Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 8. diel STRUŽLINKA

Rumpelstiltskin

Temný závoj

8. diel

     Deň bol plný zvukov. Navyše, stále tak prudko slnečný, že aj  svetlo akoby zosilňovalo nevyhnutnú prítomnosť pokoja a bezprostrednosti, ktorá tu, na malom, udupanom dvore, sotva ohradenom pospletaným prútím, obrasteným jeseňou ochabujúcimi úponkami, práve na spánok sa pripravujúcich rastliniek, práve rozkvitla namiesto nich.

  Sotva dorúbali kusy neforemného odpadového dreva, ešte spotení a zašpinení od triesok, s rukávmi vysoko vykasanými a košeľami rozviazanými hlboko, ako doma, pustili sa muž so svojím synom do výberu najvhodnejších kúskov na nové prasleny a vretená, pozorne ich skúmajúc a poťažkávajúc, triediac a následne berúc zas do rúk, aby vyskúšali nové náradie, čo dnes priniesol z mesta, práve za týmto účelom.

  Nemizol jej z tváre letmý úsmev, počujúc ich vážne rozkladať a prekárať sa nad kúskami, čo jej pripomínali sotva triesky. Ale ponáhľala sa zvesiť prádlo, aby nezvlhlo, čo chvíľa objaviacim sa zmrákaním sa, ale zas ani priveľmi nevyschlo od slnka, s čím by si pri najlepšej vôli pri skladaní a hladení už neporadila.

  Po očku ju tajne sledovali, občas na seba tajnostkársky žmurknúc, hoci ich myšlienky sa týkali rozdielnych indícií, prečo sú radi, že tu je s nimi.

  Bae si užíval prítomnosť otca, ktorý čoraz viac času trávil doma a snažil sa nečarovať, hoci občas, v záujme vlastného žalúdka, pozmenil, nenápadne, práve pripravený obed na poživateľnú stravu, prípadne odobral z množstva košieľ a nahradil ich rovno čistými, vyžehlenými a uloženými. Zhovievavo mu to toleroval a tešil sa, ako sa ona teší z toho, že sa tešia oni dvaja...Tešili sa všetci.

  On každú chvíľu považoval za malý zázrak. A každú druhú sa obával, čo sa stane, ak jej konečne povie pravdu. Musí jej povedať o svojom podvode s jej pamäťou. Preto sa obával tejto tretej chvíle a bol by dal čokoľvek, aby znásobil tie prvé...Tušil, že dlho to už nepotrvá.

  Pomaličky posúval rydlo po kúsku dreva a sledoval stočenú stružlinku, ako mu rastie pod prstami. Keď nožíkom prudšie mykol, vystrelila spod palca a pristála jej vo vlasoch, ako nová, tentokrát zlatá kučierka.

  Bae sa zaškeril do dlaní, považujúc to za hru. Dobre, pridá sa, spravia z nej stružlinkovú zlatovlásku. Nenápadne sa zohol, zodvihol zo zeme inú, dlhú, pokrútenú a presne mieriac, odfnkol ju kúsok vedľa tej prvej. Zachytila sa do hnedých vĺn ako ozdobná záušnica.

  Ale, ale, mladý! Toto nemôže nechať tak...

  Namieril z budúceho vretena tú svoju a pokúsil sa o nový zásah.

  Všimla si ho a uhla, nadhodiac v ruke košík s prádlom a naoko sa zamračiac nad jeho detinskou zábavou.

  Bae chcel vstať a s pocitom previnenia vybrať aj predchádzajúce zásahy, ale nenápadne ho pribrzdil a postavil sa sám.

  - Dobrovoľne priznávam,... že sa mi podarilo zasiahnuť ťa...- stal si za ňu a chcel stružlinky vytiahnuť z vlasov.

  Prehodila košík, zaprela ho o bok a voľnou rukou siahla na to isté miesto.

  Trafila jeho prsty.

  Oboma prešla triaška...

  Desať nedočkavých oslobodzovateľov dokázalo po chvíli akurát zamotať ploské, pokrútené drievko medzi pramene až tak, že vytiahnuť ho bolo v prípade ich zvláštnej, kontraproduktívnej spolupráce, viac ako nemožné.

  Až teraz si vlastne obaja uvedomili, že sú pre nich aj tak dôležitejšie dotyky brušiek ich prstov, než oný nectiac vystrelený, pomyselný  šíp...a že po nich už dávno túžia. ...márne sa výčitkami brániac...

  A uvedomili si aj to, ako sa im vnútra napĺňajú krehkými motýľmi, rodiacimi sa z každého jedného letmého dotyku...

  Sklopila zrak a naposledy ešte jemne prešla po jeho ruke, tú svoju stiahnuc ostýchavo dolu.

  - Presný zásah...asi. – zašepkala, pootočiac a zakloniac  hlavu, aby lepšie dočiahol sám a vytiahol drievko, keďže ho vidí. - ...budete taký láskavý a vezmete si svoj šíp späť... – doložila a líca sa jej pokryli rumencom.

  Jej vlasy boli tesne pred jeho tvárou. Takmer sa ich dotýkal nosom. Prsty sa mu zachveli a triasli sa celý čas, čo opatrne, pomaly, vlások po vlásku vyslobodzoval ich z drevených okov, v duchu si vyvracajúc, že to vôbec nemyslela tak.

  ...že naozaj narážala len na tú hlúpu stružlinu, že...ten šíp, ktorý práve asi  zasiahol jej srdce, nechce vyrvať z neho von. Nie, určite nechce... Cítil to. Cíti to v jej tlmenom dychu, v chvení, v červeni jej tváre, v prižmúrených viečkach... Cíti to medzi prstami, ktoré sa ponárajú do jej prameňov a hľadajú cestičku k pevnine a prúdy vlasov sa nebadane, ale isto posúvajú jemu v ústrety, uložiac sa mu už takmer na ramene.

  Už dávno sa nevinná stružlinka pomaly, ticho, aby túto nežnú chvíľu nerušila, zviezla dolu k zemi a mäkko pristála pred jeho čižmou a on sa stále nemal k odchodu.

  Cítil jemnú, teplú vôňu sálajúcu z jej pokožky a predstavoval si tú mäkkosť, poddajnosť a oddanosť, ktorou by ho prijala, keby...

  Prisilno prižmúril oči. Prirýchlo vytiahol hlboko vo vlasoch ponorenú ruku.

  Zľakla sa, oľutujúc tých pár vlasov, čo jej neopatrne vytrhol, len sa obávala toho náhleho zvratu a chladného prebudenia pod spŕškou jeho slov.

  - Obleč sa! ...je čas, aby si sa vrátila domov! – vysúkal zo seba ťažko, ale rázne, vraziac do dverí, pribuchnúc jej ich pred nosom.

  Smutne pozrela na Bae a on ešte smutnejšie na ňu, s otvorenými ústami doteraz sledujúc ich nečakané, ale predsa len v hĺbke malej dušičky túžobne očakávané krehké zblíženie sa.

domiceli