Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 19. diel TANDEM

Rumpelstiltskin

Temný závoj

19. diel

    Malá slúžtička sklamane stiahla bacuľatú ruku a pohľadom hľadala mladú pani, či jej prsty sú ozaj také odlišné od panských. Bezradne zízala do kútov, nahla sa, aby videla aj za zrkadlo, ohla, či netrčia nohy spoza závesu či spod postele, ale až na huriavk pri dverách, bola zvyšná časť izby tichá a prázdna. Nahmatkala nariasenú sukňu kamarátky, tá len pomrvila zadkom, aby ju neotravovala, práve bude na rade, nuž radšej nahlas rovno skríkla.

  - Mladá pani je fuč! Zmizla z komnaty! Vyparila sa! Oknom vyletela, alebo aj vypadla... možno...Temný ju iste odniesol! – vyslovila, vysvetlila, podala zopár konšpiračných teórií, vydvihla ruky nad hlavu, potom ich zaprela o líca, každú z jednej strany dokorán otvorených úst  a viac sa ani nepohla.

  Niekoľko ďalších sa obzrelo a vidiac, že nevidia vlastne nič, vytlačili sa s piskotom, že budú brané na zodpovednosť, von zo dverí, prášiac ktorá kde, hlavne kadeľahšie.

  Zostal iba Gaston s prstienkom v ruke pritlačený k verajám.

  Keď už sa krik po chodbách patrične vzdialil, prekročil konečne prah a dúfajúc v zázrak, že sa jeho Belle podarilo nejako nenápadne sa skryť slúžkam, aby mohli byť chvíľu osamote, po špičkách vkročil dnu.

  Márne ju však hľadal. Vykukol aj von oknom, či tam, Prepánaboha, nebodaj neleží, ale aj nádvorie a záhrada boli v tento čas prázdne. Vrátil sa k obrovskému zrkadlu a ohol sa po belostný závoj , čo zvlnený ležal na koberci, len kde tu nadúvaný chabým vánkom zvonka, čo sa pohrával s jeho jemnosťou.

  V momente mu však v rukách zošedol, sčernel, vyšité ruže, akoby sa zošúverili, stiahli puky a závoj sa mu začal medzi prstami rozpadať na prach.

  S hrôzou ho vypustil z rúk.

  - Ako rýchlo sa vzdávate... A to máte v rukách len kus látky. Takému Péleovi sa jeho Thétis popremieňala na kadejakú háveď, a predsa ju nepustil, kým ju opäť nedržal v náručí...krásnu...mäkkú...a oddanú...- spomaľoval svoju sprvoti razantnú reč a sám sa zohol po zvyšky závoja, zatlačiac ich bezmocne v pästi.

  Gaston v tom momente vytasil meč a takmer ho zabodol neznámemu mužovi do krku.

  - Čo si s ňou spravil, ty darebák?! – vyjachtal, lebo s mágiou, a tu isto iste pôjde o mágiu, nemal žiadne skúsenosti. Vojaka by sa nezľakol. Boj muža proti mužovi by zvládol hravo, ale tento tu...kto je to vlastne?! Kde sa tu vzal?!...

  - Kde je Belle? – spýtal sa nezvaný návštevník namiesto odpovede.

  Hľadeli na seba nechápavo, bezmocne.

  Spamätal sa ako prvý a skúsil  pozornými zmyslami prezrieť izbu. Bola tu...ešte nedávno. Cítil intenzívne jej vôňu, počul dych aj tlkot srdca...ktoré zintenzívneli, keď natočil tvár pred zrkadlo. Videl seba a Gastona. Dívali sa jeden na druhého v odraze zrkadla s tou istou otázkou.

  ON však tušil odpoveď. Siahol si na hruď, ako dnes pri spoločnom jedle so synom a ruka mu automaticky namierila k ploche zrkadla k miestu, ktoré...už nebolo poškodené.

  - Je preč...stratená...- zúfalo zašepkal, dotýkajúc sa chladnej lesklej plochy zrkadla.

