a zdvihol z nich za riadnu hrsť. Šúchal ich medzi prstami a hľadal dva najkrajšie pre seba, nechajúc ostatné zasnežiť mu dokrkvané nohavice.

  Víťazné zdvíha k očiam, pokladá ich na ne a viečka necháva radšej zatvorené, lebo je aj tak sychravo a slnko si musí vysniť.

  Začína sa mu to dariť.

  Do šumenia mokrých listov ozýva sa takmer jarný detský smiech. Takmer zadúšajúci sa, nadšený a úprimne otvorený. Len tak, do akéhosi vlastného taktu tlieskajúcich ručičiek a škrípania do koliesok kočiarika namotávaných dlhých stoniek a tenkých, ešte stále pružných konárikov.

  Leží s hlavou vyvrátenou cez opierku lavičky, s poslednými z rodu zlatých listov na očiach i na bedrách a pod ostrým nosom má blahosklonný úsmev ku všetkým hriechom seba samého.

  Detský smiech tíchne.

  Nepozrel sa, ako sa malé paže načahujú za jeho listami a s nemým pohľadom k tvári ustarosteného otca žadonia o ne.

  Otec sa však mračí na úbožiaka na lavičke v žltých okuliaroch z listov a hlúpym úsmevom pod nimi.

  A mračí sa i na dcérku a na celý svet. Namotané kolieska, vŕzgajúci kočík, dieťa so zmraštenou tváričkou, čo sa každú chvíľu rozplače, lebo sa nemohla pozrieť cez najkrajší z pozlátených ďalekohľadov ...

  - Poď už domov, ocko, prosím...Poď. Bude nám tu zas zima... Som hladný...- trmácali mu ramenami slabé vlny a slnko zapadalo, ťahajúc mu so sebou hore viečka, aby uvidel strapatú hlavu malého Neala so soplom pod nosom, prosiaceho, aby aj dnes nemusel zaspávať zas sám a čakať, kedy sa On bude triafať kľúčmi do zámku a s mrmlaním oblečený uľahýnať na gauči v obývačke dolu bruchom, rukou aj vodou...

 Zarovnaný v polosede s ryhami lavičky...

 Ani nežmurkal, kým si vybavoval ten obraz z pradávnej minulosti, až kdesi zo svojho prenatálneho života, z ktorého si iní nič nepamätajú a on tiež nechce.

  Možno iba ten smiech z kočíka.

  Smiech neznámeho dieťatka, ktoré márne potom každú jeseň hľadávalo zlatý ďalekohľad, presne taký, ako mal vtedy ten pán na lavičke.

  Všade okolo vždy ležali iba obyčajné, vyschýnajúce listy...Každým rokom menej a menej žlté. Už nikdy viac zlaté...

  Vpredu sa tmolí jarné námestie. Nové stromy okolo neho dorástli do výšky tých vyťatých a autá prefrnkovali raz na jednu, raz na druhú stranu, ako farebná clona vo fotoaparáte.

  Clona zožltla. Vlastne spriesvitnela.

  - Mali by byť zlaté, aby cez ne bolo vidieť slnko ako ďalekohľadom... Ale také bývajú len na jeseň... – ozvalo sa pri uchu, kým pred očami mu tancovali trosky minuloročných listov, z ktorých zostali len torzá ich žilkových kostričiek.

  - Ty si moje slnko, Bella...- chytil ju za zápästia, donútiac priložiť mu listy až k zatvoreným viečkam.

  ...a za nimi nehľadal  to, čo naivné deti. Za nimi už mal ju...

    Zapamätanú navždy.

    Svoje vlastné, súkromné slnko.

 ...a znovu mohol počuť ten stratený, novú jar prinášajúci  smiech.

  Vpredu sa tmolí jesenné námestie.

  Zohla sa a zodvihla zo zeme najbližší zlatožltý list, pozrela skrz neho na kahanček s roztrepotaným plamienkom a smutne sa usmiala...

domiceli

 

Úryvky písané kurzívou so zo staršieho fanfiction ŠTVRTÁ...

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-110-kapitola-za.html