RUMBELLE - Krik trávy... 3. kapitola

Rumbelle

3.kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy a Šum trávy

  Krik trávy...

    Vtiahol za ňou do kuchyne, ešte raz sa opatrne obzrúc do dverí, či ide sám. Stála zapretá o ľadový šporhelt s rovnakým výrazom na tvári. Aspoň podľa profilu jej krásnej hlavy stiahnutej až kdesi k dovysoka sa dvíhajúcej a padajúcej hrudi.

  - ...ja...ale... nemám sliepku, srdiečko... – zašepkal, čo najtichšie, drzo odzadu pošlúc ruky k „vajíčkam“ v prsných vreckách svojej na nej zavesenej košeli. Trochu kontraproduktívne, poriadnou okľukou, zostupujúc do hlbín zeme sa dostávali „nenápadne“ k cieľu.

  Necukla.

  Vytiahol z nich svoje včerajšie ponožky, z každého jednu, úhľadne zbalené do bambuľky a trochu mu zabehlo. Vtedy už sa však i sama otočila a ľadový bol aj pohľad.

  - Ale už máš! -   ukázala si na seba. – Druhýkrát nehulákaj tak, že ťa je počuť až na dvor. – nechala oči zabodnuté v tých jeho, ale výraz zinfarktovaného šteňaťa pred mŕtvicou ju nedokázal nechať dlho chladnú.

  Obvila mu ruky okolo hlavy, ale zacítiac stuchnuté prádlo pri svojej tvári, keď chcel spraviť to isté, ju odhovoril od pokračujúcej romantiky a dnes dostal odstrk už druhýkrát. Žiadni Turci pri Moháči. Kráľa Lacka prvého práve vcucol močiar, aj s koňom. Zamračil sa na svoje skrkvané fusakle.

  - Dajte mi pätnásť minút na sprchu a môžeme vyraziť. – preplávala okolo priateľov a zmizla v kúpeľni.

  - Vidíš, aké to je, keď z teba furt niekto robí idiota?! – zaklonil Neal skrz opierku gauča hlavu k otcovi, čo sa práve porazený, skleslo vytackával z kuchyne a vyčaroval úsmev, čo v tejto polohe vyznel kyslo, ako druhá strana divadelnej masky.

  Taký mu aj patril.

  Emma zhovievavo prikývla, ale stále jej vŕtal v hlave ten bozk, čo sa starému ušiel. Oni také bratské cmuky na líce, ale hento...Vyzeral tak vierohodne, hoci kamoška práve vyhrala interného Oskara za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe. A za kostýmy detto. Prekrútila medzi prstami byľku sena, čo jej vydolovala z drdola, zamerajúc v rukách Golda aj jeho ponožky vo vedľajších úlohách vajíčok...

  Ešteže nevidela to objatie. Len začula vetu o hulákaní...s echom do dvora.

  Bezmocne odkomparzoval pätnásťminútové ticho sprchovania, jej prelety izbou a zhrabovanie vecí do vaku, vágne „ahoj“ znásobené trojitou ozvenou, aj mrnčanie motora Nealovho auta, čo sa porúčalo z jeho príjazdovej cesty k domu.

  Zostali mu len ponožky...a vôňa šampónu zmiešaná s  unikajúcou parou z dokorán otvorenej kúpeľne.

  Vošiel dnu, s bojovou úlohou, čím skôr lokalizovať  totálne aj tak iste zahádzaný kôš na špinavé prádlo.

  Na zrkadle svietil rúžom načmáraný odkaz.  
                                                A večera nech je teplá! Tvoj ... 
   a nakreslená rybička.
   Nie. To bude  ...vorvaň. Poškrabal sa uznanlivo na brade a dokreslil ukazovákom do povlaku pary obojstrannú fontánku.

  - To čo bolo za divadlo? – nevydržala Emma ani prvý kilometer, aj keď rovný pás pier a obdobne očí vyhodených do kmitajúcich stromov pozdĺž trasy, vzadu sediacej kamarátky bol jasným zákazom vjazdu.

  A takým aj zostal. Neodpovedala.

  Prehrávala DVD. Vnútro sa jej chvelo, opäť cítiac jeho ruky na svojom tele, len čo trochu viac privrela viečka. Jeho dych, šepot, z ktorého si nepamätá ani slovko, hoci všetky patrili jej. Ani v spomienkach sa nevedela nabažiť nehy, ktorou ju láskal, tak odlišný od muža, s ktorým vo dne nevrelo  komunikovala...Schizofrénia, ktorá ju štvala. Poriadne štvala...

  - A ako ďaleko ste v tom spoločnom románe? – nevzdávala sa  Emma a dala si za úlohu vytrhnúť Belle za každú cenu z letargie, v ktorej zapadnutá sa jej videla.

  - Čo ju nenecháš?! Nevidíš, aká je nasratá, že sme ju oslobodili od toho monštra z môjho rodného listu?! – dohováral jej Neal a pridával plyn, ľutujúc, že sa na tento výlet dal. Už štart nevypálil dobre.  - Pestuje si slony k masochizmu a naša charita je jej proti srsti.-

  Konečne sa usmiala. Pred očami jej prebleskla hnusná koža, ktorou ju tak pozorne, starostlivo  nad ránom prikryl.

  - Mohli sme pekne trčať v Králičej nore a ohrievať sa pekne fernetom a pekne aj pri slaďákoch...- vyplazila sa Emme na stehne jeho ruka s úmyslom zaliezť kdesi medzi kolená.

  - Nebudeme dlho. Večer chcem byť späť. – konečne sa ozvala.

  - Späť ako späť? - zatiahli skoro dvojhlasne.

  Pozrela ich smerom a zdali sa jej smiešni. Obaja. Všetko sa jej zdalo zrazu nejaké smiešne. Táto cesta, jej náplň, oni dvaja a najviac...ona sama. Humor? Veselohra? Fraška? Komédia? Ktoré dejstvo konkrétne? Ktorý výstup? Obraz? Herci či režisér? Nebodaj autor libreta...?! ...ale  hlavne: prečo sa potom nebaví?

  Neal s Emmou na seba neveriacky mrkli, ale cesta si vyžadovala pozornosť, tak to aspoň on vzdal. Zabudol dokonca aj na zaliezanie...

   Emma však od tohto momentu spozornela viac, s úmyslom v krátkom čase „zaliezť“ kamoške až pod kožu.

  Mala nutkavý pocit, že sa  začína zasklievať. To nie je dobré...

domiceli