 - To predsa vidím, ale kde je moja Belle?! – zopakoval Gaston a opäť natrčil pred seba svoj meč.

  Nevenoval mu pozornosť. Pozorne skúmal iba striebristú plochu pred sebou, dúfajúc, že nájde niečo, čo by mu samému prezradilo viac.

  Gaston tušiac, že ho nevystraší, ani, že on na neho asi nezaútočí, pootáčal sa okolo seba, podišiel k dverám, potichu ich zatvoril a s mečom už v pošve, priblížil sa k mužovi, čo oblapával zrkadlo.

  - Hm, hm...dovoľte, nechcem vás nijako rušiť, ale...ak mi pomôžete nájsť moju snúbenicu, tak sa vám kráľovsky odmením. Vskutku kráľovsky. – začal trochu nesmelo.

  Zagánil na neho a zdvihol kútik úst.

  - Pol kráľovstva a ruku princeznej! Beriete?! – napol sa, aby mu dočiahol až k tvári.

  - Pozrite sa, vidím, že vy ovládate mágiu, vy budete iste nejaký dobrý strážny škriatok tohto zámku a tu bude mať iste prsty ...v celej tejto zapeklitej, ako pekne som to metaforicky vyjadril...- pochválil sa, ale hneď pokračoval. - ...záležitosti zas nejaký Temný pán, čo ho slúžky stále spomínali...vo vašom kráľovstve sa to podobnými hnusnými stvoreniami len tak hemží, ako vidím. Vraj ju uniesol už neraz...a myslím si, že aj keď som ju chuderku našiel v takom zúboženom stave nedávno, tak v tom mal prsty ten naničhodník...- rozohnil sa Gaston a opäť chytal rukoväť meča.

  - ...keby len prsty...- zamrmlal si popod nos, ale sarkazmus ho razom prešiel, uvedomiac si, že Belle je naozaj preč.

  - Takže ho poznáte! – potešil sa Gaston, vysvetliac si okolnosti po svojom. – Ja ju ...ja ju totiž osobne veľmi ľúbim...je to moja snúbenica, predsa, tak musím... a...som ochotný...nech sa už stalo čokoľvek...vrátiť jej pošpinenú česť! ...teda ak by to šlo, zabil by som cestou aj Temného pána a urobil aj nejaký ten hrdinský skutok...napríklad ju našiel...zachránil a získal slávu a jej ruku a ...časom možno aj lásku, hoci si myslím, že ma tajne miluje už od svojho detstva...viete, vždy tak pozerala, tými svojimi dúhovými očami na mňa...- zasnil sa mladík.

  - Budem zvracať! – ozvalo sa pod ním a tak radšej vrátil hlavu z oblakov.

  Nechápavo, ale prosebne sa zahľadel na nevzhľadného muža, čo mu siahal sotva po ramená. Škriatok. Troll...iste.

  - Prečo by som vám mal pomôcť? – spýtal sa, aby nemusel myslieť na slová, čo pred chvíľou počul.

  - ...lebo sa vám kráľovsky odmením? – odpovedal Gaston otázkou.

  - To má logiku... – pousmial sa. – A nebude vám prekážať, ak na svojej misii možno prídete o krk? Pravdepodobne. Som si tým celkom istý! – skúsil rýpať.

  - Toho sa neobávam! – vyštekol hrdo mládenec a zasalutoval. – Som rytier, zocelený v bojoch a budúci hrdina a vôbec. Príbehy, čo som počul, odjakživa končia pre odvážnych šťastne. – dohovoril a Rumpelstiltskin sa nestačil čudovať nad jeho zvláštnym ponímaním reality.

  „Blahoslavení chudobní duchom...“ zakýval hlavou.

  Zastrčil necht do jedného miesta v zrkadle a ono naozaj na tom mieste puklo a ukázala sa štrbinka, do ktorej vhupol takmer celý jeho prst.

  - Tak ráčte! Máte prednosť! ...pán snúbenec! – zdrapil Gastona za rukáv a vsotil ho do zrkadla.

  Zmizol v ňom aj sám.

domiceli